Keď pracovala ako personalistka v bratislavskom korporáte, netušila, že raz bude začínať deň dojením kráv. Tridsaťjedenročná Katarína Mošovská vybudovala spoločne s priateľom Reném Zobolom Farmu pod Poľanou.
Ich každodenný farmársky život pritiahol na ich instagramový profil vyše 140-tisíc ľudí. Magazín Forbes ich instagramový účet zaradil medzi top influencerov v sekcii Lifestyle a zábava.
Ako sama hovorí, farma je ich životný štýl.
„Nikdy sme sa nechceli farmárčením živiť – to by sme naozaj museli byť na farme od rána do večera každý jeden deň. Sme obyčajní ľudia, ktorí sa radi idú najesť do mesta a zájdeme aj s deťmi na výlet,“ vysvetľuje farmárka.
Za posledné mesiace ich zviditeľnili aj videá o výstavbe vodnej elektrárne, ktorú chce v blízkosti farmy presadiť minister životného prostredia Tomáš Taraba.
„Mali by sme obmedzený chov – v blízkosti zdroja pitnej vody by sme nemohli chovať hospodárske zvieratá. Ak by zaviedli najvyšší stupeň ochrany, nemohli by sme tu ani bývať,“ vysvetľuje Katka.
Vyrastala si ako mestské dieťa v Bratislave. Vždy ťa to ťahalo na vidiek?
Nikdy som nemala definované, že by som chcela žiť na dedine alebo na samote. Nevedela som, že takto raz skončím. Vždy som však mala blízko k zvieratám –psom, mačkám či koňom. Nikdy sme nemali žiadne hospodárske zvieratá, tým som začala rozumieť, až keď spoznala svojho muža Reného.
Ako ste sa spoznali?
Išla som s rodičmi na turistiku do Slovenského raja, čo bolo pre mňa v sedemnástich dosť utrpenie. V tom čase som chodila v Bratislave jazdiť na kone, tak som si našla ranč v blízkosti Slovenského raja. Absolvovali sme vychádzku do prírody a po nej som sa s nimi dohodla, že k nim pôjdem vypomáhať na celé leto. Práve vďaka týmto známym som spoznala Reného.
Napriek tomu, že ťa bavila práca so zvieratami, si sa rozhodla v Bratislave nastúpiť na štúdium psychológie. Prečo?
Chcela som študovať niečo, čo by som vedela aplikovať aj v reálnom živote. Psychológiu využiješ pri deťoch aj pri zvieratách. V polovici štúdia som začala čoraz viac inklinovať k práci so zvieratami. No v tom období by mi ešte nenapadlo, že skončím na farme.
Na Farme pod Poľanou žijú s dvomi deťmi. (zdroj: archív respondentky)Počas vysokej školy a práce ste mali s Reném vzťah na diaľku. Aký bol váš režim?
Vždy som v piatky robila z domu. Štvrtok večer som išla za Reném do Dobšinej a zostala som tam celý víkend. Bolo to drahé, rok a pol som musela neustále chodiť hore-dole. Robila som vtedy iba na benzín. A najmä to nebolo ideálne, lebo keď s niekým chodíš, chceš s ním byť aj fyzicky.
Aké bolo byť vo vzťahu s niekým, kto bol z „farmárskeho“ prostredia?
Ten rozdiel sa prejavil asi najviac vtedy, keď René prišiel za mnou bývať do Bratislavy. Našiel si tam prácu ako plynár a kurič, no vôbec sa mu v meste nepáčilo. Bolo to preňho trápenie. Nevedel si zvyknúť na to, že je všade kopa zamračených ľudí. Keď sem prišiel, začal len tak zdraviť ľudí a Bratislavčania naňho pozerali ako na čudáka.
V tom čase sme už však prerábali farmu pod Poľanou, takže sme vedeli, že je to len prechodné.
Ani jeden nepochádzate z Podpoľania. Ako nakoniec došlo k tomu, že ste kúpili pozemky práve tam?
Úprimne, neviem. Pamätám si, že bolo na strednom Slovensku v ponuke najviac inzerátov s pozemkami. V okolí Bratislavy bolo v tom čase všetko drahé. Ja som zasa nechcela ísť úplne na východ kvôli rodine, ktorú mám na západe. Tak sme sa dohodli na Poľane, čo je kompromis pre nás oboch.
Richard je hasič v Londýne: Trvalo tri roky, kým som nastúpil. Som jediný Slovák na stanici Čítajte Kupovali ste farmu pred siedmimi rokmi, ceny boli vtedy oveľa nižšie. Vedeli by ste si ju dovoliť aj dnes?
Nie. Už aj vtedy všetci hovorili, že nám nikto hypotéku nedá. René mal 20, ja 23 – banky o nás nič nevedeli. Vtedy ešte dávali stopercentné hypotéky. No mňa pred schvaľovaním vyhodili z práce, takže nám nakoniec s desiatimi percentami pomáhala mama.
