Chatár Viktor Beránek: Ku Kuffovi sa nevyjadrujem. Horšie bolo, keď Castro strieľal kamzíkov

Chata pod Rysmi – najvyššie položená (2250 m.n.n) chata vo Vysokých Tatrách – sa v posledných týždňoch objavila v médiách hlavne kvôli pádu vrtuľníka.

Vo chvíli, keď sa vrtuľník v sobotu 25. mája zrútil na snehové pole neďaleko chaty, chatár Viktor Beránek práve staval novú latrínu. Stará latrína patrila medzi obľúbené tatranské turistické atrakcie, no minulý rok v októbri ju zmietla lavína.

Beránek po páde utekal k vrtuľníku, aby pomohol so záchrannou akciou.

My sme sa s ním rozprávali nielen o aktuálnych udalostiach, ktoré upútali pozornosť slovenskej verejnosti, ale aj nových ekologických toaletách, ktoré pod Rysmi pribudnú, ako aj o správaní turistov v Tatrách.

Veľa ľudí dnes podľa neho chodí do hôr štýlom, ktorý ničí túry.

Čo vám v sobotu 25. mája napadlo ako prvé, keď ste nad chatou zbadali vrtuľník?

My sme na vrtuľníky zvyknutí. Občas priletia z poľskej strany, občas z tej našej. Vedel som, že to nie je vrtuľník, ktorý by nám niečo vynášal, my si všetko vynášame na chrbtoch.

Keď sme ho zazreli, bolo asi sedem hodín večer a stavali sme latrínu. Letel zo západu dosť vysoko nad chatou.

V priebehu desiatich sekúnd už zrazu letel tak nízko, že sme si mysleli, že chce pristáť na heliporte. Ale stratil výšku, bolo vidieť, že nemá výkon na to, aby sa na heliport dostal.

Havária vrtuľníka pri Chate pod Rysmi v máji 2024. (zdroj: Viktor Beránek/This is Slovakia)

Ako si spomínate na chvíle tesne pred pádom vrtuľníka?

Otočil to naprieč dolinou a zdalo sa, že letí proti stene. Pod ňou bolo šikmé snehové pole a ja som videl, že letí priamo naň. Vravel som si, že tam je hrozne malá plocha na pristátie.

Ani tam sa netrafil a prakticky to posadil na veľmi šikmý terén, kde sa vrtuľník okamžite prevrátil.

Odleteli vrtule a my sme hneď vedeli, že je zle. Čakal som, či začne horieť, čo by bol úplný prúser. Ale našťastie nezačal. Dobehli by sme tam do desiatich minút, lenže to už by bolo neskoro.

Čo sa dialo bezprostredne po nehode?

Dvaja pasažieri vyskočili a vytiahli pilota. Všetci boli v šoku a celí od medu, ktorý prevážali vo vrtuľníku. Pilot mal zranenie hlavy, asi narazil tvárou do skla.

Pod očami mal veľké podliatiny a báli sme sa, že je to z otrasu mozgu, tak sme hneď volali horskú službu, ktorá ho odviezla do nemocnice. Zvyšní dvaja ostali spať na chate.

Vrtuľník je stále na tom istom mieste, kde padol?

Áno.

Čo tam podľa vás ten vrtuľník robil?

Myslím si, že nemali plán letu. A ako leteli nad Tatrami, tak zabrúsili aj nad Rysy, lebo videli, ako tam staviame. Možno ich to zaujalo. Ale na to som sa až tak nepýtal.

Po páde vyšlo najavo, že v rovnakom vrtuľníku letel štátny tajomník envirorezortu Filip Kuffa ponad prísne chránené územia Malej Fatry. Čo si o tom ako chatár myslíte?

Nerobím z toho vedu. Neviem, prečo tam letel a čo potreboval skontrolovať, tak sa k tomu nechcem vyjadrovať.

Už boli aj horšie situácie. Napríklad, keď z vrtuľníku strieľali kamzíkov, keď sem chodieval Fidel Castro z Kuby. K tomu by som už mal výhrady.

Najvyššie položené suché WC na Slovensku minulý rok zmietla lavína. (zdroj: TASR - Zuzana Svitanová)

V čase pádu vrtuľníka ste stavali novú latrínu, ktorú minulý rok zmietla víchrica. Už je v prevádzke?

