Jozef Žatko pochádza z ôsmich detí. Vyrastal doslova medzi jablkovými stromami - na ovocnej farme Bioplant pri Bánovciach nad Bebravou, ktorú založili jeho rodičia. Vždy ho to ťahalo k farmárčeniu - no do rodinného biznisu chcel priniesť niečo nové. Niečo svoje.
„Chcel som sa naučiť čo najviac o ekonómii a marketingu, aby som to vedel uplatniť v našej rodinnej firme. Zistil som však, že slovenský štýl výučby nie je pre mňa, tak som odišiel na londýnsku University of Westminster,“ vysvetľuje 32-ročný Jozef.
V Anglicku napokon zostal sedem rokov - s prestávkou na univerzite v New Yorku.
Napriek sľubným vyhliadkam sa rozhodol vrátiť domov a ako najstarší syn dnes pokračuje v rodinnej tradícii.
Čítaš ďalší zo série rozhovorov Zostali sme doma. Closer sa rozpráva s mladými ľuďmi, ktorí sa rozhodli žiť v rôznych regiónoch Slovenska a neutiekli za lepším životom do veľkých miest či do zahraničia.
Ak chceš byť súčasťou série a porozprávať o svojom živote v regióne, ohlás sa na kamila.sebestova@petitpress.sk.
Katarína z Partizánskeho: Trojizbový byt sa tu dá kúpiť od 80-tisíc eur. Aj preto sa mladí vracajú Čítajte Spolu so siedmimi súrodencami si vyrastal priamo na ovocnej farme v Ostraticiach. Viem si predstaviť, že to muselo byť iné detstvo, než to naše sídliskové.
Moje detstvo bolo krásne. Odmalička sme boli zžití s tým, že je to ťažká robota, no ako deti sme vnímali viac to pekné. Vyrastali sme s tým, že sme museli robiť malé brigády či pomáhať. No veľa z nás sa o ovocinárstvo naozaj zaujíma.
Aj tvoji súrodenci študujú ovocinárstvo ako kedysi študovali vaši rodičia?
Brat Medard pomáha riadiť muštiareň, sestra Barbora teraz nastúpila na ovocinárstvo v Brne. Okrem toho tam šudujú aj ďalší dvaja bratia. Väčšina mojich súrodencov je vlastne v zahraničí, no mám ambíciu ich pritiahnuť naspäť do firmy.
Samozrejme, len ak budú chcieť.
Rodina Žatkovcov v Ostraticiach. (zdroj: archív respondenta)Tlačia na vás rodičia, aby ste sa vrátili?
Nie - muselo to byť naše slobodné rozhodnutie. Na druhej strane nás určite ovplyvnilo to, že sme v tom vyrastali.
Aké to je byť najstarší z ôsmich detí?
Cez pubertu si chcel každý ukradnúť kúsok súkromia. V dome bol ustavičný krik, plač či smiech. Najviac si to „užívala“ asi moja mama, ktorá bola 20 rokov vkuse na materskej.
Teraz, keď už máme od toho odstup, začína to byť krajšie. Až vtedy si človek uvedomí silu takejto veľkej rodiny. Je úžasné, keď sa všetci stretneme. Okrem toho sa naša rodina začína rozširovať - o chvíľu nás čaká ďalšia svadba. Postupne sa rozvetvujeme.
Nemáte niekedy s rodičmi ponorku, keď spolu pracujete aj bývate na farme?
Nie, s rodičmi sa dopĺňame. Ak bude dobrá úroda, najbližšie roky by sme si s manželkou chceli už postaviť niečo vlastné. Ona však ešte často cestuje pracovne do USA, takže nám zatiaľ bývanie na ovocnej farme vyhovuje.
Katarína z Partizánskeho: Trojizbový byt sa tu dá kúpiť od 80-tisíc eur. Aj preto sa mladí vracajú Čítajte Aj ty plánuješ veľkú rodinu?
Spočiatku som deti nechcel vôbec - asi som bol ovplyvnený tým, že nás bolo tak veľa. No ako som spomínal, teraz sa mi to začína páčiť. Samozrejme, všetko je na dohode s mojou manželkou. No takú veľkú rodinu by sme nestíhali mať. Obaja sme veľmi zaneprázdnení - ja sa venujem ovocinárstvu, ona hudobným projektom. Okrem toho chceme obaja prilákať viac ľudí do tohto regiónu a na tom treba makať.
Zistili ste ako na to?
To je pre mňa naďalej ťažká otázka. Prišiel som však na to, že ľudia sem prídu, keď majú pozitívnu osobnú skúsenosť. Človek to musí na danom mieste cítiť a potom je dobré, keď ti niekto podá pomocnú ruku. My môžeme ostatných motivovať naším príbehom. Hoci to nie je vždy jednoduché, návrat domov stojí za to.
Ty si sa do regiónu vrátil po siedmich rokoch v zahraničí. Prekvapilo ťa niečo?