Farmu ste ešte museli prerábať?
Dom na farme sme kúpili v obývateľnom stave, čo bola aj naša podmienka. Chceli sme tam aspoň prespávať, kým sme to prerábali. Potom sme to kompletne celé rozbúrali – steny aj miestnosti sme spravili nanovo. Po víkendoch sme to všetko robili sami, teda najmä René.
Z čoho ste financovali prerábku? Mali ste našetrené?
V našom živote asi nikdy nenastal moment, keď sme mali niečo našetrené. Žijeme vždy z mesiaca na mesiac. Tak to bolo aj vtedy – obaja sme ešte pracovali v Bratislave, takže začiatok prerábky sme po troške financovali z našich platov.
Čiastočne ste asi ušetrili na tom, že ste si ju robili sami.
Áno, za robotu sme neplatili a René mal zľavu na veľa materiálov. Po polroku sa sem presťahoval už natrvalo, aby mohol na farme pracovať naplno. No začiatky boli extrémne finančne náročné.
Ja som v tom čase otehotnela a museli nám veľmi pomáhať rodičia. Veľakrát som volala Reného mame, aby nám vyslovene poslala 20 eur na nákup. Vtedy sme nemali fakt nič.
Ako reagovali rodičia na to, keď si im oznámila, že sa chystáš žiť úplne iný životný štýl, než mali oni?
Zo začiatku sa trochu báli, aby sme to celé finančne zvládli. No nikdy mi nevyčítali, že som po vysokej škole išla „dojiť kozy“. Nikto z rodiny s tým nemal žiadny problém. Dnes sú hrdí na to, čo sme si vybudovali na farme, ale aj na instagrame.
Forbes tvoj profil tento rok zaradil medzi top influencerov v kategórii Lifestyle a zábava. Znamená to pre teba niečo?
Tento rebríček registrujem už dlho a dávnejšie som si hovorila, že by som v ňom chcela byť. Takže ma to veľmi potešilo. Som rada, že aj v tejto modernej a uponáhľanej dobe stále zaujíma život v prírode so zvieratami.
Instagram ti narástol dosť rýchlo, za tri roky máš na ňom vyše 140-tisíc ľudí. Ako sa ti to podarilo?
Áno, založila som ho pred siedmimi rokmi, no väčší vzťah som si k nemu vytvorila len pred troma rokmi. Začala som nakrúcať videá a interagovať s ľuďmi. Za prvý rok to extrémne narástlo.
Veľa ľudí zaujali tvoje náučné videá o sliepkach, kde vysvetľuješ napríklad, ako sliepky uspať.
Áno, no tie už veľmi nerobím. Našla som ich potom totiž na rôznych profiloch v úplne tom istom znení. Keď sme začínali, nebol žiadny iný farmársky profil. Teraz ich už je dosť veľa. Jedna česká farmárka napríklad prerozprávala jedno moje video úplne od slova do slova.
Niečo si jej na to povedala?
Zablokovala som si ju.
Ivana žije v Piešťanoch: Neviem si predstaviť mať pekáreň s dvoma malými deťmi v Bratislave Čítajte Spomínala si, že si introvertka – neprekáža ti „odhaľovať“ týmto spôsobom súkromie?
Na instagrame mi vyhovuje, že ľuďom ukazujeme časť života, ktorú chceme. Kým sa nemusím s nimi stretávať osobne, nevadí mi to. Zachytávame tam najmä zvieratá a bežnú prácu, ktorú robíme.
Pritiahlo to aj hejterov?
Áno, hoci mám pocit, že oproti iným profilom ich máme stále málo. Občas nám niekto napíše nejaký hejt. Napríklad nám prichádzajú nevyžiadané rady od „tradičných farmárov“ – že to robíme zle, lebo ich starí rodičia to robili inak. Hovoria nám, že sme „pseudofarmári“.
Niektorí ľudia si tiež z nejakého dôvodu myslia, že sme milionári. Keby vedeli, v akej situácii v skutočnosti sme, pobavilo by ich to.
Uvažovali ste aj o tom, že by ste popri farmárčení našli opäť nejakú „klasickú“ prácu?
V ideálnom prípade nie. Teraz predávame techniku a rátame s tým, že nám to pomôže.
Vedeli by ste sa uživiť ako farma aj bez sociálnych sietí?
Pre nás je farma životný štýl, nerobíme to pre peniaze. Chceli sme jednoducho žiť na mieste, kde môžeme mať zvieratá. Nechcela by som, aby nás farma živila.
Na našich kamarátoch, ktorí sú farmári, vidím, že sa potom odtiaľ ani nepohnú a musia v kuse pracovať. Mňa by asi zabilo, keby som celý deň doma robila to isté. Nemáme preto žiadnu veľkú produkciu, veci, ktoré pestujeme, jeme najmä my.
