Vyrastal v Michalovciach, no cíti sa viac ako Lipták. Tridsaťpäťročný Andrej Skvašík pracuje ako všeobecný chirurg v Ústrednej vojenskej nemocnici v Ružomberku, kde okrem miestnych ošetruje aj vojakov. Býva v Liptovskom Mikuláši a na život na severe Slovenska nedá dopustiť.
„Nič nie je dôležitejšie ako to prostredie, ktoré si okolo seba vytvoríš – rodinu, priateľov a známych. Žiť sa dá všade, no dôležité je, s kým tam si,“ hovorí Andrej.
V ružomberskej nemocnici sa ako chirurg stretáva s ťažkými prípadmi, no aj s chudobou u pacientov. „Najviac ma zožiera, keď príde nejaká dôchodkyňa, ktorá nemá ani na to, aby si kúpila liek za dvanásť eur,“ dodáva lekár.
Pokračujeme v sérii rozhovorov Zostali sme doma. Closer sa rozpráva s mladými ľuďmi, ktorí sa rozhodli žiť v rôznych regiónoch Slovenska a neutiekli za lepším životom do veľkých miest či do zahraničia.
Ak chceš byť súčasťou série a porozprávať o svojom živote v regióne, ohlás sa na kamila.sebestova@petitpress.sk.
Hovoríš o sebe, že si polovičný Lipták. Prečo presne?
Mama je z Liptova, otec z Michaloviec. Žili v Ružomberku, no keď som sa narodil, ponuka práce tu nebola veľmi ružová. Keď som mal dva roky, presťahovali sme sa do Michaloviec. Potom som sa zasa vrátil na stredné Slovensko, pretože som nastúpil na medicínu v Martine.
Čomu sa venovali tvoji rodičia?
Bolo to na začiatku 90. rokov – naši pracovali v tehelni, ktorú zatvorili. Z väčších zamestnávateľov zostala v Ružomberku len vojenská nemocnica. Súkromný sektor vtedy ešte veľmi nefungoval.
V Michalovciach sa im vtedy podarilo zamestnať v mliekarňach. Teraz sú späť na Liptove, mame sa na východe až tak nepáčilo. Má rada hory, takže ju to celý čas ťahalo späť sem. Veľmi si nezvykla ani na tamojšiu náturu ľudí.
V čom je iná?
Východniari sú ráznejší a vrúcnejší ľudia. Na Liptove sú zasa v niečom rezervovanejší, nie sú na prvú veľmi žoviálni. Asi je to o tom, čo človeku viac vyhovuje.
Keď si sa sem vrátil po vyše dvadsiatich rokoch, so zamestnanosťou sa to podstatne zlepšilo. Našiel si si ako lekár miesto rýchlo?
Vystihol som obdobie, keď na chirurgii bolo dosť voľných miest. Usiloval som sa vtedy aj o prácu v Česku – o tie pozície medici bojovali. V Ružomberku to bolo jednoduchšie.
Prečo si nakoniec uprednostnil Ružomberok pred Českom?
Hlásil som sa do Prahy, do Zlína a mal som tam už isté miesta. Hľadal som si tam aj bývanie. Zdravotníctvo je tam iné – Česi sú od nás dosť popredu.
No potom som začal zvažovať finančné možnosti – koľko budem zarábať a koľko zároveň miniem na ubytovanie a život v Prahe. Z toho mi vyplynulo, že by to bolo dosť finančne náročné. Okrem toho som jedináčik, takže som tu chcel zostať aj kvôli rodičom. Máme blízke vzťahy, nevedel som si úplne predstaviť žiť ďaleko od nich.
Andrej počas služby v nemocnici. (zdroj: archív respondenta)Čím ťa presvedčila vojenská nemocnica?
Bolo to najmä o ľuďoch – od začiatku sme tu mali dobrý kolektív, ktorý ma nakoniec pritiahol viac než možnosti v Česku.
Nikdy som nezahadzoval Slovensko do koša, chcel som dať šancu kariére v tejto krajine. Veril som, že sa dokážem presadiť aj v regiónoch a že zdravotníctvo sa tu bude hýbať k lepšiemu.
A pohlo sa k lepšiemu?
Čiastočne. Vieme, aká je momentálne v zdravotníctve situácia. No pokiaľ si naozaj šikovný, vieš sa presadiť kdekoľvek.
Napriek tomu osemnásť percent slovenských lekárov žije v zahraničí. Veľa z nich tvrdí, že tam majú lepšie podmienky.
Áno, aj ja by som mal pravdepodobne v Česku lepšie podmienky pre prácu. Ale každý systém má svoje negatíva aj pozitíva. Nikde to nie je dokonalé.
Ak ideš po plate, určite je fajn ísť do krajín, kde lekári zarábajú lepšie. Ak ti však záleží aj na interakcii s kolegami, určite nie je dobrý nápad ísť do krajín, kde sa hovorí po nemecky alebo do severnej Európy, kde sa cítiš izolovane. Na toto som nikdy nebol nastavený. Aj preto neľutujem, že som tu zostal.
Čítala som rozhovor s chirurgičkou zo Žiliny, ktorá pred dvoma rokmi hovorila o tom, že ženám dávajú muži dosť pocítiť, že na chirurgiu nepatria. Mení sa aj toto k lepšiemu?
Keď som nastupoval, robila u nás jedna chirurgička. Teraz ich je päť. Za posledných desať rokov sa toto dosť posunulo k lepšiemu. Verím, že občas sa niekto dostane do nemocnice, kde sú vo vedení ľudia, čo to vnímajú zastarano. No my to tak v nemocnici nemáme.
