Pokračovanie sci-fi hororu Platforma je rovnako kruté, no spirituálnejšie a intímnejšie

Fakt, že nežijeme v spravodlivej spoločnosti, si radi pripomíname, keď cítime krivdu alebo sa chceme ľutovať.

Keď máme pocit zaslúženého úspechu, tak sami pred sebou, naopak, obhajujeme spravodlivosť systému, v ktorom možno nemajú všetci rovnakú štartovaciu čiaru, ale aspoň rovnaké šance.

Pokračovanie sci-fi hororu Platforma rovnako ako jeho predchodca z roku 2019 má vo veci spravodlivosti jasno. Ideu spravodlivého usporiadania spoločnosti na celej čiare odmieta, pričom poukazuje na tragickú náhodnosť podmienok, do ktorých sa rodíme, aj zdanlivo nemennú krutosť spoločností, v ktorých žijeme.

Španielsky režisér Galder Gaztelu-Urrutia má v druhom prevtelení nečakaného netflixového hitu z roku 2019 na srdci ešte o čosi viac ako naposledy.

Neatakuje len kruté rozdiely medzi životnými podmienkami elity a núdznych, zamýšľa sa aj nad slepými škvrnami spoločenských usporiadaní a nebezpečenstvom klanového myslenia.

Nevstúpiš dvakrát na tú istú platformu

Aj pri druhej návšteve platformy sa ocitáme v pozícii sociológov sledujúcich dianie vo vertikálnom žalári, kde sa raz denne cez dieru v celách naukladaných na seba pomaly spúšťa luxusne prestretý, no postupne čoraz prázdnejší jedálenský stôl.

Už v jednotke sme pochopili, že klesajúca a čoraz prázdnejšia platforma s jedlom slúži na znázornenie nefunkčného, ale lákavého neoliberálneho ekonomického princípu „trickle-down“ ekonomiky, podľa ktorého sa s úspechom „tých hore“ zákonite zvyšuje blahobyt všetkým.

Nemení sa ani to, že platforma zároveň funguje aj ako metafora sociálneho výťahu, ktorý sa však pohybuje zásadne len smerom k nižším a biednejším poschodiam.

Princíp platformy ostáva nezmenený. (zdroj: Netflix)

Čaro prvého filmu tkvelo v postupnom odhaľovaní princípov fungovania čudesného sveta. Divák bol neustále v napätí plynúcom z nevedomosti o tom, ako sa do špecifického klaustrofobického a nebezpečného zariadenia ľudia dostali, koľko má poschodí a aké spoločenské móresy tu platia.

V dvojke sa ihneď ocitáme v už známom temnom a vrcholne skľučujúcom svete. Kulisy, zvuky aj princípy navôkol sú nám dôverne známe. Aby sme sa teda nenudili, režisér nám ihneď vymyslí novú zápletku.

Kým prvá platforma nás naučila, že snaha o obalamutenie krutého systému je márna a v princípe odsúdená na neúspech, tentoraz si španielsky režisér dáva záležať na tom, aby bolo divákom jasné, že nepriateľmi nie sú len ľudia a systém, ale aj ideológie.

Prvý diel sa venoval kritike individualizmu, lakomosti a chamtivosti tých, ktorý pred spravodlivosťou preferujú plné bruchá.

V dvojke sledujeme sociálny konflikt medzi dvoma tábormi. Na jednej strane stoja lojalisti, oddaní myšlienke prísneho dodržiavania „svätých“ pravidiel solidárnej redistribúcie.

Ich nepriateľmi sú barbarskí libertariáni, ktorí si aj za cenu krvavých konfliktov mažú brušiská „cudzími“ pokrmami.

Tragédia spoločných statkov

Galder Gaztelu-Urrutia nás opäť vedie k empatii s hlavnými postavami s čudesnými menami Perempuán a Zamiatin, ktoré sa vo väzení ocitajú v momente, keď to už-už vyzerá na to, že sa jej obyvateľom podarí zabezpečiť dostatok potravy pre všetkých.