Bol som trochu v šoku z toho, ako sa moja stredoškolská partia rozliezla po svete. Všetci už majú deti, bývajú v rôznych miestach a krajinách. Viaceré naše väzby sa preto postupne prerušili a museli sme si na to zvyknúť. Aj moja manželka študovala nejaký čas v Amerike, takže bola v podobnej situácii. Museli sme si vytvoriť nové priateľstvá, spoznať tu nových ľudí.
Išlo to ľahko? Networking v Bánovciach je asi iný než v biznisovom centre Londýna.
V okolí Bánoviec a Partizánskeho som narazil na komunitu miestnych ľudí, ktorí sú veľmi aktívni. Postupne sme sa prepojili. Žijeme v takej našej dobrej bubline - okolo nás sa môže diať všetko to „sivé“ a nepekné, no my držíme spolu.
Tvoria túto bublinu zväčša ľudia, ktorí sa, podobne ako ty, vrátili domov zo zahraničia?
Ani nie. Nepoznám veľa ľudí, ktorí sa sem vrátili zo zahraničia, okrem mňa a mojej manželky. Ľudia sa maximálne vracajú z Brna či z Bratislavy. No každý z týchto ľudí robí tak, ako najlepšie vie - nemusia mať vysokú školu či skúsenosť zo zahraničia na to, aby boli dobrí aktivisti či podnikatelia.
Je takýchto ľudí veľa?
Hovoríme asi o okruhu pätnástich ľudí. S mnohými z nich sme sa napríklad spojili v projekte PRONEA. Pracujeme na vybudovaní novej strednej školy s inovatívnym vzdelávaním. Pomáhajú nám aj ľudia s akademickým zázemím. Je to taký náš sen pre budúce generácie.
Prečo myslíš, že je stále ťažké nalákať mladých ľudí späť domov?
Hlavným problémom je asi výška platov. Napríklad viem, že firmy z technologickej oblasti sa idú potrhať o to, aby v regióne našli šikovných strojárov. Je však ťažké ich sem prilákať, keď v Nemecku dostanú trikrát vyšší plat. S tým asi nič neurobíme. No verím, že v tomto by nám pomohol práve rozvoj vzdelávania.
Jozef s manželkou vo vinohrade. (zdroj: archív respondenta)Bánovce, na rozdiel od Trenčína či Nitry, nepatria k známym turistickým miestam. Majú pritom zachované historické centrum aj peknú okolitú prírodu. Využívajú dostatočne svoj potenciál?
Bánovce majú veľký potenciál. Nezávislí mestskí poslanci sa veľmi snažia, no musí sa im podariť vyhrať v komunálnych voľbách. Nemalo by to stáť však len na tom primátorovi - ide aj o ďalších jednotlivcov, ktorí by mohli byť aktívnejší. V tomto majú Bánovce pred sebou ešte dlhú cestu. Tu v okolí nemajú napríklad niektoré prevádzky ani pin na Google Maps.
Gastro v Bánovciach by teda mohlo byť lepšie?
Áno, máme tu asi tri kvalitnejšie prevádzky, kam sa dá ísť. To je škoda, no bolo by dobré inšpirovať sa aj okolitými mestami, ktoré sú na tom lepšie a prilákať sem ľudí najmä vďaka agroturizmu.
Aj vy ste sa rozhodli ísť týmto smerom - obnovili ste vinohrad, ktorý vo Vysočanoch je už vyše 150 rokov. Do budúcna sa chystáte opraviť aj kaštieľ, ktorý pri ňom stojí?
Áno, kaštieľ je srdcovka môjho otca, no bude to ešte beh na dlhú trať. Predpokladám, že to môže trvať aj desať rokov. Mojím snom je, aby sem ľudia prišli, požičali si od nás elektrobicykle a v kaštieli sa ubytovali. Zároveň by vo vinohrade prišli na degustačnú akciu či samozber. Moja manželka chce tiež robiť hudobné pobyty - do budúcna by sme teda chceli rozbehnúť niečo takéto.
Ako na vaše aktivity reagujú miestni?
Často u nich pozorujeme zdanlivý nezáujem, no nakoniec sa nadchnú a pochvália nás. Neskôr aj sami radi priložia ruku k dielu. No treba sa tu niekedy predierať cez barikády.
Spočiatku som si napríklad myslel, že keď niečo rozbehnem, bude to fungovať od zajtra. No kým sa veci zabehnú, trvá to aj tri až päť rokov. Na Slovensku som sa naučil byť trpezlivý.
Uvažuješ niekedy o tom, že ak by si zostal v Anglicku a naďalej sa pohyboval v biznisovom prostredí, zarábal by si oveľa viac?
Veľakrát mám takéto myšlienky. No potom si poviem, že takéto porovnávanie mi nerobí dobre. Na Slovensku sú úplne inak rozdané karty. Mám pocit, že je to tu celé jedna veľká dedina a oveľa ľahšie sa napríklad spoznáš s ľuďmi. V našom sektore robí niečo podobné asi ďalších sedem firiem, vieme sa ľahko kontaktovať a pomôcť si. To považujem za výhodu.
Keď porovnáš život v Londýne a na farme, kde si bol šťastnejší?
