Gréta Gregorová sa stala najmladšou poslankyňou slovenského parlamentu. Študovala medzinárodné vzťahy v Brne, má skúsenosti s komunálnou politikou v Petržalke a teraz je členkou poslaneckého klubu Progresívneho Slovenska.
"Je to väčší tlak," uznáva Gregorová, ktorá predtým pracovala ako poslanecká asistentka.
Nechce sa definovať ako ľavičiarka či pravičiarka, pretože hovorí, že oveľa dôležitejšie je robiť adresné kroky, ktoré Slovensku pomôžu v oblastiach, ktoré nás najviac trápia.
Protesty študentov v Srbsku sú pre ňu inšpiratívne. Ukazujú vraj, že proti vláde sa dá dlhodobo a nenásilne protestovať bez toho, aby nespokojnosť utíchla.
Aktivista Mach: Urobím maximum, aby sme v parlamente mali čo najmenej fašistov ako Mazurek Čítajte Označili vás za najmladšiu poslankyňu parlamentu. Vzbudzuje to vo vás hrdosť alebo skôr rešpekt?
Mám pred tým rešpekt a beriem to s pokorou. Zároveň je to príležitosť ukázať, že aj my mladí ľudia máme v politike miesto a vieme tam priniesť iný pohľad na vec.
V parlamente je len pár poslancov do tridsať rokov. Vy máte z minulosti skúsenosti z komunálnej politiky v Petržalke, ale aj ako asistentka poslankyne parlamentu. Pripravilo vás to dostatočne na prechod z pozadia politiky do poslaneckej lavice?
Neviem, či sa na to dá pripraviť. Určite je výhodou, že mám skúsenosti ako asistentka poslankyne, poznám legislatívny proces, viem, ako sa nápady vedia pretaviť do reálnej legislatívy.
Najväčšia zmena je v tom, že zatiaľ čo predtým som sa ja snažila niekomu poradiť, čo a ako komunikovať, teraz svoje názory a postoje prezentujem ja sama. Takže musím radiť sama sebe. Je to väčší tlak.
Mám však okolo seba skvelý podporný tím, kolegovia z Progresívneho Slovenska majú za sebou už pár rokov v parlamente, takže je to jednoduchšie, ako keď sme tam prišli v roku 2023 a všetko bolo nové.
Ako by ste definovali svoj politický kompas a hodnoty?
Dnes je veľmi ťažké hýbať sa na klasickom spektre medzi ľavicou a pravicou. Už len keď si porovnáme Slovensko napríklad so škandinávskymi krajinami, pravica a ľavica tam vyzerá úplne inak ako u nás.
Takto by som to nedefinovala.
Zamerala by som sa skôr na to, v akých oblastiach potrebujeme Slovensko posunúť dopredu. Sú riešenia, ktoré podporujem, a sú viac ľavicové, ale sú dôležité aj politiky, ktoré sú tradične pravicové. Tie nám treba, pretože potrebujeme na Slovensku naštartovať ekonomický rast.
Neprikláňala by som sa preto striktne na žiadnu stranu, rada by som sa pozerala na to, čo je momentálne najefektívnejšie pre Slovensko. Môj politický kompas záleží od oblasti, ktorú riešime.
Gréta Gregorová (24)
- je poslankyňou NR SR za Progresívne Slovensko
- vyštudovala medzinárodné vzťahy a európske štúdiá na Masarykovej univerzite v Brne
- od roku 2022 je poslankyňou miestneho zastupiteľstva v Bratislave-Petržalke za Team Bratislava
- pred nástupom do NR SR pracovala ako asistentka poslankyne Simony Petrík
Ktorým oblastiam treba podľa vášho názoru urgentne pomôcť?
Máme veľký problém s odlivom mozgov a udržaním talentu na Slovensku. S tým súvisí aj nedostupnosť bývania, ktorú pociťujeme.
Ja som to doteraz pociťovala tiež, popri vysokej škole som bývala na internáte, teraz bývam v podnájme.
