Matej "Sajfa" Cifra je tvárou Funrádia a súčasťou ikonického dua s Adelou Vinczeovou. Generácia Z si ho matne pamätá z reality show Vyvolení. Aj keď sám seba nepovažuje za prototyp "televízneho fešáka", je rád, že nepatrí k celebritám, ktoré prehnane riešia svoj výzor.
"Mal som vždy pocit, že nadhľad či humor sú pre život stokrát dôležitejšie než vysekané brucho, široké ramená či veci od Gucciho," hovorí 46-ročný moderátor Sajfa. Dodáva, že ak by to možno videl inak, v šoubiznise by to dotiahol ďalej.
Nemá za zlé influencerom, že sa dnes rýchlo dostávajú k moderátorským postom.
"My s Adelou máme ale na rozdiel od influencerov výhodu, že sme známi aj z čias, keď sme začínali v televízii a v rádiu. Dnes to vidím tak, že nepotrebujem byť najznámejší, no chcem byť relevantný. Chcem, aby ľudí zaujímalo, aký mám na veci názor," hovorí Sajfa.
Tento rozhovor je textovým prepisom video formátu Closer Talks.
Pred pár mesiacmi si svoje deti zobral na basketbal. Ich tváre nedávate na sociálne siete, no fotky z tejto udalosti potom zverejnili bulvárne médiá s titulkom "Sajfa konečne ukázal tváre jeho detí". Rátal si s tým, že sa toto môže stať?
Úprimne mi to ani nenapadlo - v minulosti sme mali jeden incident, kde sme slušne požiadali, aby fotky stiahli a vyhoveli nám. Možno som to tu podcenil. Nič závažné sa nestalo, niekde tie fotky sú. No snažíme sa naše deti uchrániť pred tým, aby na nich ľudia ukazovali - aha, to sú ich deti. Majú svoj život. Keď bude ten čas a budú sa chcieť "ukázať", bude to ich záležitosť.
Máš strach z toho, ako internetový svet ovplyvní tvoje deti?
Určite, mám z toho obrovské obavy. Sára má teraz šesť, o desať rokov už určite bude chcieť mať sociálne siete. Mňa napríklad desí, že desaťročné deti si nosia do školy mobilné telefóny a fungujú vo virtuálnom svete, o ktorom rodičia nemajú šajnu.
Dá sa to ťažko kontrolovať. Myslím si, že sú v tomto cesta školy bez telefónov. Alebo jednoducho tlačidlové telefóny, na ktorých nemôžu deti chodiť na TikTok. To robí zle aj mne.
V akom zmysle?
Mám 46 rokov a niekedy sa prichytím, že desať minút scrollujem Instagram. Mám z toho hrozný pocit - že mi mäkne mozog.
Desivé tiež je, ako mladých ľudí dokážu ovplyvniť internetové vzory typu Andrew Tate. Asi si videl seriál Adolescence, ktorý spracováva túto tematiku.
Áno, videl som to. Nespomínam si, kedy som plakal pri filme tak, ako pri Adolescence. Možno pri Titaniku, ale to bol trosku iný žáner. Teraz som sa musel zavrieť do kúpeľne a predýchať to.
Sajfa má s Veronikou Cifrovou Ostrihoňovou dve deti. (zdroj: Instagram/Veronika Cifrová Ostrihoňová)Nedávno spravil Fiki Sulík video o tebe a Veronike, kde si z vás robil srandu svojím urážlivým štýlom. Nemal si potrebu na to reagovať?
Z tých všetkých videí, čo spravil, som videl myslím jedno. Komentoval tam, ako sa Verča zatvárila, keď som v relácii u Oskiho Baramiho občas povedal veci, ktoré možno boli za hranicou.
Žijeme v slobodnej krajine, keď má niekto chuť takéto veci robiť, ja nemám právo mu to brať. Nie je to moja cesta. Nie je to niečo, čo by som podporoval alebo by ma to zabávalo. Jednoznačne tým sleduje dlhodobý cieľ - a ten nie je v súlade s mojím dlhodobým cieľom. Beriem ho ako kolorit tejto doby.
