Žila v Trnave aj v Bratislave, no vždy ju to ťahalo späť domov. Katarína Janíčková je lokálpatriotka z Partizánskeho, ktorá šíri povedomie o baťovskej architektúre. Vysvetľuje ľuďom, prečo by meno Baťa nemalo Slovákom evokovať len topánky, no aj nadčasové mestá, ktoré postavil. Na Slovensku je to okrem Svitu práve Partizánske.
Pomocou svojho občianskeho združenia Fabrika umenia sa jej darí vysvetľovať ľuďom, prečo je Baťova stopa dôležitá a v čom je Partizánske vzácne. Okrem toho prerába industriálne baťovské priestory a organizuje v nich kultúrne eventy.
" Väčšina mesta vtedy robila na jednom projekte pre Baťu. Bola tu silná komunita - ľudia sa navzájom poznali, vedeli, kto robí na akom oddelení. Dnes tu zostala už len menšia obuvnícka výroba. Už nie sme mestom obuvi, ani nás nespája jej produkcia," vysvetľuje 31-ročná Katarína.
Pokračujeme v sérii rozhovorov Zostali sme doma. Closer sa rozpráva s mladými ľuďmi, ktorí sa rozhodli žiť v rôznych regiónoch Slovenska a neutiekli za lepším životom do veľkých miest či do zahraničia.
Ak chceš byť súčasťou série a porozprávať o svojom živote v regióne, ohlás sa na kamila.sebestova@petitpress.sk.
Veľká časť tvojej rodiny pochádza z Partizánskeho. Vychovali ťa k lokálpatriotizmu? Bola to u vás doma téma?
Úprimne som to úplne nevnímala tak, že by ma rodičia v tomto ovplyvnili. Je však fakt, že môj pradedo u Baťu pracoval a jeho syn, teda môj starý otec, o tom občas hovoril. Aj keď som bola v archíve a prechádzala som dokumenty, našla som meno môjho prastarého otca v zozname zamestnancov.
Ako spomínal na časy v Baťovej továrni?
Bohužiaľ, nijaké príbehy sa neuchovali. Prastarý otec zomrel ešte v šesťdesiatych rokoch na následky zranení v Povstaní. Vieme však, že môj prastarý otec vyslovene prišiel do Partizánskeho, aby tu pracoval v Baťovej fabrike. Môj dedo bol jedným z prvých detí, ktoré tu vyrastali, keď Baťa postavil Partizánske ako Baťovany.
Posledné roky sa snažím tieto témy v rodine nadhadzovať, vtedy si občas na niečo spomenú. Ale cítim pridanú hodnotu v tom, že máme v rodine baťovskú stopu.
Kozmetička Mária: V Nemecku by som zarobila dvojnásobok, no snívala som o salóne v Sabinove Čítajte Dochádzala si na strednú školu do Topoľčian polhodinu vlakom. V tom období si sa tu už videla? Vedela si, že tu chceš zostať žiť?
V podstate áno - v tom čase som chodila k saleziánom do veľkej komunity miestnych. Na strednej škole som to cítila tak, že Partizánske je mojím domovom najmä vďaka ľuďom a tomu, čo s nimi môžem zažívať.
Vtedy som to cítila tak, že tu chcem naďalej žiť najmä kvôli nim, ani nie pre samotné mesto. Ale nebola som jednou z tých ľudí, ktorí vyrastajú v malom meste a potom chcú za každú cenu odísť do väčšieho. Cítila som sa tu vždy naplnená.
Väčšina ľudí z tvojej komunity v Partizánskom zostala?
Ich príchod a odchod sa dial vo fázach. Najskôr všetci vrátane mňa odišli do iných miest študovať. Veľa z týchto ľudí sa do Partizánskeho vrátilo. Teraz sú vo fáze, keď si zakladajú rodinu a mať starých rodičov blízko je pre nich výhoda.
Nemáme na to dáta, no vedela by si na základe svojho okolia povedať, že sa sem čoraz viac ľudí vracia?
Áno, naozaj je to teraz taký pozitívny trend. Myslím si, že začínajú vidieť veľa výhod Partizánskeho.
