Ivana Škodáčková vyrastala v dedinke Krajné medzi kopanicami a do Piešťan dochádzala na strednú školu. Napriek tomu, že si mesto už vtedy zamilovala, po škole sa presťahovala do Bratislavy.
Práca účtovníčky ju po rokoch prestala baviť, a tak začala piecť.
Najskôr to bol jeden chleba pre učiteľky jej detí, neskôr ich bolo už dvadsať pre známych. Začali jej písať cudzí ľudia a pec v byte im už nestačila. V 33 rokoch sa s manželom rozhodli ísť do rizika a otvoriť pekáreň Óda na piešťanskom sídlisku.
Zo začiatku sme sa obaja báli. Naozaj som nevedela, ako sa to rozbehne – aj pre to, že v Piešťanoch už jedna dobrá pekáreň funguje. Nebola som si istá, či je trh dostatočne veľký na to, aby sa tu uživili dve,“ hovorí pekárka Ivana.
Pokračujeme v sérii rozhovorov Zostali sme doma. Closer sa rozpráva s mladými ľuďmi, ktorí sa rozhodli žiť v rôznych regiónoch Slovenska a neutiekli za lepším životom do veľkých miest či do zahraničia.
Ak chceš byť súčasťou série a porozprávať o svojom živote v regióne, ohlás sa na kamila.sebestova@petitpress.sk.
Po strednej škole si sa v Bratislave venovala daňovému poradenstvu a účtovníctvu. Čo ťa po vyše desiatich rokoch ťahalo späť do Piešťan?
Úprimne, pôvodne sme sa nechceli presťahovať z Bratislavy. No plánovali sme rozšíriť rodinu. Jedno dieťa sme už mali a chceli sme sa presunúť bližšie k rodičom do Krajného. Veľmi za nami do Bratislavy nechodili, keďže to nie je úplne blízko. Piešťany nám prišli ako super kompromis, pretože je to živé mesto.
V čom presne je „živé“?
Tým, že sú tu kúpele, stále sa tu niečo deje. V meste vidno veľa ľudí. Jasné, nedá sa to porovnať s Bratislavou, ale je to pekné prostredie na život. Išli sme do neznáma, netušili sme, ako sa tu bude bývať. No býva sa tu dobre. Navyše, nechceli sme ísť naspäť do Krajného, preto sme sa rozhodli pre mesto, ktoré je blízko k rodičom a zároveň pri diaľnici.
Prečo ste neuvažovali nad Krajným? Myjavské Kopanice sú tiež nádherné prostredie pre rodinný život.
Obaja s manželom sme odtiaľ a keď sme skúsili život v Bratislave, nevedeli sme si predstaviť sa tam nastálo vrátiť. Vyhovovalo nám, že máme v Krajnom obaja rodičov a na víkend môžeme prísť na dedinu. Deti by tam nemali veľký výber športov či iných koníčkov, museli by vždy dochádzať do mesta. Možno si tam viem predstaviť žiť na staré kolená, keď ku mne budú chodiť vnúčatá na návštevu.

Do Piešťan ste išli už s tým, že budete podnikať?
Vôbec nie. V živote by mi nenapadlo, že budem mať pekáreň. Keď sme sa sťahovali z Bratislavy, pracovala som pre firmu, ktorá robí účtovníctvo a daňové poradenstvo. Mali sme aj pobočku v Piešťanoch, takže som tu plánovala pokračovať v tom, čo som robila. No na materskej som začala rozmýšľať, čo so sebou a nevedela som si predstaviť sa vrátiť do toho kolobehu.
Bola to stresujúca profesia?
Psychicky ma vyčerpávala, mala som z nej dosť stresu. Nemohla som sa venovať deťom tak, ako som chcela.
Otvoriť podnik v meste, kde ste nikdy predtým nepodnikali ani nežili, však tiež môže byť trochu stresujúce.
Áno, obaja sme sa s manželom toho báli. Naozaj som nevedela, ako sa to rozbehne – aj kvôli tomu, že v Piešťanoch už jedna dobrá pekáreň funguje. Nebola som si istá, či je trh dostatočne veľký na to, aby sa tu uživili dve. No pozerala som sa na to tak, že v Bratislave ich bolo veľa a všetky fungovali dobre.