Áno. Chata bez latríny je dosť veľký problém. Vtedy vám turisti môžu chodiť na záchod kdekoľvek, aj tam, odkiaľ berieme vodu.

Bola to krízová situácia, ale našťastie sa to stalo len štyri dni pred zimnou uzáverou. Nechceli sme ju stavať na začiatku zimy, tak sme ju nechali provizórne bez stien. S výhľadom na všetky svetové strany.

Celú zimu som mal na prípravu. V máji sme na chrbte vyniesli štyri steny a strechu. Cez víkend pred letnou sezónou sme ju prišli postaviť, aby bola už 1. júna hotová. Prišiel aj Jožo Kubáni a Pavol Barabáš, ktorí pomaľovali steny. Toto leto k nej plánujeme postaviť ešte jednu, aby sme vyriešili problém s radami.

Neželaný hygienický odpad by mali zredukovať aj nové, moderné toalety, ktoré plánuje pri chate postaviť turistický klub Hikemates. Čo na nich hovoríte?

Verejnosti sa nepáčia. Ľudia majú radi krásne, pomaľované latríny s veľkým výhľadom, nie ufónske záchody bez okna. Okrem toho, materiál na latrínu sme vynášali na chrbte, je v nej kus potu a srdca, tieto toalety vynesie helikoptéra.

Turistický klub tvrdí, že budú ekologické a dizajnovo zapadnú do vysokohorského prostredia.

Mne sa nepáčia. Keď dnes chcete niečo predať, tak poviete, že je to ekologické. Mne sa niekedy až otvára nôž v kapse, keď to počujem.

Keď to nebude fungovať a budeme to musieť demontovať a zniesť dole, tak sa potom všetkých spýtam, aké to bolo ekologické.

Tá technológia je veľmi jednoduchá - dvojkubíková nádrž, tam to spadne a tekutá zložka pretečie do terénu. Dala by sa namontovať aj do našej latríny a fungovala by úplne rovnako.

Na Chate pod Rysmi čoskoro pribudnú nové, ekologické toalety. (zdroj: Facebook/Hikemates)

Aké boli prvé dni po otvorení letnej sezóny?

Prvý návštevník prišiel už hneď v sobotu o siedmej ráno. Prišlo celkom dosť ľudí.

Zmenila sa rokmi návštevnosť Chaty pod Rysmi?

Boli roky, keď k nám chodili východní Nemci, lebo nemohli nikde inde. Ich bolo milión, boli to veľkí turisti.

V čase socializmu chata zažívala každoročné medzinárodné výstupy mládeže po stopách V.I. Lenina. Keď to porovnám, návštevnosť je stále viac-menej rovnaká.

Raz sú tlačenice, potom zaprší a nepríde nik. Najhoršie je naplánovať si výstup počas slnečného dňa, vtedy to tam kolabuje a musí sa dlho čakať. To je častá chyba. Odporučil by som preto chodiť aj za horšieho počasia.

Je pravda, že niekedy pod Rysmi vznikajú aj hodinové zápchy?

Áno, ale to sa stáva asi len trikrát za sezónu. Kedysi to bolo považované za normálne, dnes z toho vzniká hystéria a všetci to riešia, ako s medveďom.

Problémy môžu vzniknúť len vtedy, keď ľudia nedodržiavajú smer a vracajú sa tými istými reťazami ako prišli.

Akú ste mali minulý rok najväčšiu návštevnosť?

Oficiálne sčítania hovoria o 1200 až 1300 ľuďoch za deň, z toho bolo 1000 Poliakov. Myslím si, že boli aj silnejšie dni, keď prišlo asi 1500 ľudí, ale tie sa nepočítali. Sú to však štatistiky z Rysov, nie z chaty.

Kedy je podľa vás najhorší čas na túru na Rysy?

Veľa turistov má zafixovaný dátum 15. august. Najhoršie je to ale väčšinou vtedy, keď tri dni prší a potom vyjde slnko.

