Narážky na veľkosť penisu, Andrew Tate a stereotypy. Zombies sa pýtajú, čo dnes znamená byť mužom

No čo, aký ho má váš manžel? Túto otázku naznačuje hneď v úvode Tadeáš Bolo a nemusí k tomu povedať ani pol slova. Gesto, ktoré všetci poznáme, "vtip", ktorý sme buď počuli, alebo sami povedali.

Je úplne jasné, že sa pýta na veľkosť penisu.

Takto zostra začína nová autorská inscenácia Zombies, ktorá je ďalšou z cyklu hier o Gen Z. Je zameraná primárne na mladých chlapcov a mužov a rozoberá otázku, čo v dnešnom svete vôbec mužnosť znamená.

Otázkou znie, či si hru pozrú tí, ktorí ju najviac potrebujú.

Zombies (DPOH) (10 fotografií)

Gen Z muži a ženy si prestávajú rozumieť. Prečo?

Tak aspoň hovoria viaceré prieskumy, ktorým sa už venoval aj Closer. Kým mladé ženy naďalej bojujú za feminizmus a emancipáciu, čoraz viac sa ukazujú problémy, ktorým čelia mladí muži. Ich duševné zdravie bolo dlho zanedbávané a možno hovoriť aj o kríze samých seba.

Či už sú to freudovské teórie o ženách a mužoch, „podcast bros“ a ich názory na ženy (ona síce hovorí nie, ale v skutočnosti myslí áno, a ty ju musíš k tomu iba donútiť), alebo nebezpečná rétorika Andrewa Tatea, niekde sa dnešní muži nájsť musia.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Ženy chcú feminizmus, muži obdivujú Andrewa Tatea. Skutočne sa zväčšuje priepasť medzi rodmi? Čítajte 

A práve miesta, kde hľadajú a veci, ktoré tam nájdu, v deväťdesiatich minútach objavuje trojica mladých hercov. Tadeáš Bolo, Jakub Švec a Makar Tikhomirov sú zároveň aj spoluautormi textov, ktoré z odbornej stránky pomáhal zostaviť psychológ a expert na rodovú rovnosť Andrej Kuruc.

Niekedy doslova prelomia "štvrtú stenu" a priamo interagujú s publikom. Nie natoľko, aby sa tí hanbliví nemohli dostaviť do divadla. No dosť na to, aby bolo citeľné, že časť príbehov sa ich týka.

To, že ide aj o osobné skúsenosti hercov, ukazuje fakt, že sa občas oslovia pravými menami. Ak to nie sú ich vlastné príbehy, tak ich videli či zažili vo svojom okolí. A záleží im na tom, aby ich vyrozprávali verne.

Z toxickej maskulinity v predstavení nevznikne karikatúra, hoci to hrozí už len z povahy samotnej témy. Namiesto toho sme počas premiéry mali nepríjemný pocit, že toto všetko až príliš dôverne poznáme.

Vulgárne, zostra, pre mladých

V inscenácii vidíme všetko: silné monológy, premietanie, hudbu, hru so svetlom. Publikum od prvej vety vtiahne do deja a zaznievajú aj výbuchy smiechu.

Narážky na veľkosť penisu, živé nahrávanie stereotypného mužského podcastu, prednáška niekoho, koho reči sa nápadne podobajú na akadémiu Andrewa Tatea, či psychoanalýza, v ktorej aj tak za všetko môže matka.

Je to jasný sarkazmus, vieme, že ľudské vzťahy a identita sú zložitejšie...

Čím dlhšie človek sleduje predstavenie Zombies, tým viac premýšľa nad tým, že toto už niekde počul. Tie reči o tom, že sa to so súhlasom preháňa. To, že chlap má byť silný a nebude predsa revať.

Ženy chcú byť zvedené, hovoria dvaja muži do éteru, ktorý prijíma bohviekoľko poslucháčov. Zrejme tiež mužov.

Ja som nezažil šikanovanie, popiera chlapec, ktorý bol úplne zjavne šikanovaný, a túto skúsenosť ďalej podrobne opíše.

Postupne na pódiu odhalia všetko: obavy, myšlienky, túžby a hnev, ktorý niekam musia vypustiť.

Zombies brnkajú aj na citlivé struny, jazyk je výrazne vulgárny a ak nie si bežným čitateľom komentárov na sociálnych sieťach, ich sila ťa možno prevalcuje.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Časy, keď boli starí bohovia malicherní a krutí, sú stále tu. Kaos ukazuje dnešný svet ovládaný gréckymi bohmi Čítajte 

A možno ťa dostane monológ jednej z postáv, ktorá sa doslova vyvrieska z toho, aký nespravodlivý a nebezpečný je trend toxickej maskulinity. Doplní ich niekoľkými "dop*či" a hneď ti to pripomenie, že niekedy niekto v tvojom okolí bol podobne pobúrený. Asi žena. A možno ti nebolo jasné, prečo.

No Zombies pracujú aj na tých vysvetleniach, podávajú ti to predvarené, nemusíš poznať každý odborný výraz, ktorý sa dnes používa vo feministickej literatúre.

Predstav si monológ z filmu Barbie, ale konkrétnejší, výraznejší a vulgárnejší.

Najhoršie je, že tie myšlienky nejeden človek už prežil. A ten človek sedí aj v publiku. Otázkou v nás zostáva, či sa do publika dostanú aj tí, ktorí ešte tento hnev nezažili a nerozumejú mu.

Práve tým by sme predstavenie najviac odporučili.