Richard do Anglicka odišiel v roku 2014. Nechcel zostať doma v Šamoríne, nelákalo ho žiť na Slovensku, túžil po zahraničí. Ako 22-ročný sa vybral do Londýna a domov sa už nevrátil.
„Po maturite som na Slovensku pracoval iba rok alebo rok a pol. Nebavilo ma to. Stále som rozmýšľal nad tým, že by som ešte mal ísť niekam do sveta. Niečo dosiahnuť,“ spomína Richard.
V Londýne sa vypracoval na šéfa kaviarne, ale nebola to jeho vysnívaná práca.
Dnes má 33 rokov a je jedným z mála cudzincov, ktorí pôsobia v hasičskom zbore London Fire Brigade. Na stanici na okraji Londýna, kde pracuje ako hasič, je jediným človekom zo zahraničia v celom tíme. Aj keď mu celý prijímací proces do hasičského zboru trval až tri roky, nič neľutuje. Zdá sa, že našiel svoje poslanie.
Šéfoval si pobočke známej siete kaviarní, mal si dobrý plat a nežilo sa ti zle. Prečo si nezostal v gastronómii?
Vypukla pandémia. Keď začali lockdowny, gastronómia zostala zatvorená. Nás na mesiac poslali domov, ale vtedy ešte nikto nevedel, ako dlho to bude trvať, takže sme v prvom mesiaci mali plnú výplatu. Lenže lockdowny sa začali naťahovať, a tak nás volali naspäť do práce.
Vystrašilo ma to. Uvedomil som si, že práca v gastre mi nemusí vydržať navždy a potrebujem nájsť niečo lepšie. Rozmýšľal som nad štátnou správou, ale nevedel som, kam sa pohnúť. Potom som si pozrel film Kráľ Staten Islandu o chlapcovi, ktorý vyrastal bez otca, lebo zomrel pri zásahu na dvojičkách.
Páčilo sa mi, ako tam zobrazili prácu hasiča. Boli tam dlhé scény, kde nový otčim bral syna na hasičskú stanicu v New Yorku a ukazoval mu, ako to funguje
Inšpirovalo ťa to stať sa hasičom?
Hneď som začal hľadať, čo by som musel spĺňať, ak by som sa chcel stať hasičom v Londýne. V apríli 2020 však bol nábor nových hasičov pozastavený. Tak som sa aspoň zaregistroval, že mám záujem.
Kedy ťa kontaktovali s tým, že nábor opäť otvorili?
E-mail o tom, že sa opäť otvára nábor, prišiel v októbri 2021. Bola to dosť dlhá čakačka. Medzitým sa všetko vrátilo do normálu, viedol som svoju pobočku a našiel si priateľku. Doma v Poľsku robila zdravotnú sestru, ale čakala na to, kým jej uznajú papiere, aby mohla byť sestra aj v Británii.
Na e-mail som odpovedal, že mám stále záujem stať sa hasičom. Vo februári 2022 som mal prvý pohovor s dvomi pánmi z London Fire Brigade. Pýtali sa ma napríklad na to, ako by som reprezentoval hasičský zbor, keby sme mali podujatie na ulici medzi ľuďmi, ako by som zbor odprezentoval verejnosti. Zvládol som aj test z angličtiny a matematiky.
Počas výcviku. (zdroj: archív respondenta)Hneď potom si nastúpil do hasičského zboru?
Nie. Zase som sa načakal. V lete 2022 som dostal pozvánku na fitnes testy, lenže tie sa uskutočnili až o päť mesiacov neskôr. Prešiel som nimi, potom som absolvoval zdravotnú prehliadku. Keďže mám zlý zrak, musel som si dať vyrobiť špeciálne okuliare, ktoré hasiči pri práci používajú. Nemôžeš mať bežný komerčný rám.
Nakoniec všetko klaplo a čakal som už len na telefonát s ponukou, kedy môžem nastúpiť na výcvik. Medzitým som si dorábal vodičák na nákladiaky. Telefonát prišiel 14. októbra 2023, teda rok po fitnes testoch.