Stravujete sa výlučne z vecí, ktoré produkujete sami?
Nie, chodíme aj na nákupy. Ale sú veci, ktoré nekupujeme nikdy, napríklad vajíčka. Keď ich sliepky znesú, máme ich, keď nie, tak sa zaobídeme bez nich. Zeleninu máme teraz tiež sezónne svoju, nekupujeme ju v obchode.
Ja som typ človeka, čo sa ide rád aj najesť von, nerada stojím celý deň v kuchyni. Často chodíme napríklad na menu do Hriňovej alebo si objednávame pizzu. V tomto sme úplne ako bežní ľudia.
Farmári si nevedia predstaviť život inde než v Podpoľaní. (zdroj: archív respondentky)Ľudia majú často dosť mylné predstavy o chovaní sliepok či kráv. Čo sú najväčšie farmárske mýty, ktoré medzi Slovákmi kolujú?
Myslela som si, že tieto veci sú úplne jasné a potom som zistila, že veľa ľudí ich nevie. Napríklad, že sliepka znáša vajcia aj bez kohúta. Nič sa z nich nevyliahne, lebo nie sú oplodnené. Potom to, že krava musí byť oplodnená na to, aby sa dala dojiť a mala mlieko. Niektorí ľudia si myslia, že sa dojí rovno teľa. Na tieto veci sa ľudia najviac pýtajú.
Veľa ľudí si tiež myslí, že k zvieratám musíte vstávať veľmi skoro. Je to tak?
Tým, že máme zvieratá celoročne na lúke, nemusíme kydať hnoj alebo ich kŕmiť. Ak by sme ich mali najmä v maštaliach, museli by sme vstávať skoro. Naše deti napríklad spia do deviatej. René vstáva podľa toho, čo má na pláne. Ak pracuje, vstane skôr, ak nie, tak vstane okolo ôsmej.
Ja vstávam okolo piatej preto, že chcem mať štyri hodiny pre seba, kým sa ostatní zobudia. Moje ranné činnosti sú len dojenie kravy a kŕmenie sliepok. To mi dokopy zaberie asi polhodinu. To je podobné, ako keď máš v byte psa a musíš s ním ísť ráno na prechádzku.
Predsa len sa o zvieratá musíte starať. Je ťažké napríklad niekde vycestovať?
Na dovolenky nechodíme, odchádzame maximálne na jeden deň. V ideálnom prípade ráno ideme a večer sa vraciame k zvieratám. Nemáme nikoho, kto by sa nám o ne postaral, kým sme preč. No nechcem, aby deti poznali len farmu – je pre ne dôležité spoznávať aj okolitý svet.
Vašu farmu môže ohroziť Tarabova elektráreň. Na jej výstavbu ste upozorňovali vo videách na instagrame, ktoré videli státisíce ľudí. Ako by sa vás výstavba dotkla?
Už len to, že by sa diala priamo za naším domom, sa nás dotkne. Bude tu hluk, prach a nákladné autá. Potom to tiež závisí od toho, v akom stupni ochrany vody by sme boli. Mali by sme buď obmedzený chov – v blízkosti zdroja pitnej vody by sme nemohli chovať hospodárske zvieratá. Ak by zaviedli najvyšší stupeň ochrany, nemohli by sme tu ani bývať.
Slovensko sa pustí do realizácie elektrárne Málinec. Obce a ministerstvo podpísali dohodu Čítajte Celý tento problém riešite aj s lokálnou komunitou. Ako vás tu miestni prijali?
Myslím si, že nás prijali dobre – nikto nám nedal nijako pocítiť, že sme „prisťahovalci“. Ja tu však poznám málo ľudí, René takmer každého. On je taká povaha, že dokáže viesť hodinové rozhovory s hocikým.
Tým, že sme vyslovene na lazoch a nemáme susedov, je to veľmi rozkúskované. Keď chceš, môžeš najbližší dom navštevovať každý deň. Keď nechceš, nemusíš tých ľudí vidieť nikdy.
Nikdy sa tam necítiš osamelo?
Nie, vôbec. Možno sa zdá, že sme stále na farme, ale my často chodíme na výlety, sme s kamarátmi či s rodinou. Mám pocit, že som tak trochu manažérka farmy. Nie je to tak, že sme stále na poli s vidlami v ruke. Skôr máme v ruke telefón, lebo neustále niečo riešime, telefonujeme alebo ideme autom. Som vlastne rada, že keď odniekiaľ prídeme, som doma v tichu.
Zmenil ťa život na takomto mieste?
Ani neviem, pretože tu vediem už naozaj iný život. V Bratislave som bola ešte veľmi mladá – študentka, potom chvíľu recruiterka. Tu som už v inej úlohe – matky a farmárky. Asi sa cítim viac samostatná.
