Len tak si vyskúšal účasť Let´s Dance a rovno ho vyhral. Kristián Baran sa za posledný rok stal známou televíznou hviezdou. Spolu s tréningami na tanečnú show dokázal skĺbiť aj natáčanie Sľubu, kde hrá jednu z hlavných postáv. Nebolo to však jednoduché.
"Kombinoval som natáčanie a tanečné lekcie bez akéhokoľvek oddychu. Išiel som v takomto tempe dva mesiace vkuse. V jeden moment toho na mňa už bolo veľa," hovorí 28-ročný herec v relácii Closer Talks.
Prvé roky ho rodičia v umeleckom smere nepodporovali. "Nechápal som to. Na druhej strane som si potom s odstupom času uvedomil, aké bolo vtedy obdobie. Začínala ekonomická kríza. Asi mali oprávnené obavy z toho, že sa herectvom neuživím."
Tento rozhovor je prepisom video relácie Closer Talks.
V Sľube hráš hlavnú rolu - telocvikára Michala z 80. rokov. Ako sa ti s postavou podarilo stotožnil?
Nemusel som toho na sebe toľko meniť. Tí ľudia neboli iní než my - jediné, čo bolo iné, bol systém. Takže som na túto rolu nemusel mať nijakú špeciálnu prípravu.
Som "dieťa tejto doby", takže som o socializme toho vedel dosť veľa.
Rozprával si sa o bývalom režime s niekým z rodiny?
Áno, párkrát sme sa o tom bavili. Napríklad prostredie, v ktorom sme natáčali, mi vôbec nebolo cudzie - v štúdiovej kuchyni je veľa vecí, ktoré sme mali doma aj my.
Tvoja postava zo seriálu chce z krajiny emigrovať. Čo by sa muselo na Slovensku v tejto dobe odohrávať, aby to prekročilo tvoje hranice a povedal by si si, že chceš tiež odísť?
Asi by musela nastať vojna alebo hocijaká forma diktatúry. Raz som dostal zaujímavú otázku, či by som v takej situácii zostal alebo odišiel. Najskôr som sa pohrával s myšlienkou, že by som asi šiel preč.
Potom som si však uvedomil, že je asi lepšie tu ostať a snažiť sa urobiť niečo preto, aby sme mohli spoločnosť spraviť lepšou. Aj keď na to nie sú najvhodnejšie podmienky.
Na Slovensku nie je až tak veľa televíznych či filmových produkcií ako v susednom Česku či Poľsku. Čo musí v dnešnej dobe robiť absolvent herectva, aby sa uživil?
Veľakrát je to o tom, že človek na sebe musí naozaj veľa makať. To ovocie príde neskôr. Herci sa niekam dostanú najmä vďaka kastingom či konkurzom. Na Slovensku dosť podstatné networkovať s ľuďmi z brandže.
Ako presne si na sebe makal ty?
Od rána do večera som bol v škole. Veľakrát ma už vyhadzoval školník. Na intráku som si ešte veľa vecí skúšal, inšpiroval som sa rôznymi videami či filmami. Pozeral som kvantum seriálov.
(zdroj: Marko Erd)Kto ťa herecky inšpiroval?
Veľmi ma zaujala herecká prirodzenosť Tomáša Maštalíra. Všimol som si ho v projekte Doktor Ľudský. Tánička Pauhofová je tiež skvelá v charakterových postavách.
Zo zahraničných hercov obdivujem veľmi Toma Hardyho -v každej role, ktorý hral, vytvoril veľmi uveriteľný charakter. Prejavom Cilliana Murphyho v Peaky Blinders som začal byť po čase posadnutý.
Divákom sa môže občas zdať, že sú v slovenských seriáloch či filmoch stále tí istí herci. Je to preto, že by sa hraním v divadlách neuživili?
Nie je to preto - skôr ide o to, že stále dostávajú ponuku. Trh je dosť malý na to, koľko je tu projektov. Herec musí zapasovať charakterovo alebo svojím výkonom. Takže sa tu stále točia dokola tí istí herci aj preto, že sú naozaj dobrí.
Potrebujú dnes herci školy na to, aby sa presadili?
Nie. Pred desiatimi rokmi to asi nebolo úplne možné. No teraz funguje veľa kastingov či projektov, kde prídu aj nehereci. Niektorí režiséri sú zástancovia toho, že neherci môžu text povedať prirodzenejšie. Aj keď ja si to nemyslím.
Prečo?
Ani vyštudovaní herci nevedia byť veľakrát úplne prirodzení. Na škole nás skôr tlačia do divadelného herectva. Na javisku musíme hlasnejšie hovoriť, aj viac artikulovať. Preto sa môže prejav zdať viac neprirodzený.
Keď to robia ľudia dlhšie, tak si na to zvyknú a vidno to aj na kamere. No je to veľmi individuálne, pretože sa nedá povedať, čo je "správne herectvo". Každý má na to iný názor.
V zahraničí do filmov obsadzujú veľa influencerov aj kvôli tomu, že tak ľahšie prilákajú pozornosť divákov.