Aké konkrétne?
Napríklad to, aké je kompaktné. Že dokážu veľa vecí rýchlo vybaviť. Vzniká veľa komunít, ktoré si dokážu navzájom pomôcť. Je tu veľa príležitostí napríklad aj na turistiku, keďže hory máme blízko. Funguje tu veľa krúžkov pre deti. Jediné, čo nám chýba, je plaváreň.
Keď porovnáš Partizánske s miestami, kde si žila, v čom je iné?
Keď som sem chodila z Bratislavy a vystúpila som z vlaku, bolo to, akoby sa spomalil film. Život tu plynie úplne iným tempom, takým pokojnejším. To mi vyhovuje.
Študovala si v Trnave - čo je tiež pokojnejšie, menšie mesto. Nerozmýšľala si o tom, že tam zostaneš?
Trnava sa mi veľmi páčila, najmä preto, že som zažila som jej premenu. Vďaka primátorovi sa postupne menila na krajšie miesto na život. No každý víkend sme chodili späť do Partizánskeho, takže som tam akoby plnohodnotne nežila.
Po škole som sa na dva a pol roka presťahovala do Bratislavy, no naspäť ma ťahalo naše občianske združenie a to, že to nikdy nebol domov.
Katarína sa podieľa na prerábke priestorov vo Fabrike umenia. (zdroj: Studio Less/ Martin Guniš)Je niečo, čo ti v Bratislave chýbalo?
Práveže som si tam vedela predstaviť žiť. Mala som dobrú prácu aj skvelých kolegov. No celý čas ma to ťahalo sem za témami, pre ktoré žijem. Vedela som, že v Partizánskom môžem budovať projekty, ktoré som vymyslela. Paradoxne som mala pocit, že sa tam môžem viac realizovať - vytvárať veci, ktoré tam predtým neboli. Napríklad kultúrne centrum. V Bratislave je ich veľa, no v Partizánskom nie.
Teraz, keď už si sa usadila v Partizánskom, chýba ti naopak niečo z Bratislavy?
Chýba mi také to spontánne chodenie na pivo po robote. Keď sa chceme s kamošmi stretnúť, musíme to plánovať aj týždeň. V Bratislave to bolo v niečom jednoduchšie - všetci chodili niekam von po práci. Tu je večerný život sedavejší. Mám pocit, že ľudia si radšej večer sadnú k telke alebo prečítajú knihu. Viac si strážia svoj pokoj.
Je problém aj v malom výbere podnikov?
Ani nie, krčmy fungujú všade. Vedela by som si, samozrejme, predstaviť tu mať viac rozvinuté gastro. Ale je to aj o tom, že naše mesto je dosť malé. Jasné, že mi chýba to, keď som si v Bratislave spomenula na dobré sushi, tak som ho mohla mať hneď. Ale podľa mňa je to tu dobre regionálne prepojené.
Máme dobrú dostupnosť do iných miest - napríklad do Prievidze či do Topoľčian, kde je väčšia ponuka gastra. Nemyslím si, že tieto malé mestá musia mať nasilu všetko. Skôr je dobré, že sú navzájom prepojené a sú blízko.
Z rozhovorov s mojimi respondentmi často vyplynie, že malé mestá medzi sebou mávajú rôzne žabomyšie vojny alebo akoby povedala táto generácia - "beefy". Je to tak aj vo vašom regióne?
Myslím, že toto stále funguje. Nechcem nikoho uraziť a ani si to sama nemyslím. Ale keď už sa pýtaš - stále si tu vieme dávať nálepky o "žochároch" alebo "baníckych hlavách".
A kto sú žochári a kto banícke hlavy?
Prievidžanov ľudia volajú banícke hlavy, Topoľčancov zase žochári. (smiech) To vyplýva aj z regionálnej histórie. No ja osobne nemám žiadne predsudky k ľuďom z iných miest - práve naopak, viem oceniť, keď tam niečo funguje lepšie.
Partizánske vybudoval Baťa - bolo to priemyselné mesto, kde sa vyrábala obuv. Keďže sa týmto obdobím zaoberáš, máš asi prehľad v tom, aké je v porovnaní s Baťovou érou dnes.