Od 18. decembra 2023 som nastúpil do tréningovej akadémie London Fire Brigade spolu s ďalšími jedenástimi ľuďmi v našom tíme. Prešli sme si polročným tréningom a 12. júla 2024 som nastúpil na stanicu.
Ak správne počítam, od prvej myšlienky stať sa hasičom až do bodu, kedy si nastúpil na výcvik, prešli tri roky. Neomrzelo ťa to za ten čas ani raz?
Hasičstvo nie je niečo, čo veľa ľudí po príchode do Veľkej Británie vyhľadáva. Migranti, ako aj ja, zvyknú robiť skôr v hospitality alebo službách. Ale celé to predĺžila pandémia, nemyslím si, že tento prijímací proces inak trvá tri roky.
Začal si v gastre ako radový pracovník, dotiahol si to až na manažéra. Teraz si prešiel výcvikom a pracuješ ako hasič. Je Anglicko krajina, v ktorej sa dá vypracovať na dobrú pozíciu, ak je človek ochotný tvrdo makať?
Keď som do Británie prišiel, nemyslel som si to, ale eventuálne som si to uvedomil. Som Slovák, ľudia akceptujú, že som Slovák, ale veľa ľudí z východnej Európy má tendenciu združovať sa len s našincami. A Čechmi a Poliakmi.
Ja zastávam názor, že to nie je úplne správne. Treba sa prispôsobiť miestnemu životu. Spoznávať Londýn, ale vycestovať aj mimo mesta, spoznávať ľudí, kultúru a učiť sa jazyk. Ukázať miestnym, že sa chceš asimilovať a byť súčasťou komunity.
Je to ako scenár vystrihnutý z romantického filmu, že šéfa kaviarne inšpiruje film, aby sa stal hasičom. Rád tento príbeh rozprávaš ľuďom?
Ani nie, mojej priateľke som to prezradil len nedávno. Prišlo mi to až smiešne. Hľadal som nový posun v kariére a udrelo to do mňa ako blesk z jasného neba. Keď povieš, že si manažér v kaviarni, je to fajn, ale stále len predávaš kávu a jedlo. Ale keď povieš, že si hasič, tak to má wow efekt. To ma napĺňa.
Prísť po rokoch práce v gastre do výcvikového centra pre hasičov musela byť veľká zmena. Ako to prebieha?
Podal som výpoveď v starej robote, dva týždne pred nástupom do akadémie som sa bol pozrieť na jednej hasičskej stanici v centre Londýna, kde sme sa prvýkrát stretli všetci dvanásti, ktorí sme spolu nastupovali na tréning. Hasiči nám ukázali, čo nás čaká, dali nám materiály na učenie aj tablet.
Tréningová škola trvala 18 týždňov, každé dva týždne sme mali test. Keď testom neprejdeš, posunú ťa naspäť na začiatok tréningu. Po treťom zlyhaní v teste sa zisťuje, či ti hasičský zbor vie nejako pomôcť posunúť sa v tréningu ďalej. Ak nevie, tak sa s tebou rozlúčia. Ale z nás týmto procesom neprešiel nikto.
Ja som bol dozadu posunutý raz, ale tréningovú školu som zvládol. Mali sme aj teoretickú aj praktickú časť. Najdrsnejšia bola praktická časť, pri ktorej nás hodili do budovy a podpálili ju. My sme museli správne reagovať.
Po absolvovaní výcviku si už nastúpil priamo na stanicu?
Pár dní pred koncom sa konala ceremónia, na ktorej sme dostali obálky s informáciou o tom, na akú stanicu sme zadelení. Nie je to náhodné, zbor berie do úvahy, v ktorej časti Londýna bývaš. Ja som dostal stanicu blízko miesta, kde žijem.
Bol to super pocit. Počas výcviku som stretol viac ako sto rôznych ľudí, ale všetci z nich boli domáci. Briti. Ja som bol jediný cudzinec. To bolo výnimočné. Nehovorím, že by to nikto iný nezvládol, ale nestretol som tam žiadneho Slováka, Poliaka ani Taliana či Španiela, boli tam len Briti a ja medzi nimi.