A zatiaľ to vychádza podľa očakávaní?
Práveže dokonca nad naše očakávania! Pôvodne som chcela maličkú pekáreň, kde budeme traja či štyria zamestnanci. Teraz nás je už dvojnásobne viac a potrebujeme ďalších. Zatiaľ nám to ide super a sme z toho veľmi milo prekvapení. Občas rozmýšľame nad tým, či je to vlastne realita.
Nezvažovali ste podnikanie vo väčšom meste, napríklad v Bratislave?
Práveže nie – vyhovuje nám, že bývame od pekárne päťdesiat metrov. Deti máme v škole a škôlke, ktoré sú tiež blízko. Stále je cítiť, že do Piešťan chodí veľa ľudí. Napriek tomu, že sme mimo mesta – na sídlisku v obytnej časti, si nás zákazníci nájdu. V okolí Piešťan je veľa rôznych obcí, z ktorých sem ľudia chodia za gastrom alebo na bicykel.
Pohybuješ sa aj ty po Piešťanoch väčšinou na bicykli?
Áno, chodím všade pešo alebo na bicykli. V Piešťanoch vidíš bicyklovať ľudí v každom počasí v hocijakom veku. Je super, že sme také cyklistické mesto. Občas využijem aj auto, no cyklotrasy sú naozaj obrovská výhoda. Okrem toho sa do polhodinky pešo dostaneš z jednej strany mesta na druhú.

Spomínaš, že do Piešťan chodí veľa ľudí. Keď to porovnáš s obdobím, keď si tam navštevovala školu, máš pocit, že ich pribudlo?
Áno, určite sem chodí na výlet viac ľudí než v období, keď som sem chodila s rodičmi či na strednú. Napríklad sem cez víkend príde veľa mladých rodín, ktoré obľubujú piešťanské parky. Navštevujú aj rôzne podniky, ktorým veľmi pomohli sociálne siete. V lete je tu aj veľa kultúrnych eventov. Na strane, kde sú kúpele, prevládajú skôr starší turisti. No mladých single ľudí či páry tu až tak nevidno.
Hovoríš, že ľudia cestujú do Piešťan aj za gastroprevádzkami. Vy ste spokojní s možnosťami, čo sa týka gastronómie?
Na začiatku sme s tým mali trochu problém. Pred štyrmi rokmi sme prišli z Bratislavy, kde bol pretlak gastroprevádzok. V Piešťanoch bolo veľa skvelých kaviarní, ale mali sme problém nájsť reštaurácie, v ktorých by sme sa vedeli naozaj dobre najesť.
Čo presne ti v nich chýbalo?
Väčšinou sú v Piešťanoch podniky, ktoré chcú vyhovieť každému – nájdeš tam všetko od pizze, burgerov či rôznych druhov mäsa. Také klasiky, no namiesto toho by mohli robiť radšej pár jedál a poriadne.
Zmenilo sa to k lepšiemu?
Áno, v poslednom čase tu vzniklo dosť veľa nových podnikov. Gastro sa rozvíja, ale stále je tam priestor na zlepšenie.
Máte si kde ísť sadnúť na dobrý drink?
Diskotéky tu veľmi neevidujem, ale máme tu obľúbený bar. Keď sa ideme prejsť do mesta, terasy sú v lete plné. No keďže sa pohybujem skôr medzi pármi s deťmi, nočný život už veľmi pre nás nie je.
Lokálne tipy od Ivany
Kaviareň: Norma (prerobené z bývalých verejných záchodov)
Bistro: Slavic Burger
Bar: Fénix
V čom ste videli ďalšie rozdiely, keď ste sa sem nasťahovali z Bratislavy?
V Bratislave chodia ľudia po ulici aj v teplákoch. Tu sú všetci tak pekne upravení – možno preto, že sa navzájom poznajú a chcú sa jednoducho pekne obliecť, keď idú von. Aj ja mám pocit, že už poznám polovicu mesta z videnia z pekárne.
Vnímaš zmenu aj v tom, ako k sebe ľudia navzájom pristupujú?
Ľudia sa o seba viac navzájom zaujímajú, dajú sa s tebou len tak do reči. Napríklad by sa mi v Bratislave nikdy nestalo, že by sa mi v bytovke len tak prihovorili ďalšie rodiny s deťmi. Za štyri roky sme tam vlastne nikoho nespoznali. Nedávali sa s nikým do reči, tak som nebola iniciatívna ani ja. Je to tu oveľa viac komunitné – človek sa tu necíti sám.
Bratislavčania ti prišli v niečom viac uzavretí?
Kým sme boli bezdetní, v Bratislave nám bolo úžasne. No s deťmi sme zrazu v Bratislave v niečom zostali viac izolovaní. Nevedeli sme si nájsť veľa známych s deťmi – ani na ihriskách sa ľudia nedali tak ľahko do reči ako tu. No najdôležitejšie je, že nám má s deťmi v Piešťanoch kto pomôcť. Neviem si predstaviť otvoriť pekáreň s dvoma malými deťmi v Bratislave.