Asi najzásadnejší rozdiel je, že vtedy väčšina mesta robila na jednom projekte pre Baťu. Bola tu silná komunita - ľudia sa navzájom poznali, vedeli, kto robí na akom oddelení. Dnes tu zostala už len menšia obuvnícka výroba. Už nie sme mestom obuvi ani nás nespája jej produkcia.
Lokálne tipy od Kataríny z Partizánskeho:
Tip na dobrú kávu: Kultury caffee
Tip na dobré jedlo: Osuchy (trochu iné langoše)
Pekné miesto: horný pomník v lese nad mestom, z ktorého je krásny výhľad
Je dnes náročné nájsť si tam prácu?
Celý trh práce je dnes už úplne iný. Je toľko profesií, ktoré človek vie robiť z domu. Takýmto spôsobom sa tu dá fungovať a aj preto chceme v rámci projektu Fabrika 61 založiť coworkingové centrum.
Myslíš, že by to ľudí motivovalo k návratu domov?
Áno, vyslovene sa ma viacero mladých ľudí pýtalo na to, či tu máme nejaký coworking space. Ak by tu také miesto bolo, boli by ochotní sa sem vrátiť a pracovať z domu.
Možno netreba vytvoriť za každú cenu nové pracovné miesta - no zázemie, z ktorého môžu pracovať na diaľku. Okrem toho ich môže motivovať aj to, že je cenovo dostupnejšie než Bratislava.
V priestoroch baťovskej éry. (zdroj: Studio Less/ Martin Guniš)Môžeš to porovnať?
Ceny nehnuteľností sú tu na úplne inej úrovni, mladí ľudia sa k nim vedia dostať ľahšie.
Na porovnanie - trojizbový byt, ktorý má necelých 85 štvorcových metrov, sa tu dá kúpiť za osemdesiat- až stotisíc.
Spomínaš Fabriku 61 - miesto, ktoré ste založili v rámci vášho občianskeho združenia Fabrika umenia. Ako pomocou neho rozvíjaš región?
V spolupráci s mestom sme vytvorili turisticko-informačné centrum Baťa Point. Sídli v jednom z pôvodných baťovských domčekov. Som tam počas otváracích hodín od utorka do piatka od desiatej do piatej. Pracujeme na tom, aby Baťovany ľudia poznali, aby sa im zdali zaujímavé. Chceme, aby s nami zažili sprevádzanie po ich architektúre a urbanizme.
Nedávno bol v Partizánskom aj koncert Pary, to bola tiež vaša zásluha?
Áno, organizujeme rôzne kultúrne udalosti. Pracujeme aj na premene jednej z fabrických budov. Chceme ju oživiť, spraviť z nej kultúrne centrum.
Baťovská architektúra v Partizánskom. (zdroj: Marko Erd)Vzdelávate v tomto smere aj mladých ľudí?
Áno, chodíme do škôl a robíme rôzne workshopy či hry. Uvedomili sme si, že toto veľmi chýbalo a vedomosť u mladých ľudí o tom bola veľmi slabá.
Ako vnímajú tieto aktivity miestni? Podporujú ťa?
Stretávame sa viac-menej s pozitívnymi ohlasmi. Mali sme aj crowdfundingovú kampaň, do ktorej prispeli aj Partizánčania. Na letný festival teraz prišlo 700 ľudí, takže o tunajšiu kultúru majú záujem. Jasné, že na sociálnych sieťach sa občas objavia hejterské komentáre, ale netreba si to všímať.
Podporujú vás aj miestni podnikatelia? Všímam si, že v zahraničí sa takéto vzácne industriálne areály využívajú napríklad ako obchodné centrá alebo kancelárie pre firmy.
Robiť firemný crowdfunding je tu celkom náročné. Párkrát sme s miestnymi podnikateľmi spolupracovali a za to sme vďační. No mám pocit, že v Bratislave by to bolo jednoduchšie. Tam firmy lepšie chápu hodnotu, ktorú môžu od občianskych združení dostať. V regiónoch sme ešte nenašli spôsob, ako sa s nimi nejakým spôsobom stretnúť.