Záverečná ceremónia. (zdroj: archív respondenta)Čo sa dialo v tvojej hlave, keď si v prvý deň napochodoval do novej stanice a pozeral na teba zabehnutý tím hasičov, ku ktorým si sa mal pridať?
V prvý deň som bol dosť nervózny, nikoho som nepoznal. Každá stanica má štyri hliadky – zelenú, bielu, červenú a modrú. Tie sa striedajú. Moja stanica má dva nákladiaky, každý nákladiak má štyroch hasičov, takže na hliadke máme dokopy osem ľudí. Na celej stanici je nás maximálne trinásť aj s vedúcimi.
Ľudia na mojej stanici boli príjemne prekvapení, že nie som Brit. To je rarita. Máme tam kombináciu veteránov, ktorí sa chystajú do dôchodku, ale máme tam aj chalana, ktorý prišiel rok predo mnou. A máme aj jednu ženu, to je tiež rarita.
Si dodnes na rovnakej stanici?
Áno, naša stanica je od môjho nástupu bez zmeny. Minulý týždeň nám došiel ešte jeden nový regrút. Ale keď úspešne dokončíme tréningovú školu, ešte sme nezískali „hasičskú kompetenciu“.
Kompetenciu získavaš nasledujúcich 18 mesiacov priamo počas práce na stanici. Po 18 mesiacoch sa znovu stretneme s tímom, s ktorým sme boli v akadémii, a musíme prejsť záverečnými skúškami. Keď kompetenciu získaš, dostávaš už aj plnohodnotný plat.
Na akej úrovni sa v Londýne pohybujú platy hasičov?
V starej robote som zarábal komfortne. Keď som nastúpil do tréningovej školy, dostával som minimálny plat v hasičskom zbore. Paradoxne, bol nižší ako ten v gastre. Ale povedal som si, že to je cena za vyšší plat v budúcnosti.
Hasiča nerobím pre peniaze. Po nástupe na stanicu som k platu dostal bonus približne tritisíc libier ročne, ale nebol to veľký rozdiel. Keď získam kompetenciu, plat narastie o približne 13-tisíc libier ročne (15 000 eur, pozn. red.). Na londýnske podmienky je to nadštandardný plat, ak nerobíš právnika alebo doktora.
V akej štvrti sa nachádza tvoja stanica? Aké typy výjazdov máte najčastejšie?
Žijem tesne za hranicou Londýna v grófstve Buckinghamshire blízko diaľnice. Vychytal som stanicu, ktorá je v okrajovej časti Londýna, približne pätnásť minút autom. Nie je najviac vyťažená, ale nie je ani najtichšia.
Máme pestrú paletu zásahov – od požiarov v domoch až po havárie na diaľnice. Často pomáhame záchranárom, keď niekto nahlási, že v dome niekto odpadol a leží na zemi. Vtedy prídeme a vyrazíme dvere. Zasahujeme aj pri požiarnych alarmoch. Väčšinou ide o planý poplach, ale zasiahnuť musíme aj tak.
Viem, že niektorých spolužiakov zo školy pridelili na stanicu, kde nie sú spokojní. Jeden vychytal stanicu Dowgate v centre, kde zasahujú nonstop. Ale neustále riešia požiarne alarmy v mrakodrapoch naokolo.
Máte na stanici aj spôsob, ako tráviť čas, keď momentálne nie ste na výjazde?
Každá stanica má svoj režim. Máme dve posilňovne, televízor, playstation, počítače, biliard, šípky, karty, ale aj hudobnú miestnosť s gitarami a bicími. Je tu dokonca záhradka. A, samozrejme, postele, každý má vlastnú izbu.
Keď v noci nemáme výjazd, môžeme od jedenástej večer do siedmej rána oddychovať. Cez deň máme aktivity – navštevujeme dôchodcov, inštalujeme požiarne alarmy, kontrolujeme výškové budovy, väznice, nemocnice.
