Horský vodca: Nechcem dostať človeka na vrchol za každú cenu. Aj my sa chceme vrátiť domov

„Dnes máme za sebou 10-hodinovú túru. Už nám ostáva len 20 minút chôdze,“ povedal mi do telefónu Michal Gerčák, horský vodca a záchranár, ktorý sprevádza ľudí vo Vysokých Tatrách aj v zahraničí.

Počas nášho rozhovoru zostupoval z Mont Blancu – najvyššej hory Álp, ktorá sa nachádza vo výške 4809 metrov nad morom.

Rozprávali sme sa o tom, ako vyzerá bežný deň horského vodcu, aké najčastejšie chyby robia turisti vo Vysokých Tatrách aj o tom, ako rieši situáciu, keď človek naviazaný na lano nedokáže ísť ďalej.

Aké máte na Mont Blancu podmienky?

Začiatkom sezóny, teda na konci júna, bývajú podmienky ešte dobré, lebo je dosť snehu aj dostatočne chladno. Už druhý rok tu preto trávim čas na začiatku sezóny. Bola krásna, jasná noc, nefúkalo a na vrchol šlo asi 50 ľudí.

Avšak je pomerne teplá noc aj vo vyšších nadmorských výškach. Sneh nebol úplne stabilný, až od 4200 metrov nad morom.

„Neviem, kto má krajšiu kanceláriu ako ja,“ hovorí Michal Gerčák. (zdroj: Michal Gerčák)

Prevláda počas výstupu skôr tiché sústredenie alebo sa s klientmi aj rozprávate?

To závisí od výstupu. Dnes sme päť hodín kráčali v tme v ľadovcovom teréne a boli sme naviazaní na lane vo vzdialenosti zhruba desať metrov od seba. Ak by sme sa chceli rozprávať, museli by sme po sebe kričať.

Komunikujeme len počas prestávok alebo vtedy, keď treba niečo riešiť z bezpečnostného alebo technického hľadiska. Na výstupoch vo Vysokých Tatrách sme väčšinou blízko seba, takže tam sa rozprávame aj počas túry.

Čo sa deje na vrchole?

Objímame sa.

Aj vy s klientmi?

Áno. Aj pre mňa ide o úspešné dosiahnutie cieľa. Je to vášeň. Rád ukazujem ľuďom hory a tú závislosť, ktorá sa v konečnom dôsledku vybuduje postupne u každého - u niekoho veľmi veľká ako u mňa, u niekoho menšia.

Ľudia tu vypínajú hlavu, sústredia sa len na pohyby, ticho a pokoj. Je to pre nich psychohygiena.

Ako vyzerá bežný deň horského vodcu?

Dnes sme mali budíček o pol jednej ráno, dali sme si raňajky, ktoré trvali asi desať minút a potom sme si dali čelovky, obliekli si sedáky, naviazali sa na lano a vyrazili. Celá túra trvala asi desať hodín, čo je aj bežný čas, ktorý zvyknem stráviť s klientmi.

Po túre sa venujem regenerácii a ďalším pracovným činnostiam, ako je komunikácia s klientmi a vodcami, vybavovanie e-mailov a ďalšia firemná administratíva.

Najskôr mal byť futbalistom, potom bankárom. Dnes sú jeho profesiou hory. (zdroj: Michal Gerčák)

Na stránke o sebe píšete, že ste kedysi snívali o kariére bankára. Ako ste sa napokon dostali k tomuto povolaniu?

Bola to zaujímavá zhoda náhod. Najskôr som mal byť futbalistom. Rodičia ma dali na futbalovú školu a potom to stopli. Ďalší rok ma presunuli na základnú školu do Tatranskej Lomnice.

So spolužiakmi sme veľa športovali. Neskôr sme spoločne absolvovali našu prvú túru. Nik z našej rodiny nie je turistický nadšenec a mne sa to veľmi zapáčilo.

Skončilo to tak, že vášeň pre hory ukončila sen o kariére bankára. Nechcel som ísť študovať na vysokú školu, absolvoval som rôzne brigády a chcel tráviť čas v horách.