Vnímajú to už muži s otvorenejšou mysľou?
Chirurgia sa vyvíja – za starých čias panovala dogma, že tento odbor nie je pre ženy, lebo je fyzicky náročný. Teraz sme v ére invazívnej chirurgie, kde nepotrebuješ mať extrémnu fyzickú silu na operáciu. Výkony zvládnu rovnako muži ako ženy. Dokonca by som povedal, že v precíznej práci sú lepšie.
Chirurgia je však predsa len veľmi náročná práca – aj zo psychickej stránky, keďže zodpovedáš za ľudské životy.
Všetko je sila zvyku. Prejdeš si psychickými aj fyzickými výzvami. Musíš sa v pracovnom tempe s 24-hodinovými službami. Po čase sa však dokážeš na to adaptovať. Je to len na tebe, či si zvolíš od pacientov väčší odstup, alebo ľuďom venuješ tri minútky navyše a potom odchádzajú spokojnejší.
Čo je pre teba úplne najťažšie?
Vždy ma zamrzí, keď príde niekto v zlom stave, ja sa mu snažím pomôcť a napriek tomu to nevyjde a pacient zomrie. Potom sa pýtam, či by som niečo urobil inak. Ale vždy dôjdem k tomu, že asi nič. Najťažšie je uznať, že sa nedá vždy zachrániť každý ľudský život.
Na Slovensku žije takmer milión ľudí na hranici chudoby. Vnímaš ju v regiónoch aj ty ako doktor?
Jasné, na niektorých pacientoch je to poznať. Je smutné, keď sem príde dôchodkyňa z nejakej dediny a predpíšem jej liek na srdce, ktorý si nemôže dovoliť. Stojí dvanásť eur a ona mi povie, že na to nemá. Pri tom, čo je pre nás dnes dvanásť eur.
Slovenskí lekári sa dlhodobo sťažujú aj na platové podmienky. Ty si spokojný?
Áno. Myslím si, že plat lekára na Slovensku je dostačujúci na komfortný život aj na to, aby si človek odložil. Ak by som pracoval v Česku, zarábal by som len o pár stoviek eur viac. Tie platy sú podobné, nie je to taký veľký rozdiel.
Lokálne tipy od Andreja v Liptovskom Mikuláši
Tip na kávu: Aurelica
Tip na bar: Krčma Váh
Tip na prechádzku: Háj Nicovô
Liptov nepatrí k najlacnejším regiónom. Ako v Liptovskom Mikuláši vnímate turistov? Tešíte sa im alebo vám prekáža, že aj kvôli nim veci dražejú?
Mikuláščania sú na turistov zvyknutí, nikdy som nikoho nepočul sa na nich sťažovať. Sme radi, že to tu žije cez letnú aj zimnú sezónu. Keď prídeš do reštaurácie, čašníčka na teba automaticky rozpráva po anglicky.
Stále sa tu niečo deje, pomáha to službám aj obchodu. No čo sa týka cien, je to poznať. Na to, že si „len“ v Mikuláši či Ružomberku, sú naozaj prestrelené.
Vidíš to aj na niečom konkrétnom?
Napríklad, keď sa idem najesť do reštaurácie, za jedlo dám už pätnásť až dvadsať eur. Samozrejme, sú ešte reštaurácie, kde si dáš denné menu za päť či šesť eur. Gastra je tu mimochodom veľmi veľa. V Mikuláši aj v Ružomberku si máš čo vybrať, reštaurácie pribúdajú.
Ľudia sa tiež sťažujú na ceny na lyžiarskych strediskách.
Áno, ja chodím radšej do Rakúska. Za ubytovanie, jedlo aj skipasy tu už zaplatíš rovnako ako tam. V zahraničí však majú iné podmienky – lyžuješ tam celý deň a ani raz nejdeš dole rovnakým svahom.
Andrej v práci. (zdroj: archív respondenta)Využíva Liptov v tomto smere svoj potenciál?
Nevyužíva, hoci je to jedna z najkrajších častí Slovenska. Najmä čo sa týka rekreačných možností. Stačí, keď sa pozrieš do Česka či Poľska. Oveľa lepšie sa starajú o svoju prírodu a vedia ju aj lepšie predať. Tiež tu chýba diaľnica a nejaký veľký investor.
Máš pocit, že si s miestnymi ľuďmi názorovo „na jednej vlne“?
Väčšinou sa vyhýbam sociálnopolitickým témam. Napríklad doma s rodičmi. V práci sme rovnako ladení, väčšina z nás má na veci rovnaký názor.
Ja akceptujem aj iné politické postoje, nerád sa s ľuďmi o tomto hádam. Cítiť však, že ľudia majú od seba väčší odstup aj pre polarizáciu spoločnosti.
Je ťažké v tomto meste niekoho spoznať, randiť tu?
Veľmi často som získal kontakty na ľudí priamo v nemocnici, keďže tam trávim väčšinu času. Aj v mojom okolí je to tak, že sa väčšina ľudí spoznala práve tam. Bývalí pacienti či doktori. Súčasnú priateľku som tiež stretol v nemocnici.
Úprimne si neviem predstaviť mať v Ružomberku Tinder. Polovicu z tých ľudí by som poznal, lebo ich vídam v meste. Čím dlhšie tu si, tým viac miestnych poznáš. Všetci ľudia o sebe vedia všetko, čo môže byť kontraproduktívne.