Ak by malo ísť do tuhého, asi by som sa nejakým spôsobom ohradil. Niečo tým sleduje a má očividne politické ambície. Keď je to jeho cesta, tak mu metaforicky "držím palce".
Niektorí ľudia vytýkajú Veronike feminizmus, hejtujú ťa za to, že nie si "dostatočne chlap" a mal by si si "ukontrolovať svoju ženu". Ako beriete takéto komentáre?
No jasné, s tým súhlasím.(smiech) Nie, len žartujem - príde mi v niečom bizarné, že ľudia, ktorí nás vôbec nepoznajú, majú pocit, že o nás všetko vedia. Kto má byť viac chlap, kto má byť ženskejší a kto má byť v kuchyni.
No v skutočnosti o nás vedia "trt baraní". Je to súčasť tejto doby a sme na to svojím spôsobom pripravení. No ľudia majú pocit, že môžu napísať čokoľvek a majú o všetkom prehľad.
Ale pripúšťať si to je nezmysel.
Stáva sa vám to aj naživo? Prídu vám ľudia len tak niečo povedať?
Od roku 2005 som viac-menej verejne známy. Za tých dvadsať rokov prišli sociálne siete s gigantickou silou. Za ten čas by som asi spočítal na prstoch jednej ruky, koľkokrát mi niekto niečo prišiel povedať. Samozrejme, boli to všetky škaredé slová, ktoré si len vieš predstaviť.
Dokonca raz sa mi stalo, že mi cudzí chlap prišiel vynadať pred svojimi dvomi dospievajúcimi dcérami. Z toho som dostal trochu strach, mal som aj zimomriavky. Bolo mi hrozne ľúto tých dievčat.
Zrejme sa za toho otca aj hanbili.
Jednoznačne. Od toho, že som liberálny do tých najhrubozrnnejších nadávok mi povedal všetko. Možno tie dcéry netušili, kto som, no necítili sa komfortne.
Je iné sadnúť si za klávesnicu, zapnúť capslock a začať písať. Kto si ich dohľadá?
Často si to ľudia neuvedomujú, no dnes už polícia rieši aj internetový hejt. Keď má niekto profilovku svojej tváre, aj keď je s mačiatkami alebo vnúčatami, je ich celkom ľahké identifikovať.
Áno. Niečo musí byť v tebe, aby si dokázal napísať nenávistný komentár. Veľakrát sa mi stávalo, že ľudia o mne mali nejakú predstavu- že som arogantný Bratislavčan a zastávam liberálne hodnoty. Potom sme sa dali do reči a v konečnom dôsledku pochopili, že som vlastne v pohode a dá sa so mnou pokecať.
To je taká moja celoživotná mantra - ktokoľvek si môže myslieť, čo chce. Ale keby sme sa porozprávali, neverím, že by povedali, že som taký, aký si mysleli, že som .
Mám z teba pocit, že tento postoj máš už dlho - že si dokážeš sadnúť a porozprávať sa s každým.
Áno, ale niekedy s tým tiež musím bojovať. Možno miestami strácam idealizmus. Mám pocit, že strácame pôdu pod nohami. Je možné, že niektoré veci sú proste nevysvetliteľné, že ľudia to nepochopia.
Niekedy sa zamýšľam, čo robiť - či nad tým zlomiť palicu. Aj sám pre seba hľadám vnútorné odpovede. Čo robiť v situácii, v akej sa nachádza slovenská spoločnosť ale aj celý svet.
Dlhodobo dostávaš aj hejty za svoj výzor, dá sa povedať, že ťa ľudia "bodyshamovali". Pripúšťal si si to niekedy?