Pamätám si, že nájsť vhodné bývanie na prenájom bol veľký problém. Bez podpory mojich rodičov by som to sama nezvládla utiahnuť, aj keď som od strednej školy brigádovala alebo pracovala. To vnímam ako veľký problém.
V Bratislave máme iba jedno percento nájomných bytov, v Brne je to pätnásť percent, vo Viedni tridsať percent a ďalších tridsať percent bytov tam má regulovaný nájom.
Po pätnástich rokoch Ficových vlád, ktoré mali bývanie ako vlajkovú loď v kampaniach, nevidíme žiadne nájomné byty.
Čo teda navrhujete?
Podľa mňa by sme sa mali vrátiť k tomu, čo nám funguje. Zveriť viac zodpovednosti do rúk samospráv, ktoré najlepšie vedia, kde to bývanie potrebujú a ako by malo vyzerať.
Treba aj zjednodušiť byrokraciu, lebo samosprávy dnes radšej zrekonštruujú cestu alebo školu, lebo je to oveľa jednoduchšie, ako riešiť bývanie.
Veľa sa teraz hovorí aj o konsolidácii.
Áno, citlivo vnímam konsolidáciu, ktorá ruší výnimku pre živnostníkov s drobnými príjmami. Podľa mňa sa mladí ľudia úplne bežne snažia brigádovať alebo začínať s podnikaním počas štúdia, keď často ide len o drobnejšie príjmy.
Keď niekto zarobí 300 eur a 130 eur potom zaplatí na odvodoch, už sa mu to neoplatí. To znamená stratu aj toho nízkeho príjmu, ktorým si popri škole vypomáhali.
Študovala na Masarykovej univerzite v Brne. (zdroj: Marko Erd)Mali ste za študentských čias aj obdobia, keď ste žili od výplaty k výplate?
Určite áno. Napriek tomu, že som pracovala a popri škole som mala nejaký stabilný príjem, stále som dostávala podporu aj od rodičov. Pomáhali mi so študijnými materiálmi, počítačom či platbami za internát.
V Brne sú internáty pomerne drahé, ale sú v super stave. Výdavky sú to však vysoké.
Máme dáta na to, že od výplaty k výplate na Slovensku žije 51 percent domácností s deťmi a 35 percent bezdetných párov. To sú veľmi vysoké čísla.
Vláda okrem toho vysiela signál, že na Slovensku sa neoplatí mať nápady. Aj ja som mala živnosť, ale teraz by som v práci nepokračovala, keby som čelila skráteným odvodovým prázdninám z dvanásť na šesť mesiacov a vyšším odvodom.
Na jednom z opozičných protestov sme sa pýtali mladých ľudí, ako hodnotia doterajšie výsledky protestov. Chceli sme vedieť, či sú apatickí alebo majú ľudia ambíciu protesty zintenzívniť. Akým smerom by ste ich posúvali ďalej vy?
Úprimne, na apatiu z politiky nemám všeliek. Je dôležité nerezignovať na víziu, ktorú máme pre Slovensko, neprestať sa snažiť. O Slovensko sa začnem naozaj báť až v momente, keď budem mať pocit, že naša generácia rezignovala. Tam nie sme.
Okrem opozičných protestov máme hromadu aktívnych organizácií v spoločnosti aj kultúre, ktoré naštartovali mladí ľudia. Nemusíme ísť rovno do generálneho štrajku, podľa mňa všetky tieto drobné tlaky dohromady vedia byť veľmi silné.
Pre mňa sú v tomto inšpiratívni mladí ľudia v Srbsku. Posledného polroka sa im podaril rozpútať veľmi silný, ale nenásilný odpor, voči vláde Alexandra Vučiča.
Mám veľa spolužiakov zo Srbska, s ktorými sme hovorili o politike. Srbský režim týchto mladých ľudí nevie skrotiť, sú schopní vydržať a pokračovať v protestoch napriek tomu, že to trvá dlho. O Slovensko sa začnem báť, až keď na protesty prestanú chodiť ľudia.
V Srbsku v posledných mesiacoch časť študentov blokuje univerzity. Viete si predstaviť, že sa takéto niečo začne diať na Slovensku?