Napokon som sa stal členom Horskej záchrannej služby a takmer 11 rokov som bol záchranárom a psovodom v Starom Smokovci. Už predtým sa vo mne rodil sen byť horským vodcom, ktorý sa mi vďaka ďalším skúsenostiam napokon aj splnil.

"Rád ľuďom ukazujem moju závislosť,“ hovorí horský vodca. (zdroj: Michal Gerčák)

Čo sa za tie roky v Tatrách zmenilo? Chodí do hôr viac ľudí?

Za posledných 15 rokov nastal obrovský boom, každé ročné obdobie chodí do hôr veľké kvantum ľudí. Nevýhodou Tatier je, že sú síce malé, ale strmé, sú to veľhory. Majú tie isté riziká ako Alpy.

Akú najväčšiu chybu robia turisti v Tatrách?

Veľa z nich prichádza bez akejkoľvek prípravy. Malo by to byť ako s maratónom. Keď ho chcete zabehnúť, musíte najskôr poriadne natrénovať. S turistikou to tak väčšinou nie je. Veľakrát sa stáva, že namiesto toho, aby ľudia začali postupne, hneď sa vrhnú na „maratón“.

Ľudia často nevnímajú, že na juhu je síce 30 stupňov, ale v Tatrách sú ešte snehové polia, kde sa môžu pošmyknúť. Potom vznikajú úrazy.

Väčšina úrazov sa nestáva pre objektívne príčiny, napríklad že padne skala alebo príde búrka. Ani to dokonca nie je objektívna príčina, lebo takmer všetko sa dá predpovedať, resp. sledovať, ako sa počasie vyvíja. Úrazy sú väčšinou subjektívne, teda chyba, pošmyknutie, nedostatočné istenie a podobne.

Veľa vtipov koluje o Čechoch v Tatrách. Máte pocit, že sú menej opatrní ako Slováci, alebo ide len o stereotyp?

Je to populárna téma, ale keď si pozriete štatistiku úrazov Horskej záchrannej služby, tak jeden rok je tam viac Poliakov, druhý Čechov, tretí Slovákov.

Faktom je, že neexistuje scestovanejší národ, ako sú Česi. Sú to takí „koumáci“, boli všade, všetko vymysleli. Preto je u nich možno miera rizika trochu vyššia ako pri iných národoch. Ale nepaušalizoval by som to úplne.

Gerčák pri natáčaní S Tribulom po horách. (zdroj: Michal Gerčák)

Stalo sa vám, že sa už nejaký klient počas výstupu „zasekol“ od strachu a nebol schopný ísť ďalej?

Stávajú sa aj také situácie, ale vodca je presne na to, aby upokojil celú situáciu. Keď ľudia vnímajú istotu vodcu a lano, správajú sa úplne inak, ako keby tam boli sami. Ďalšia vec je, že tam nemôžeme ostať nocovať, musíme ísť ďalej. Vodca to preto väčšinou vyrieši.

Ja vidím klientov prvýkrát až v deň túry. Predtým síce prebehne komunikácia ohľadom výstroja, skúsenosti a kondície, ale aj tak sa stávajú rôzne prípady. Už počas prvých pätnástich minút chôdze vodca zistí, či na to klient má alebo nie.

My sa tiež chceme vracať domov. Nechceme vyviesť každého na vrchol bez ohľadu na mieru rizika. Keď na to človek nemá, poviem mu, že tie kopce mu neutečú, treba dotrénovať a prísť nabudúce.

To znamená, že sa zvyknete vrátiť, keď na začiatku vidíte, že človek nie je v dostatočnej kondícii?

Ak má zdravotné problémy, tak áno. Keď si človeka naviažem na lano, už sa ho nedá odviazať, aby zišiel dolu, musia ísť všetci. Preto vodca musí včas rozhodnúť. Do toho prichádzajú aj ďalšie premenné ako počasie, únava klientov a tak ďalej.

Túra trvá desať hodín. Človek bez skúseností by to šiel o päť hodín dlhšie. A predstavte si, že takú dlhú dobu kráčate len po meste, aké máte unavené nohy. Stačí jedno pošmyknutie, podvrtnutie a je koniec, volá sa vrtuľník.

Vodca musí rozhodovať tak, aby sa všetci vrátili živí, zdraví a ideálne s pozitívnymi zážitkami.