Robia si z teba veteráni na stanici žarty?
To sa deje nonstop. Stále nám ako nováčikom nakladajú, ale v rámci zábavy. Rešpekt veteránov si najskôr musíš zaslúžiť. Ešte som si neodmakal to, čo majú za sebou oni. Neznamená to, že ma medzi seba neberú, ale ešte medzi nich nepatrím.
Beriem to ako súčasť práce. Teraz ma prezývajú Boris. Veľa Britov stále nevie, kde je Slovensko, myslia si, že sme Československo alebo Juhoslávia. A že hovoríme po rusky. Keďže Boris je typické ruské meno, tak som pre nich Boris.
Výcvik pozostáva z viacerých častí. (zdroj: archív respondenta)Badáš na sebe, že v krízových situáciách vieš ako hasič prebrať zodpovednosť? Mal si to prirodzene v sebe už predtým?
Prišlo to časom. Som obklopený kolegami, ktorí to robia roky, a vzali ma medzi seba. Veľa z nich je mrzutých, všetko ohundrú a nechce sa im, ale hneď ako ohlásia výjazd, všetky vtipy idú bokom. Okamžite vedia, čo majú robiť.
Stále sa cítim ako nový človek na stanici, som tam len niečo viac ako rok. Nemám toľko skúseností ako oni a dlho mať nebudem. Vždy sa preto spolieham na tých, čo sú vedľa mňa. Niekedy máme typ výjazdu, ktorý som ešte nezažil, a tak sa musím pýtať a učiť.
Zachraňujete aj mačky na stromoch?
Jasné. Niekomu to príde ako hlúposť, ale pre niekoho je tá mačka dôležitá. Boja sa, aby sa jej niečo nestalo. Ani my nechceme, aby sa zľakla a skočila dole. Ona zomrie a my budeme vyzerať ako hlupáci, že sme nezvládli zachrániť ani mačku.
Sú výjazdy, ktoré sa opakujú a človek sa vzorec dokáže rýchlo naučiť. V angličtine to voláme „way of attack“, teda to, ako k situácii pristúpiť. Každý ma vždy pridelenú robotu, kto berie aký nástroj, kto bude organizovať dopravu, kto uzavrie pruhy.
Dokáže človeka výcvik pripraviť na to, keď odrazu v ostrej akcii zasahuje pri havárii a vidí zranených ľudí, požiar, chaos?
Ešte som pri zásahu nezažil úmrtie. Moja hliadka už áno, ale ja som sa tomu vyhol, lebo som akurát zaskakoval na druhej hliadke. Vtedy pri požiari v dome zahynula matka s troma deťmi.
My sme boli na výjazde, vrátili sme sa po polnoci a ľahol som si spať. Oni sa vrátili o šiestej ráno, začmudení a špinaví a zistili sme, že tam došlo k úmrtiam. Zaskočilo ma to. Mrzelo ma, že som tam nešiel ja ako nový hasič, ale veteráni.
Mrzelo ma aj, že ja som spal, kým oni zasahovali v takej náročnej situácii. Ale nedá sa s tým nič robiť. V škole nás pripravovali na to, že toto je nátura našej roboty. Mŕtve deti, krv, havárie, končatiny, nechutnosti. Až kým to neuvidíš naživo, tak nevieš povedať, ako na to budeš reagovať.
Hasiči sa pri zásahoch vedia dostať do rizika, môžu prísť aj o život. Zamýšľal si sa nad tým, keď si zvolil túto kariérnu cestu?
Uvedomoval som si to od začiatku. Riziko je veľké. Ale sme naňho pripravovaní už v tréningovej škole a na stanici dohliadame jeden na druhého.
Manažér mojej stanice je bývalý vojak a skvelý človek. Vyžaduje disciplínu, štandardy, ale zároveň zostáva pokorný a skromný. To, čo chceš v práci od manažéra, to je on. Som rád, že som sa na to pred troma rokmi dal a dodnes to neľutujem.