Hoci z prvého dielu vieme, že na postupne klesajúcej platforme nie je dosť jedla pre všetkých, hrdinovia dvojky stále veria, že prežiť môžu všetci.

Kriticky významná časť kolektívu sa stotožnila so zdanlivo prostým princípom prežitia, že ak bude každý jesť len svoje obľúbené jedlo, ktoré nahlásil počas vstupného pohovoru s bacharom, ujde sa všetkým.

Keď k tomu pričítame možnosť svoju porciu výnimočne vymeniť so susedom, znie to až jednoducho.

Presvedčenie o jedinom správnom systéme prísneho dozoru sa medzi väzňami udržiava aj vďaka mýtom o jeho tvorcovi v osobe bájneho osvieteného mesiáša, ktorý naň prišiel, keď sa v najnižších poschodiach trýznil pojedaním vlastného mäsa.

Barbari sa pritom celému väzenskému pseudonáboženstvu vysmievajú. Namiesto boja každého proti každému v duchu Hobbesovho hesla „Človek človeku vlkom“, sledujeme triedny boj klanov navzájom si nedôverujúcich väzňov.

Ako to už s revolúciami býva, okrem kolektívne prijímaných hodnôt na povrch vyplávajú aj nebezpečné osobné ambície.

Hovik Keuchkerian. (zdroj: Netflix)

Vo vertikálnom väzení tak podobne ako pri historickej francúzskej revolúcií, platí, že jej deti končia požierané. Tentoraz nielen symbolicky.

Ľudské obete aj obety sú pritom pre Lojalistov potrebné pre zachovanie poriadku. Nevyhnutná je aj vzájomná kontrola medzi väzňami pripomínajúca koncept kruhového väzenia od sociálneho filozofa Jeremyho Benthama.

Priveľa symbolov a metafor zahmlieva príbeh

Na svoje si opäť prídu fanúšikovia krutosti a mučenia. Čaká ich totiž priamočiara gore šou s kanibalizmom, podpaľovaním sa aj inovatívnymi bolestivými fyzickými trestami. Okrem tiel trpia aj duše, prizerajúce sa svetu, v ktorom niet solidarity.

Divák je od fyzických škôd ubránený, no o povznesení ducha nemôže byť ani reči.

Pokračovanie Platformy ti rovnako ako jej predchodkyňa nerozjasní deň a na tvári nevyčaruje ani náznak úsmevu. Kým prvý diel ponúkal v koncovke nádej, dvojka načrtáva nanajvýš možnosť očisty po vyrovnaní sa s traumami minulosti.

Oscar Janeada (zdroj: Netflix)

Platforma 2 sa definitívne odpája od realistickej ambície. V prvom, štyridsiatom šiestom aj tristotridsiatom treťom rade ide výsostne o metaforickú prehliadku, ktorá nás zavedie až do pekla plného večne blúdiacich duší zatratených.

Akákoľvek snaha o predstieranie, že sledujeme interakcie skutočných ľudí, je márna. Na vine je nelogické konanie postáv aj ignorovanie fyzikálnych zákonitostí.

Symbolov a referencií je vo filme tak veľa, že sa v nich ústredný príbeh hlavnej hrdinky miestami celkom stráca. V lese metafor sa budú niektorí diváci baviť ich dešifrovaním, no mnohí sa stratia.

Iste sa znova nájdu diváci, ktorí film odsúdia ako snobskú vyumelkovanú a predvídateľnú pretvárku, v katalógu Netflixu však len ťažko nájdeme podobne rovnako odvážny a zároveň umelecky ambiciózny autorský počin.

Jeho najväčším hriechom je azda to, že sa toho snaží povedať priveľa. Venuje sa otázkam náboženského fundamentalizmu, kapitalizmu, slobodnej vôle, pocitu viny či dôvery.

Už teraz sme zvedaví, ako si už tieto Vianoce s podobne nekomfortnou pozíciou očakávaného pokračovania kultovej jednotky poradí seriál Squid Game, v ktorom sa porazení ekonomického systému nevyvražďujú z núdze, ale pre potešenie maskovaných elít.