Áno, to sa deje už do nejakej miery aj u nás. V minulosti som sa už pýtal sám seba, prečo toľko ľudí vyštuduje školu, aby sme potom mali všade influencerov.
Absolútne to nechcem obhajovať, no na druhej strane je pravda, že aj tí sa niekedy hodia do svojej role.
Viem o dvoch influenceroch v pánovi profesorovi, ktorí tam dobre pasovali. Niekedy to môže byť trefné.
Je nejaká rola, ktorú by si bol ochotný zobrať zadarmo?
Ja som už veľa vecí robil zadarmo a úprimne, nemal by som s tým problém ani teraz. Herectvo milujem a nerobím ho pre peniaze.
Kúpil som si kameru a keď mám voľnú chvíľku, snažím sa robiť také krátke videá sám pre seba. Inšpirujem sa sociálnymi sieťami. Vyzerajú, že sú vystrihnuté z filmu - vždy je to 30-sekundový dialóg či monológ.
Chystáš sa to publikovať?
Áno, ale je za tým ešte veľa práce. Musím prísť na to, ako pracovať s kamerou, s uhlami či so svetlom. Na pľaci sa o tom radím s technikmi.
Často hovoríš o tom, že tvoji rodičia neboli nadšení z výberu tvojho povolania. Vždy si inklinoval k umeniu - okrem herectva si aj maľoval. Dnes ťa už podporujú?
Na začiatku to bolo ťažké - úplne som nechápal, prečo ma nepodporujú. Potom som si odstupom času uvedomil, aké bolo vtedy obdobie. Začínala sa ekonomická kríza. Asi mali oprávnené obavy z toho, že sa herectvom neuživím.
Mali aj nejakú negatívnu skúsenosť s niekým z rodiny, kto sa snažil presadiť, no nepodarilo sa?
To úplne nie. Mama vždy spievala, tancovala a maľovala obrazy, takže som si z nej zobral tú umeleckú dušu. Najstarší brat, babka aj krstná tiež tancovali v ľudovom súbore. Robili to skôr ako voľnočasové aktivity.
(zdroj: Marko Erd)Aj ty máš blízko k folklóru?
Paradoxne nie. Mne sa ľudovky automaticky spájajú so svadbami či oslavami.
Zvíťazil si v tanečnej šou Let´s Dance. Aké bolo ocitnúť sa zrazu vo svete showbiznisu?
Asi ma tam nič neprekvapilo. Snažil som si z toho zobrať čo najviac, emočne rásť. Bol som rád, že som spoznal nových ľudí. Zaujíma ma ľudská psychológia, takže ma všeobecne komunikácia s ľuďmi baví.
Mali ste s tvojou tanečnou partnerkou Dominikou aj ťažšie momenty?
Určite áno. Hlavne keď už to celé trvalo nejaký čas - kombinoval som skúšanie a tanečné lekcie bez akéhokoľvek oddychu. Išiel som v takomto tempe dva mesiace vkuse.
Aj vrcholoví športovci majú predprípravu, prípravu, výkon a voľno. Už chápem, prečo to takto robia. Mali sme také obdobie, že už toho bolo na mňa v jeden moment naozaj veľa.
Prerušili ste vtedy tréning?
Áno, povedala mi, že si mám ísť domov oddýchnuť. Aby sme zabrali radšej zajtra namiesto toho, aby sme išli cez naše hranice. Najhoršie to bolo asi, keď bol naozaj ťažký tanec. Už som to nedával fyzicky, ani psychicky. Dominika sa mi to stále snažila vysvetliť.
Išiel by si do Let´s Dance znovu?
Mám skôr pocit, že to bola pre mňa skúsenosť, ktorú som mal zažiť raz za život. Bola to makačka, ale aj sranda. Všeobecne ma to posunulo aj ako človeka. Chcel som si to jednoducho vyskúšať, takže som rád, že som tam bol.
Rovno si to aj vyhral. Bol si na seba hrdý alebo si to ani nestihol vstrebať?
Ani nie, keďže som od Let´s Dance nemal voľno. Nestihol som si to uvedomiť. Okrem toho so sebou nikdy nie som tak spokojný, aby som si povedal, že som na seba hrdý. Som veľmi sebakritický človek.
Keď sa ti ťažko prijímajú komplimenty, ako vnímaš nálepku "sexsymbol"? Vždy je ním niekto iný, teraz to padlo na teba.
Neviem už ani, ako na to reagovať. Naozaj sa tak necítim - aj preto, že pohľad každého človeka je úplne iný. Nejako to odsúvam od seba a nepremýšľam nad tým. Ale je to niečo milé.
Začne človek pri takejto nálepke cítiť určitý tlak na výzor?
Tento tlak cítim skôr len na eventoch, kde sa objavím. Pretože viem, že tam sa svojím outfitom a výzorom v podstate prezentujem. V súkromí som stále ten istý Kristián, ktorý zoberie zo skrine prvé, čo vidí.