Vďačím mojím rodičom za to, ako ma vychovali. Tiež mám svoje strachy a úzkosti, no výzor k nim nikdy nepatril. Okej, nebol som typ, ktorý by mohol byť kapitán futbalového mužstva. Nikdy som nebol najväčší fešák, ale moje sebavedomie pramení z toho, že mám zmysel pre humor. Baví ma dostávať iných ľudí do smiešnych situácií.
Tým pádom som sa dostával často do pozície triedneho šaša. To môže byť aj trochu pejoratívne a nie vždy som s tým bol úplne uzrozumený. Mal som však pocit, že nadhľad či humor sú pre život stokrát dôležitejšie než vysekané brucho, široké ramená či veci od Gucciho. Preto som bol v pohode. Keď mi niekto povedal, že som škaredý alebo mám príliš blízko oči pri sebe, bol som s tým vlastne okej.
To zvyčajne ľudí odzbrojí.
Áno, vždy mali pocit, že mi extrémne naložili.
Je obdivuhodné, že si vieš tento prístup zachovať v prostredí šoubiznisu, kde ľuďom veľmi záleží na tom, ako vyzerajú.
To je pravda. Možno by som to dotiahol v šoubiznise ďalej, keby mi na tom záležalo. S kým sa odfotím, čo by som mal mať na sebe. Lenže mne to bolo vždy jedno. Asi som bol vždy taký úkaz, o ktorom si ľudia povedali - aj tento je tu.
Svojím spôsobom rozumiem, prečo hollywoodski herci chodia oblečení tak, ako chodia - chcú mať verejný imidž krásneho človeka.
Snažíš sa dlhodobo zaujať mladé publikum. Máš strach z toho, ako to bude raz v budúcnosti? Či si nebudeš musieť hľadať inú cieľovku?
Mám 46, takže nepatrím medzi najmladších. Mám ale obrovské šťastie, že môj brand Sajfa je medzigeneračný. Aj tvoja generácia GEN Z ľudí stále tuší, kto som. Je však možné, že v nejakej svojej činnosti poľavím a mladí ľudia už zrazu nebudú vedieť, čo som zač.
S Adelou sme mali šťastie, že sme boli známi najskôr vďaka televízii, rádiu a potom aj vďaka internetu. V tom máme výhodu na rozdiel od influencerov, ktorí sú dnes známi len z internetu. Nepotrebujem byť najznámejší, no chcem byť relevantný. Chcem, aby ľudí zaujímalo, aký mám na veci názor.
Sajfa žije od januára v Bruseli, každý týždeň sem však chodí kvôli moderovaniu. (zdroj: Marko Erd)Udržať pozornosť mladého diváka je dnes dosť náročné. Najmä v obrovskom pretlaku ľudí, ktorí tvoria obsah.
Áno, je to také náročné ako u starých ľudí udržať moč. Z roka na rok to je ťažšie a ťažšie.
Nehnevá ťa, že ľudia dostanú niekedy post moderátora vo veľkej show pre to, že sú známi na internete?
Keď som prišiel do televízie, podľa mňa si milióny ľudí povedalo, čo je to za zjav z rádia. Podľa mňa ale pokrok nezastavíš. Nemôžeme sa tváriť, že sa to nedeje. Ak si prišiel z internetu a vieš moderovať, prečo by si nemohol byť moderátor? V zásade proti influencerom v tomto nič nemám.
Nedávno som mal napríklad na rozhovore Rasťa Zvaru z Ruže pre nevestu. Nemal som v sebe žiadny hnev, možno len trošku závisť, že som mohol byť ženíchom ja. Lenže dokelu, ja som vlastne ženatý. Len žartujem.
Pozeral si Ružu?
Ruža nepatrila k mojím "guilty pleasures". Úprimne, bál som sa Rasťovi povedať, že vôbec neviem, ako vyzerá. Predtým, než prišiel do štúdia, som ho nikdy nevidel. Bol to veľmi sympatický mladý človek. Držím mu palce v tom, aby zúročil to, čo dostal - tú slávu a pozornosť.