Predstaviť si to viem, ale nechcem, aby to vyznelo, že k tomu vyzývam študentov. Ale myslím si, že práve mladí ľudia vedia veľmi kreatívnymi spôsobmi vyjadriť svoju nevôľu. Ako vidíme v Srbsku, blokovanie univerzít je spôsob, ako dať vláde najavo svoju nespokojnosť.
Okrem toho treba písať politikom, poslancom aj ľuďom na ministerstvá o tom, čo vás trápi a prečo nesúhlasíte s ich krokmi. Oni to potrebujú počuť. Treba sa spájať do spoločných iniciatív a vytvárať tlak na vládu. Nepovedať si to len tak medzi sebou v uzavretých skupinách.
Veľa mladých politikov a političiek je namotivovaných, no keď sa reálne dostanú do parlamentu a zistia, aký kolos to je, môže im to vziať ideály. Máte stále pocit, že dokážete niečo ovplyvniť alebo zmeniť?
Áno. Momentálne v Progresívnom Slovensku máme politickú stratégiu, ktorá podľa mňa funguje. Je založená na tom, že sa snažíme interne pracovať na väčšej spoločnej vízii pre krajinu. Aj preto sme vytvorili ekonomický program Tresk, ktorý predstavili kolegovia Kišs a Ódor.
Veľká časť programu Tresk tvorí aj snaha prilákať a udržať talent na Slovensku. Ak ľudia budú mať dôveru v náš plán, existuje veľa návrhov, ktoré ďalej vieme pretaviť do nášho programu.
V našom parlamente momentálne vidíme, že veľa opozičných návrhov neprechádza. Teda, takmer žiadne. Koalícia nedodržiava pravidlá toho, ako by mala parlamentná demokracia fungovať, ale s tým vedia niečo spraviť len ľudia, ktorí prídu k voľbám a vyberú si alternatívu.
My musíme pracovať na tom, aby táto alternatíva bola pre ľudí dostatočne presvedčivá. Ja sama bez podpory všetkých ľudí toho veľa nezmôžem.
Aká nálada panuje na chodbách parlamentu. Ľudia zvonku vidia polarizovanú koalíciu a opozíciu, medzi ktorými sa vytvorila obrovská priepasť, ale je to tak citeľné aj naživo?
Keď niečo riešim, väčšinou to prebieha práve v rámci nášho klubu. Samozrejme, na výboroch sme aj s koaličnými poslancami, a tam vie byť atmosféra veľmi napätá. Zároveň vieme mať normálnu výmenu názorov.
Musíme povedať, že zatiaľ som nemala výrazne negatívnu skúsenosť s nikým. Napätú atmosféru v parlamente cítim, ale nie je to tak, že by na seba niekto v pléne nadával, a potom by si spolu šli sadnúť na kávu. Ale nie je to ani tak, že by si niekto nepodržal dvere alebo sa nepozdravil.
S extrémistami by sme podľa nej mali diskutovať. (zdroj: Marko Erd)Hovoríte, že by sme sa mali rozprávať s každým, aj keď spolu nemusíme súhlasiť. Veľa ľudí však zaujíma, prečo na protestoch chýba jedna z opozičných strán - Hnutie Slovensko Igora Matoviča. Ak existuje alternatíva voči vláde, podľa prieskumov nevznikne bez nich. Nemali by tam teba byť s vami?
My sme stále presvedčení, že práveže existuje. Predovšetkým potrebujeme, aby bola budúca koalícia stabilná. Bohužiaľ, Hnutie Slovensko s Igorom Matovičom na základe historických skúseností ako faktor stability nepôsobí.
Nemôžem dávať vyhlásenie za celý klub, ale ak podľa mňa budeme vidieť, že sa vláda bez Hnutia Slovensko zložiť nedá, tak sa diskusia znovu otvorí.
V momentálnej situácii však robíme všetko pre to, aby vláda vznikla s ostatnými opozičnými partnermi ako na protestoch - teda s KDH, SaS a Demokratmi.