Ja najradšej vyrážam v čase, keď prestáva pršať, ale ešte stále trochu popŕcha. Vtedy nie je nikde ani nohy, vzduch vonia, je ticho a pokoj. Predo mnou sa odohráva úžasné divadlo a ja viem, že idem do dobrého a ešte do lepšieho.

Aké najčastejšie chyby robia turisti, ktorí k vám prichádzajú?

Najväčšou chybu je, že si z mesta so sebou berú stres a príliš sa ponáhľajú. Vyjdú s vypúlenými očami, skontrolujú na hodinkách, akí sú rekordéri, odfotia sa a bežia dole. Za mňa je to zničená túra.

Keď už sú v prírode, mali by si aj na chvíľu sadnúť, dať si čaj, polievku. Podľa mňa nie je dôležitý cieľ, ale pocit, aký si z túry odnášate. Je to dôsledkom dnešnej uponáhľanej, konzumnej spoločnosti.

Keď v septembri nasneží, zlepší sa to. Vtedy sa stratia títo uponáhľanci a začnú chodiť tí, ktorí majú hory naozaj radi a chodia pomaly. Keď vtedy niekoho stretnem, tak som aj rád, pozdravím sa s ním, usmejeme sa na seba.

Vedia vás rozčúliť nepripravení turisti, ktorí napríklad nezvolia vhodnú obuv?

Nemám im to za zlé, ale podstatné je, aby mali so sebou vždy mačky, ideálne s centimetrovými hrotmi. Väčšinou ale nosia značkové oblečenie, vedia, čo si majú dať na seba.

To skôr my nosiči chodíme s otrhanými tričkami. Neriešime to, lebo ak by sme aj zmokli, oblečenie si môžeme hneď vyprať na chate.

Na chatu všetko vynášajú aj znášajú horskí nosiči. (zdroj: TASR – Milan Kapusta,)

Je pravda, že keď stretneme horského nosiča, nemali by sme sa mu prihovárať?

Presne tak. Nosič, ktorý má na chrbte 90 kíl, nie je schopný povedať jediné slovo. A hlavne sa musí plne sústrediť na nohy.

Skúste si naložiť sto kíl a ísť len po schodoch. Aj profesionálni kulturisti, ktorí na to nie sú zvyknutí, s tým majú problém. V tom je aj tá krása – plne sa sústredíte na cestu a odstrihnete celý svet okolo seba.

Koľkokrát za týždeň vyjdete vy osobne na chatu?

Aj dva-trikrát. Stále zásobujem chatu a popritom sa starám aj o turistov, ktorí si to chcú vyskúšať. Sme jediná chata, ktorá to umožňuje. Slováci sú veľmi pracovití, v tomto smere je to najlepšia klientela na svete.

Máte 72 rokov. Koľko kíl ešte zvládnete vyniesť?

Minulý rok som ešte vynášal 50 až 60 kíl.

Stále vás to baví?

Áno, je to relaxácia. Život vyzerá spod krosien úplne inak. Už len tým, že idem pomaly, tak som v silnom kontraste k tomu uponáhľanému, ukričanému svetu tam dole.

Máte už predstavu, kto po vás raz prevezme úlohu chatára?

Musí to byť človek, ktorý pracuje na Rysoch a dokonale už ovláda celú problematiku chaty. Ak by to bolo na mne, vybral by som jedného z chlapcov, ktorí tam robia už 20 rokov. Už som ich tak zacvičil, že by som sa o chatu vôbec nebál.

Ľudia si ani nevedia predstaviť, čo všetko starostlivosť o horskú chatu zahŕňa. Keď chatu pripravujeme na zimu, je to podobné tomu, ako keď chcete odstaviť zaoceánsky parník. Posledný týždeň pred uzáverou tam maká desať ľudí.

Musíte tam nechať svoje srdce. Ak spadne lavína a odnesie polovicu chaty, nevykašlete sa na to. Stalo sa nám to v roku 2000 a aj napriek tomu, že zúrila zima, dali sme ju opäť dokopy.

Tak smutne skončil Kežmarská chata. Zhorela, chatár sa zabalil a odišiel. Pravý chatár musí byť ako z filmov Medená veža a Orlie pierko. Keď ich zavreli do basy, chceli sa raz vrátiť na chatu a opäť ju uviesť do prevádzky.