Mickey 17
Polonahý Robert Pattinson leží na posteli vo svojej kajute. Nechápe, čo sa deje. Jeho priateľka Nasha sa ho snaží vášnivo bozkávať a prstami mu prechádza po tele. Mickey, ktorého Pattinson hrá, sa však nevie uvoľniť.
V posteli s priateľkou nie sú sami.
Nasha svoju ruku pomaly presúva na telo muža, ktorý leží vedľa nej. Po obnaženom bruchu mu prstami schádza k lemu nohavíc a rukou mu vkĺzne do spodnej bielizne. Medzitým stále bozkáva svojho priateľa.
Mickey to viac nevydrží. Celý akt preruší. Nemôže sa pozerať na to, ako Nasha bozkáva niekoho iného, aj keď v skutočnosti je to on sám.
Ako je to možné? Odpoveďou je nový film režiséra Bong Joon-hoa, ktorý v roku 2019 nakrútil oscarovú snímku Parazit. Teraz je späť s filmovou adaptáciou sci-fi románu od Edwarda Ashtona, ktorý pretransformoval do filmu Mickey 17.
Tento herecký galakoncert Roberta Pattinsona však priveľmi kĺže po plytčine.
Spotrebák
Film Mickey 17 netreba s Parazitom porovnávať a ani ho k nemu prirovnávať. Oba filmy nakrútil rovnaký režisér, oba sú tak trochu obrazom dnešnej spoločnosti a sú plné čierneho humoru, lenže námet a forma sú na míle vzdialené.
Mickey je na prvý pohľad obyčajný chlapík, ktorému stroskotalo podnikanie. Ktovie prečo, keďže prevádzkoval makronkáreň.
Namiesto toho, aby sa nechal rozporciovať na trinásť kúskov obávaným úžerníkom, ktorému dlží balík peňazí, odchádza na veľkú kolonizačnú výpravu do vesmíru.
Ľudstvo sa dostalo do fázy, keď dokáže opustiť Zem a osvojiť si obývané či neobývané planéty. Už dokážeme nahrať osobnosť a pamäť človeka do cloudu, nechať ho zomrieť a potom mu vytlačiť úplne nové telo na špeciálnej tlačiarni a vrátiť pôvodnú myseľ. Potenciál? Nekonečný.
Samozrejme, Mickey si v náborom centre pozorne neprečíta všetky podmienky v kontrakte, ktorý podpisuje, a tak sa stáva „spotrebákom“. Človekom, ktorý bude musieť zomrieť pre lepšiu budúcnosť ľudstva. A potom zomierať znovu a znovu.
Stáva sa z neho testovací subjekt, ktorý bude spĺňať tie najdrastickejšie úlohy. Nastal preto čas nalodiť sa na vesmírnu loď Kennetha Marshalla a vydať sa kolonizovať planétu Nilfheim, kde chce založiť novú čistú bielu rasu.
Nezaobíde sa to bez komplikácií. Vydržať štyri roky na vesmírnej lodi s tisíckami prívržencov Marshalla a vybudovať na nehostinnej ľadovej planéte novú civilizáciu za prítomnosti mimozemských stvorení vo forme chlpatých švábov bude poriadne peklíčko.
Mickeymu bude cestu spríjemňovať priateľka Nasha, ktorá zostáva po jeho boku v dobrom aj v zlom. Aj keď žije, aj keď zomiera ako testovací subjekt smrtiaceho jedu, aj keď jeho telo tlačia nanovo a z tlačiarne vypadáva na podlahu. Sú spriaznené duše.
Mickey sa dá vytlačiť znovu a znovu. (zdroj: Warner Bros)Dobrá omáčka
Zapozerať sa do filmu Mickey 17 je ľahké. Téma kolonizácie nových planét je čoraz lákavejšia v čase, keď časť ľudí stráca nádej v budúcnosť ľudstva.
Režisér Bong Joon-ho sa majstrovsky hrá s politickou satirou, ktorá reflektuje dianie v Spojených štátoch amerických, kde Donald Trump nešikovne rozvracia demokraciu, ale aj v jeho rodnej Južnej Kórei, kde sa prezident Jun Sok-jol pred pár mesiacmi pokúsil o štátny prevrat.
Aj Kennethovi Marshallovi stúpa moc do hlavy.
Mark Ruffalo sa v postave Kennetha Marshalla vyžíva v zosmiešňovaní Trumpovej rétoriky, čím brnká na citlivé struny konzervatívnejších divákov. No a čo. Veľa rečí, veľa gestikulácie, málo rozumných myšlienok. Všetko je nádherné, úžasné, monumentálne.
To, ako Ruffalo stvárnil svoju postavu lídra skrachovancov s červenými šiltovkami na čele, si buď zamiluješ, alebo ti to po pár minútach začne neznesiteľne liezť na nervy. My sme sa dobre bavili. Bola to groteska dotiahnutá do zdarného konca.
Bokom nezostala ani Marshallova manželka. Zatiaľ čo on nekompetentne vedie loď plnú kolonizátorov, ona je posadnutá snahou vyrobiť dokonalú omáčku.
Prečo? Ťažko povedať, vyrábať dokonalú omáčku popri pozorovaní manžela, ktorý plánuje genocídu mimozemskej civilizácie, je totálna absurdnosť. Celkom pekne to reflektuje dnešnú realitu.
Každý má v sebe Mickeyho 17 a Mickeyho 18. (zdroj: Warner Bros)Každý má svojho Mickeyho
Robert Pattinson dostal do ruky scenár, ktorý mu po Batmanovi opäť umožnil všetkým dokázať, aký geniálny herecký rozsah vie vytiahnuť z rukáva. Už dávno to nie je trblietavý Edward z Twilightu.
Herecký galakoncert odštartuje vo chvíli, keď sa na plátne zjaví dvakrát.
Mickey číslo 17 mal zomrieť, ale prežil. Chybou vedeckého tímu sa odrazu na vesmírnej lodi objaví Mickey číslo 17 aj Mickey číslo 18. Po predčasnej tlači ľudského tela sa dvaja Pattinsonovia stávajú stredobodom morálnej aj právnej dilemy, pretože naraz existovať nemôžu.
Tlačiareň z nich navyše vyrobila úplné osobnostné protiklady rovnakého človeka.
Každý z nás má v sebe svojho Mickeyho číslo 17 a Mickeyho číslo 18. Ešte nikdy sa však nikomu nestalo, že by sa zrazu mohol svojím vnútorným protikladom pozrieť do očí.
Je preto veľká škoda, že scenár nestíha naplniť hĺbku, ktorú mohla nadobudnúť hlavná myšlienka filmu. Demokracia verzus diktatúra, vnútorná citlivosť verzus hrubosť, diplomacia a inklúzia verzus vyhubenie celej mimozemskej civilizácie nervovým plynom.
Na všetko sme akoby mali príliš malo času. Scény, ktoré ťa prinútia zamyslieť sa, utečú príliš rýchlo, alebo si uprostred nich niekto pokúsi odseknúť kúsok tela bezbrannému mimozemšťanovi.
Jasné, zrejme to bol zámer. Mickey 17 sa totiž neberie vážne a pátos spolu s prehnanou veľkoleposťou hádže do koša s takou ľahkosťou, ako mŕtve telá Roberta Pattinsona do „cyklátora“ na recykláciu organických zvyškov. Škoda len, že dobro a zlo tentoraz nedosiahli aspoň remízu.