Aj keby Hnutie Slovensko na vláde nemuselo participovať, Progresívne Slovensko bude musieť koalíciu zostaviť s KDH. Obe strany majú hodnotovo rozdielny pohľad na svet, mnohým mladým ľuďom sa nepozdáva napríklad prístup KDH k LGBTI komunite. Nezvažuje Progresívne Slovensko posunúť nateraz tieto témy do úzadia?
Pre Progresívne Slovensko budú práva menšín vždy veľmi silným pilierom toho, akú politiku chce robiť. Zároveň sa týmto právam dá pomôcť aj bez ohľadu na to, ako by to bolo formulované v programovom vyhlásení vlády.
Progresívne Slovensko pokrýva svojou politikou veľa tém, ktoré majú celospoločenský dosah. To sme videli aj predstavením Tresku, to bola len jedna oblasť a takýchto oblastí bude pribúdať.
Pre mňa je dôležité, aby sme pre Slovensko mali víziu. Doterajšie Ficove vlády nevyužili ani len obdobia, keď nám ekonomika rástla, na to, aby priniesli reformy. Práve preto sme tam, kde sme. Mladí ľudia a talenty sa na Slovensku rozvíjať nechcú.
Ak by som bola mladou vedkyňou na prestížnej univerzite a chcela sa vrátiť na Slovensko, lenže potom by som počula, ako splnomocnenec vlády Peter Kotlár rozpráva o zaočkovaných ľuďoch, že sú geneticky modifikované kukurice, zatiaľ čo ho v tom podporuje samotný premiér, už by som sa nechcela vrátiť.
Keď budeme v bode, že Slovensko zatraktívnime pre ľudí a budú sa k nám chcieť vracať, a zabezpečíme to, aby sa ekonomika nedusila, potom môžeme bez problémov baviť aj o ostatných veciach.
Veľká časť politiky sa dnes robí na sociálnych sieťach v emóciami nabitých reelskach. Ako plánujete komunikovať vy?
Politika sa prenáša na sociálne siete a ľudia si tam dovolia povedať hocičo, čo by si niekde inde nedovolili. Je to podľa mňa silná zbraň aj pomôcka, s ktorou treba vedieť pracovať. O to viac tým, že na nich mladí ľudia prirodzene trávia čas.
Minule som videla video pána Mazureka, v ktorom napokon motorovou pílou zoťal aj Národnú radu SR so slovami, že 150 poslancov nám v parlamente netreba. Celé to bolo veľmi agresívne. Neviem, či je toto správna cesta. Ak je to niekomu sympatické, veľa s tým neurobím, ale ja by som to chcel robiť inak.
Chcela by som ľuďom ukázať, čo sa v Národnej rade deje. Rozprávať nielen o mojich návrhoch, ale aj o tom, čo robia vládni politici. Ale nemyslím si, že politika by sa mala robiť len na sociálnych sieťach. Vymyslieť a presadiť konkrétny návrh do legislatívy predsa len trvá oveľa dlhšie ako natočiť pekné reelsko.
Keď spomínate Milana Mazureka, máte pocit, že je stále dobrý prístup ignorovať extrémistické názory a tváriť sa, že v našej spoločnosti neexistujú? Veľa ľudí s nimi dlhé roky odmietalo ísť do akejkoľvek debaty.
Dlho bolo zaužívané rozmýšľanie, že s extrémistami sa nediskutuje. Lenže vidíme, že to nefunguje. Je veľmi dôležité takéto výroky sledovať, vyvracať a ukazovať ľuďom, že existuje alternatíva, ktorá nemusí byť násilná ako štýl politiky, ktorý sa snažia pretláčať strany ako Republika.
Nesúhlasím s tým, že by sme ich mali ignorovať. Treba vysvetľovať, že to, čo hovoria, často nedáva zmysel. Keby sme ich ignorovali, je to ešte nebezpečnejšie. Ale vidíme, že to je modus operandi dnešnej vládnej koalície, zahltiť priestor témami, ktoré sú vedľajšie. Mali sme tu napríklad dve pohlavia v ústave.
Išli by ste s Mazurekom do debaty?
Veľmi by záležalo na tom, o čom by bola a ako by prebiehala, ale áno, zvážila by som to.