Keď si skončil školu, niekoľko rokov si pôsobil ako učiteľ na gymnáziu. Akým človekom by si dnes bol, keby si zostal učiť na škole a nepôsobil by si v showbiznise?
Dovolím si tvrdiť, že by som bol taký istý človek. To učiteľstvo je tak trochu moderovanie. Postaviť sa pred dvadsiatich ľudí na hodine a 45 minút ju viesť, je niečo ako viesť rozhovor.
Musíš držať opraty. Zlý moderátor to nerobí, je nesebavedomý a pozerá sa do papiera. Dobrý učiteľ je ten, ktorý dokáže vtiahnuť ľudí do jeho rozprávania. V tomto sú tieto profesie podobné. Myslím si, že by som bol dobrý učiteľ, hádam aj obľúbený. Ale som rád, že som moderátor.
Žiješ v Bruseli, čo môže byť s profesiou moderátora dosť náročné. Tvoja práca sa viaže na jazyk, musíš preto cestovať domov. Aké je neustále pendlovať medzi dvoma krajinami?
Je to logisticky náročné, no toto rozhodnutie sme spravili spolu s mojou manželkou, pretože sme chceli byť fyzicky spolu. Keďže pracuje ako poslankyňa v Európskom parlamente, rozhodli sme sa tam s rodinou na konci januára presťahovať.
Ako často lietaš domov?
Tým, že som tu každý týždeň niečo moderoval, musel som do Bratislavy lietať pomerne často. Na to som vždy napojil nahrávanie v rádiu. Vždy som tu bol tak 48 hodín a vrátil som sa späť do Bruselu. Zatiaľ sa mi to páči, aj keď je to výzva. Sedieť v lietadle zrazu bez detí je veľký relax!
Spoznávajú ťa ľudia na letiskách? Pravdepodobne cestuješ komerčnými letmi.
Áno, zatiaľ nechodím private jetmi. Brusel je plný Slovákov, takže sa skoro na dennej báze rozprávam s niekým po slovensky. Minule som v parku stretol napríklad Mikuláša Dzurindu, ale nechcel som mu stopnúť tréning, takže som na neho z diaľky nekričal. Na prechode som minule videl napríklad pána Lajčáka. V niečom je to ako malé Slovensko.
Integroval si sa tam rýchlo?
Cítim sa tam veľmi príjemne - je to aj preto, že mám brata, ktorý žije v Bruseli už sedemnásť rokov. Bývame asi 500 metrov od seba, kúsok od parlamentu. Som strašne rád, že tam máme rodinné väzby a s bratom sa máme radi. Preto pre nás to prostredie nebolo úplne cudzie.
Veľa Slovákov má voči Bruselu trochu predsudky. Hovoria, že to je nudné sivé mesto s drahým pivom. Ako ho vnímaš ty?
Je pravda, že je to extrémne drahé mesto - ľudia by mali vidieť ceny za belgické potraviny, keď sa sťažujú na tie slovenské. Ale videl som pred voľbami billboardy, že sa to má zmeniť, tak tomu pevne verím.
Má svoje "hidden gems"?
Nezaradil by som ho do päťky top európskych miest, ale má svoje skryté poklady. Je to mesto svetového formátu, sú tam napríklad krásne historické budovy.
Páči sa mi, že keď tam rekonštruujú budovu s historickou fasádou, musia ju aj zachovať. Držia ju podporné stĺpy, všetko za ňou sa zhodí, no pôvodná stavba sa takýmto spôsobom uchová.
Musí tam byť aj veľmi rozmanité gastro.
Áno, je tam naozaj veľmi veľa reštaurácií. Jeden marocký rybár má napríklad podnik pri našom dome. Hovoril mi, že Brusel je v niečom ako malý New York. Nájdeš tam taliansku či čínsku štvrť, veľa ľudí z Maroka či zo severnej Afriky.
V tom je Brusel perfektné mesto na život. Okrem toho je veľmi prispôsobený rodinám s deťmi. Navyše všetci tam chodia na bicykli, čo zbožňujem.