Bolo to tam naozaj úplne iné. V Londýne to bola zväčša študentská rutina, aj keď posledné roky sme pracovali priamo vo firmách na zadaniach projektov.
V Ostraticiach je to každý deň často veľké prekvapenie, môžete si veci plánovať a ráno vám deň úplne prehodia meteostanice a nočné zrážky. Často musím prepínať medzi operatívou, stratégiou, venovať sa výmene prasknutej olejovej hadice na traktore až po komunikáciu s úradmi. Ale som tu šťastný.
Zohralo v tvojom návrate rolu aj to, že si pociťoval zodpovednosť a chcel si pomôcť rodičom?
Nebudem klamať - ako najstarší syn som cítil aj zodpovednosť. Chcel som firmu viesť a priniesť do nej technologické inovácie, na ktoré som naďabil v zahraničí. Okrem toho som bol aktívny v komunite navrátilcov LEAF a inšpirovalo ma mnoho aktívnych ľudí, ktorí sa chceli vrátiť domov. Vnímal som to tak, že tu nebudem sám.
Naozaj sa vrátili? Aj do regiónov?
Veľa z nich zostalo v Bratislave, no často nás sem chodia navštevovať. Dôležité však bolo, že sme sa spolu formovali ako komunita ľudí, ktorí chcú túto krajinu zveľadiť. Aj keď som mal možnosť zostať pracovať v Londýne, rozhodol som sa odísť a magisterskú prácu som už na diaľku odovzdával na Slovensku.
Teba Bratislava nelákala?
Ja som si už veľkomiest užil dosť. Rád tam chodím na víkend, ale vôbec si tam neviem predstaviť život. Pre mňa je dôležité spojenie s prírodou, s ovocnými sadmi aj s vinohradmi. Žijem tu rád.
Jozef pri práci v sadoch. (zdroj: archív respondenta)Preraziť vo veľkomestách - najmä v tých svetových, je zrejme v niečom omnoho ťažšie než na Slovensku.
V Anglicku som bol ako malá ryba vo veľkom rybníku. Je v niečom trochu zahlcujúce - v angličtine je na to výstižné slovíčko „overwhelming“. Si tam len malý človek, ktorý ma tisíce príležitostí. Je ľahké sa v tom stratiť.
Na Slovensku ma lákalo pokračovať vo firme, ktorú založili rodičia. Chcel som nadviazať na niečo, čo rodičia robili už dvadsať rokov. Možno som mal vďaka tomu ľahší štart. Na druhej strane, v Anglicku človek nemusí riešiť nespravodlivosť v štáte či korupciu. Z toho mi je na Slovensku niekedy zle.
Nechýba ti niekedy Londýn?
Chýbajú mi asi londýnske parky. Dlhodobo si myslím že kvalita verejného priestoru vplýva na našu psychiku. Vidno na tom, aká je spoločnosť vyspelá.
Kozmetička Mária: V Nemecku by som zarobila dvojnásobok, no snívala som o salóne v Sabinove Čítajte Čo si sa tam naučil?
To, že najdôležitejšie je nehanbiť sa a klásť dobré otázky. Treba si na to zvyknúť. No keď veríš tomu, čo robíš, je dôležité niekomu napísať a prepojiť sa. Ja sa to snažím takto robiť na LinkedIne - udržiavam kontakty s ľuďmi, ktorí robia v zahraničí technologický výskum v ovocinárstve na svetovej úrovni.
Okolie Bánoviec má dlhú poľnohospodársku tradíciu, no váš región v lete často zasiahne sucho aj horúčavy. Predpokladám, že to priamo ovplyvňuje tvoju prácu.
Áno - je strašné, že polovicu pracovného času musím riešiť klimatické zmeny. Najmä sucho a výkyvy jarných mrazov. Pred 15 rokmi toto moji rodičia nezažívali. Našu firmu dostala klimatická zmena za posledných päť rokov tak do kolien, že sme museli aj prepúšťať.
Ako s tým bojujete?
Momentálne budujeme finančne náročné projekty na ochranu stromov. Staviame jazero, ktoré bude slúžiť ako rezervoár pre stromy na protimrazovú ochranu. V lete bude záložný zdroj vody, vďaka ktorému môžeme stromy stále zavlažovať.
Pohľad z vinohradu Žatkovcov. (zdroj: archív respondenta)Pociťujú to takto výrazne aj ostatní poľnohospodári?
Kolegovia z poľných plodín až tak neriešia zavlažovanie, no časom to príde. Vysycháme, klesajú nám spodné vody a potrebujeme zadržiavať viac vody v krajine. Zrážky prichádzajú nevyspytateľnejšie a sú návalové. To, čo predtým napadlo za mesiac, teraz napadne za pár dní. A potom dva mesiace nič.
Preto je dôležité, aby sme sa v tomto spojili a dali Slovensku víziu o zadržiavaní vody v krajine. Ani si neuvedomujeme, aký to môže mať dosah. Ja som mohol zostať v zahraničí, no pociťoval som potrebu niečo tu zmeniť. Aj pre toto u mňa región vyhral.