V Tatrách sprevádza dospelých aj deti. (zdroj: Michal Gerčák)

Niekedy sa stáva, že spravíme chybu až vtedy, keď sa cítime dobrí v tom, čo robíme. Ako si dávate pozor na to, aby ste boli vždy na sto percent sústredení a mali k práci stále ten istý rešpekt?

Dôležité je vyhýbať sa rutine, lebo aj nám sa občas stane, že urobíme chybu. Máme pocit že sme veľmi dobrí, všetko je super a máme kondične zdatného klienta. Zrazu zakopne a letí dole hlavou. To sa stáva. Vodca musí neustále vyhodnocovať tri veličiny - počasie, človeka a terén.

Keď je dobré počasie a výborné podmienky, môžem si dovoliť povedzme inú techniku a zvoliť iné istenie, ako keď je vlhko, hrozí búrka a ľudia sú na tom kondične zle.

Keď leziete na ten istý vrchol takmer každý deň, dokážete si ho ešte užiť? Nie je to už pre vás v niečom stereotypné?

Všetci chodíme každý deň do nejakej práce. Máme rovnaký režim - ráno vstaneme, ideme na to isté miesto, k tým istým ľuďom. Niekto to má všestrannejšie, ale aj my to máme všestranné.

Aj keď je to ten istý kopec, vždy sú tam iní ľudia, iné príbehy, ja spoznávam ich, oni mňa. Aj keby to bolo každý deň rovnaké, neviem, kto má krajšiu kanceláriu ako my.

Chatár Viktor Beránek mi nedávno v rozhovore povedal, že ľudia si už nevedia užívať túry, že sa len ženú a záleží im len na výsledkoch a číslach. Ako sa na to pozeráte vy?

Ja by som to takto nehodnotil. Môžeme sa baviť o tom, že v dnešnej dobe málokto príde a vychutná si hory bez toho, aby fotil, zdieľal a uverejňoval fotky na sociálnych sieťach.

Ale tiež by som to nepaušalizoval, lebo mám množstvo klientov, ktorí to vôbec neriešia. Na výstupoch vyhľadávame miesta, kde je ticho a samota. To je naše know-how, vieme, kam máme ísť.

Samozrejme, keď sa niekto chce odfotiť, nie je to problém. Neodsudzujem to, každý nech si robí, čo chce.

Ako veľmi vyčerpaný sa cítite po sezóne?

Z ľudí zatiaľ vyčerpaný nie som. Mám to šťastie, že mám široké portfólio klientov, mnohí sa vracajú, poznáme sa. Ale, samozrejme, na konci vždy prichádza fyzická únava. Musím to kompenzovať.

Aj vodca sa potrebuje udržiavať v kondícii. Leziem, robím kompenzačné cvičenia, strečing, jogu a chodievam na pravidelné masáže. Vo voľnom čase oddychujem, venujem sa kultúre.

Michal Gerčák vo voľnom čase rád lezie, chodí na masáže a jogu. (zdroj: Michal Gerčák)

Kedy idú horskí vodcovia „do dôchodku?“

Nemám pocit, že by sme mali v porovnaní s bežnou populáciou viac zdravotných problémov.

Nechcem sa nikoho dotknúť, ale veľa ľudí je obéznych, staršia generácia nešportuje, pretože vyrastali v úplne inej dobe, skôr oni majú problémy.

Samozrejme, aj ja mávam bolesti kolien, ale regenerujem, aby som vydržal čo najdlhšie. Máme však aj aktívnych horských vodcov, ktorí majú takmer 70 rokov. Nevodia, samozrejme, každý deň a tie najťažšie túry, ale aj tak sú na tom veľmi dobre.

Každé tri roky máme školenie, na ktorom sa musíme zúčastniť, aby sa nám obnovilo osvedčenie. To je prvý predpoklad. Potom je to už na zhodnotení samotného vodcu.

Dokedy by ste chceli túto prácu vykonávať vy?

Keď som prvýkrát tento rok vystúpil na vrchol Mont Blancu, pristihol som sa pri tom, aký som šťastný, že mám prácu, ktorú som si vysníval. Verím, že v nej budem pokračovať, kým ma bude baviť.