Krv sa valí, strieka, vyviera aj tečie. Úsmev 2 prekročil tieň nečakane úspešnej jednotky

"To bola ... sprostosť," Nachádza po chvíľke vhodné slovo seniorka, keď sa v kinosále rozsvieti svetlo. "Boli sme tu náhodou a bolo to teda niečo hrozné. Keď pozerajú mladí takéto filmy, nemôžeme sa čudovať, že sú potom takí šibnutí," zhodnotí bez vyzvania svoj zážitok z Úsmevu 2.

"Už budeme chodiť len na Garfielda," chlácholí ju vtipne pri zostupovaní okobercovaných schodov kamarátka, s ktorou kráča.

Na pokračovanie úspešného hororu Úsmev, ktorý sa celkom otvorene a hrdo k svojmu predchodcovi hlási, môžu podobnou náhodou zablúdiť len ojedinelí nič netušiaci diváci.

Zážitok môže byť pre nich skutočne šokujúci. Tí, ktorí však jednotku videli, sa budú od prvej scény až po záverečné titulky, výborne zabávať.

Nevyčaríš dvakrát ten istý úsmev

S nadväzovaním na taký úspešný a svojský film, akým bol prvý Úsmev, je okrem mnohých pozitív vrátane už vyselektovaného a na "gore" zameraného publika, spojená aj jedna zásadná komplikácia.

Ako dopekla aktualizovať či aspoň osviežiť pôvodne originálnu, ale jednotkou prežutú a celkom vyčerpanú premisu príbehu o posadnutosti?

Režisér a scenárista oboch filmov Parker Finn sľuboval "nový, vzrušujúci a svieži spôsob, ktorý diváci neočakávajú". Po zhliadnutí dvojky možno ani neprekáža, že strašne zavádza.

Pri odchode z kinosály si zaručene tento úsmev vyskúšaš (zdroj: Paramount Pictures)

Úvod filmu je príkladnou lekciou z techniky scény na jeden záber. Aj vo zvyšku sledujeme sviežu prácu s kamerou. Skôr ako s pokračovaním máme do činenia s variáciou príbehu o posadnutosti tajomnou kliatbou, ktorá svojim nositeľom nielen balamutí zmysly, ale nevyhnutne ich vedie aj k vlastnej záhube.

Mechanizmus prenosu neuniknuteľnej kliatby a jej pôsobenia v hostiteľovi je navlas rovnaký ako v jednotke. Úzky manévrovací priestor, do ktorého sa režisér Parker Finn sám uväznil, sa snaží rozširovať skôr kozmeticky. Miestami primiešava čierny humor a pri flashbackoch hlavnej hrdinky si požičiava aj metódy psychologickej drámy.

Hoc máme v kine nezriedka pocit déjà vu, v princípe režisér nakladá v pokračovaní s dôverou štúdia Paramount príkladne.

Darí sa mu zúročiť bombastický úspech jednotky, ktorá sa pred dvoma rokmi nielen vyhla osudu malých obrazoviek, ale dokonca spôsobila aj hororovú senzáciu, keď zdesaťnásobila rozpočet (naposledy sme podobný úspech videli pri Longlegs).

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Posadnutí otcovia zabíjajú svoje rodiny. Rafinovanému vrahovi sa darí vraždiť celé desaťročia Čítajte 

Za fakt, že sa tentoraz Finnovi podarilo natočiť ešte pôsobivejší film, vďačí vlastným triezvym ambíciám a ochote nasledovať overený recept aj za cenu, že náročnejší diváci si tento prístup môžu vyložiť ako tvorivú zbabelosť a vypočítavosť.

Sledovanie počínania si režiséra, uvedomujúceho si silné stránky svojho remesla, ako aj žánrové obmedzenia, ktorý kráča vedome v ústrety publiku, je minimálne pre vycvičených hororových fanúšikov príjemným pôžitkom.

Výmena stráží

Úsmev 2 sa opäť drží základného princípu sústredenia sa výhradne na hlavnú postavu, pričom paranoidnú psychiatričku z prvého dielu nahrádza rozrušená slávna speváčka.

Rovnako ako v jednotke sa život hlavnej hrdinky obráti naruby po tom, ako z pozície jediného svedka zočí brutálnu samovraždu vyšinutého a desivo sa usmievajúceho náhodného človeka.

Herečka Naomi Scott je ako talentovaná no neresťami ťažko skúšaná speváčka Skye Riley uveriteľne vydesená, zmätená a skľúčená. V porovnaní s hlavnou predstaviteľkou prvého filmu Sosie Bacon je jej výkon emočne členitejší a vo výsledku aj uveriteľnejší.

Pre divákov odchovaných na celebritnom voyerizme je pridanou hodnotou aj sledovanie návratu speváčky do žiare reflektorov po tragickej udalosti a vysporiadaní sa so závislosťou na drogách.

Skye je typický príklad problémovej hviezdičky, ktorá je citovo nestabilná a má problémy s drogami. Neustála pozornosť verejnosti aj jej blízkych zvyšuje pocit paranoje, ktorým postava trpí.

Sústredenie sa na jednu postavu má aj svoju daň a Úsmevu 2 môžeme vytknúť slabú chémiu medzi vedľajšími postavami, ktoré pôsobia ako klišé.

Keďže sú však ich charaktery aj konanie kombináciou skutočnosti a fiktívnej predstavy v hlave hrdinky, dá sa to odpustiť.

Pod vplyvom kolektívnej halucinácie

Dej je striedmo no mimoriadne poctivo vygradovaný. Film plynie odniekadiaľ niekam a obsahuje aj lákavé falošné stopy, ktoré ešte pridávajú na prežívaní prepojenia s hlavnou postavou.

Rovnako ako v jednotke, spolu s hlavnou postavou nezriedka nevieme rozlíšiť realitu od fikcie.

Aj keď je základná zápletka filmu založená na kliatbe, Úsmev 2 nie je žiadna "ducharina", ale skôr štúdia zintenzívňovania halucinácií plná desivých úsmevov.

Naomi Scott je v role posadnutej a rozrušenej hviezdy výborná (zdroj: Paramount Pictures)

Zľaknutia sú takmer bez výnimky príkladne vystavané a keď sa miestami dostávame pri výjavoch za hranice absurdnosti, stráviteľnosti pomôže vedomie, že vo svete fantázie je dovolené úplne všetko.

Najmä scény, v ktorých sa valí, strieka, tečie či vyviera krv môžu na prvý pohľad pôsobiť samoúčelne, prevláda však pocit, že "gore" scény sú tu na mieste.

Úsmev vždy do troch ráta

V neposlednom rade sa na druhý Úsmev výborne pozerá. Hoc opäť nejde o vysoko rozpočtový počin, nárast financií o vyše polovicu je vidieť na honosnejších a rozmanitejších kulisách aj výrazovo nadanejších predstaviteľoch.

O umeleckom posolstve môže byť reč len pri veľkej veľkorysosti. Vo výsledku však pokračovanie Úsmevu o výrazný kus prekročilo pôsobivo rozmerný tieň svojho predchodcu. Na rozdiel od druhého Jokera či Platformy, neposkytuje len pohľad na do seba zahľadené mlátenie prázdnej slamy, aj keď dvojhodinová minutáž je azda trocha nafúknutá.

Uvidíme, či bude aj filmový Úsmev, rovnako ako v piesni od Modusu, rátať do troch. Koniec filmu, tejto hypotéze nahráva. Ak sa tak stane, tak sa pri stúpajúcej kvalite máme na čo tešiť. Úsmev 2 nie je žiadna šifra. Je to šanca premenená.