Ďalšia častá prekážka pre rodiny s deťmi sú v Bratislave ceny nehnuteľností. Predpokladám, že tu ste byt kúpili lacnejšie.
Áno, hľadali sme trojizbový byt s terasou. V našom rozpočte sme nevedeli v Bratislave nič nájsť. V Piešťanoch sme pred štyrmi rokmi našli presne taký, aký sme hľadali. Aj preto sme sa presťahovali. Vtedy to bolo o dosť lacnejšie než v Bratislave.
Zmenilo sa to?
Piešťany už nie sú lacné, teraz veľmi stúpli ceny. Sú porovnateľné s Trnavou. Keď sme pozerali napríklad Myjavu či Nové mesto nad Váhom, Piešťany boli o dosť drahšie.
Je v okolí ešte veľa ďalších mladých rodín, ktoré sa z iných miest presťahovali do Piešťan?
Veľmi nie. Naopak, demografická krivka tu ide nadol. Ľudia chcú ísť skôr do domov v okolitých dedinách ako Moravany či Banka. Tam sa stavia dosť veľa a najmä sú tam lacnejšie nehnuteľnosti. Práve ich cena v Piešťanoch zrejme odrádza mnoho mladých ľudí, ktorí by tu chceli bývať.
Vy sa tam vidíte už dlhodobo?
Áno. Sme tu spokojní, aj keď sme sa toho báli. Najmä preto, že sme tu nemali veľa kamarátov či známych. No tým, že je to menšie mesto, cítime sa tu viac doma než v Bratislave. Pre deti je to tu skvelé z hľadiska krúžkov – chodia na tenis, hokej či plávanie. Všetko je bližšie, takže s dvoma deťmi sa všade dostaneme rýchlejšie.
Napadá ti aj niečo, čo by sa mohlo na tomto meste zlepšiť?
Úprimne, nad týmto sa musím dlho zamyslieť. Ale nič mi asi nenapadá. Mne sa tu naozaj páči.

Je v niečom pekné, že ti nič nenapadá. Povedz mi ešte o tom, aké náročné bolo rozbehnúť tu pekárenský biznis.
Myslím si, že ľudia sú tu naučení chodiť von na kávu alebo gastro. Jasné, ľahšie sa niečo rozbieha v Bratislave, kde je väčší objem zákazníkov a viac priestorov. No tým, že sem chodí veľa ľudí aj cyklistov, dobrý koncept sa tu uchytí.
Samozrejme, dôležitý je teraz aj marketing a to, že sa ľudia dozvedia o nich aj zo sociálnych sietí, nie iba tak, že pôjdu okolo. Stále tu je priestor pre mladých podnikateľov. A je tu na to aj trh.
Začala si piecť tak, že si rozdávala chlieb známym. Ako si zistila, že je dopyt po väčšej výrobe?
Už v Bratislave som začala piecť doma chlieb. Pokračovala som v tom aj v Piešťanoch a napečené chleby som potom rozdávala. Vždy sa našiel niekto, kto si jeden zobral. Pani učiteľky v škôlke, rôzni známi. Potom mi začali písať už aj cudzí ľudia, začala som doma piecť vo veľkom. Videla som, že dopyt by bol.
Bavilo ťa to, aj keď si začala piecť vo veľkom?
Chcela som si vyskúšať, či by ma rovnako bavilo robiť jeden chlieb aj dvadsať chlebov. Stále ma to bavilo, no začalo to byť trochu obmedzujúce. V lete som piekla chleby neustále v peci, mali sme z toho v byte teplo. Všade bol neporiadok z pečenia.
Vlastne by som svoju záľubu nikdy nikde neposunula, ak by môj manžel nebol z toho otrávený. Videl v tom, samozrejme, potenciál. Tak sme si povedali, že založíme pekáreň.