Dvadsaťosemročnú Petru Šoošovú vždy lákalo zostať v Nitre – nie preto, že by to podľa nej bolo to najlepšie mesto na život, no jednoducho tu má všetko, čo potrebuje. Okrem cenovo dostupného bývania, ktoré je podľa nej pre mladých Nitranov celkom problém.
Pôsobí ako učiteľka na odbornej škole gastronómie a cestovného ruchu. Stredoškolákov učí angličtinu.
„Deckám doma často chýba dospelácky vzor. Potom ho hľadajú na internete, čo ich extrémne ovplyvňuje,“ hovorí Nitranka.
Pokračujeme v sérii rozhovorov Zostali sme doma. Closer sa rozpráva s mladými ľuďmi, ktorí sa rozhodli žiť v rôznych regiónoch Slovenska a neutiekli za lepším životom do veľkých miest či do zahraničia.
Ak chceš byť súčasťou série a porozprávať o svojom živote v regióne, ohlás sa na kamila.sebestova@petitpress.sk.
Študovala si v Nitre, no počas školy si bola na praxi v Trnave. Neuvažovala si nad tým, že sa tam presťahuješ?
Určite som nad tým chvíľu rozmýšľala. Najmä preto, že som tam každý deň musela dochádzať spojmi, čo trvalo dokopy tam a späť asi tri hodiny.
Ja sa však Nitry neviem vzdať. Neviem si predstaviť, že by som mala odísť od rodiny a zázemia, ktoré tu mám vybudované. Aj z finančnej stránky je naozaj náročné začínať niekde od nuly. Vždy som rada objavovala nové miesta a krajiny, no Nitra je pre mňa v niečom špeciálna.
V čom presne?
Asi je to aj komfort toho, že tu všetko poznám. Nie som človek, ktorý má rád zmeny. Pritom pracujem v školstve, čo je doslova živý organizmus plný zmien. Ale v osobnom živote mám rada stabilitu. Nitra mi príde v niečom tak správne staromódna – zažiješ tu kúsok histórie aj kultúry.
Nitra (zdroj: Adobe Stock)Trnava aj Nitra sú študentské mestá. V Trnave však mladých ľudí pribúda, v Nitre, naopak, počet obyvateľov klesá. Čím si to vysvetľuješ?
Nemám pocit, že sa k nám momentálne sťahujú ľudia z iných miest. Okrem ukrajinských utečencov to tu nemáme veľmi rôznorodé. Z Trnavy som mala úplne opačný pocit, tam sú ľudia z celého Slovenska. U nás sú skôr OG Nitrančania.
A čo tvoji rovesníci? Väčšina z nich tiež odišla?
Je to asi tak pol na pol. Niektorí sa vrátili, iní zostali napríklad v Bratislave alebo v Česku. Z ročníka som tu zostala jediná, moji spolužiaci sa rozutekali po celom Slovensku. Bolo to aj preto, že nikto z nich nepochádzal z Nitry, len tu študovali.
Zrejme ste to nemali ľahké s uplatnením sa v pedagogike. Ako sa ti podarilo nájsť miesto?
Ťažko. Po škole som si tu niekoľko mesiacov nevedela nájsť prácu. Žila som z toho, čo som si ušetrila. Bývala som u rodičov, takže som nemusela platiť nájom, čo mi vtedy dosť pomohlo.
A to som myslela, že mám dobrú kombináciu pedagogiky s angličtinou. Dúfala som, že si budem môcť vyberať ale vôbec to tak nie je.
V čom bol problém?
Najmä v tom, že v školstve si učitelia držia svoje miesta veľmi dlho. Z nášho ročníka som sa tu uplatnila jediná.
Veľmi som chcela robiť na strednej škole, nikdy som nechcela pracovať v jazykovej škole alebo na základnej škole. Keď som si nevedela nájsť prácu, zvažovala som aj, či nebudem robiť vychovávateľku, no nakoniec sa naskytlo toto miesto.
Rešpektujú ťa tvoji žiaci? Predsa len od nich nie si o toľko staršia ako tvoji kolegovia.
Nehovorím, že nenastanú situácie, keď ich musím usmerňovať. Majú pubertálne výkyvy, ale musím povedať, že mám asi nejaký prirodzený rešpekt. Neviem, kde sa vo mne vzal.
Už mi to hovorili na vysokej – vraj viem zaujať deti bez toho, aby som si vynucovala autoritu. Som za to vďačná, lebo umelo vybudovaný rešpekt u nich nefunguje.
Snažím sa s nimi byť kamarátka – vieme aj zažartovať a môžeme sa porozprávať, ale na druhej strane majú povinnosti, ktoré si musia plniť. Cez to neprejdú. Snažím sa však vyhýbať tomu, aby som im napríklad dávala prístup na svoje sociálne siete.
My sme na mladších učiteľov mali vždy „crush“. Stalo sa ti niečo podobné?
Áno, so žiakom aj so žiačkou. Na také veci si, samozrejme, treba dať pozor. Najdôležitejšie je dať tomu človeku najavo, že som jeho pedagóg. Často vieš z ich komunikácie vycítiť, ako to myslia. Už sa stalo aj to, že sa to vystupňovalo tak, že som to musela riešiť s triednou daného žiaka. Potom sa to dalo do poriadku.
(zdroj: archív respondentky)Z minuloročného prieskumu o nitrianskych tínedžeroch vyšlo, že hlavným problémom je kyberšikanovanie. Dobré správy sú, že údajne menej fajčia a pijú. Ako vnímaš tieto zistenia?
Myslím si, že vôbec neustúpilo požívanie alkoholu. Z môjho okolia mám pocit, že mladí ľudia stále veľa pijú. Možno sú o niečo miernejší, než sme boli my, no alkohol sa v generácii alfa stále vyskytuje.
Čo sa týka kyberšikanovania, našťastie som sa nestretla s nikým, kto by s tým mal problém. Je však pravda, že telefóny sú ich stredom vesmíru. My sme to tak našťastie ešte nevnímali – keď som prišla domov, bola som rada, že svojich kamošov vidím naživo.
Skôr mám pocit, že hlavný problém detí je dospelácky vzor, ktorý im často doma chýba. Potom ho hľadajú na internete.
Vnímaš, že influenceri ovplyvňujú tínedžerov?
Extrémne. Často vidím chalanov napríklad pokrikovať na dievčatá na ulici, sú ako odtrhnutí z reťaze. Snažia sa silou-mocou pútať pozornosť. Dosť často majú prístup – čím väčší hlupák budem, tým väčší som frajer. Ale aj dievčatá sú iné, než sme boli my. Snažia sa pôsobiť oveľa staršie.
Odráža sa na mladých ľuďoch aj to, ako polarizovaná je teraz naša spoločnosť?
Zatiaľ to tak nevnímam, našťastie to u nás na škole veľmi nie je. Samozrejme, viem o niektorých deťoch, ktoré majú inú sexualitu, ale normálne tu fungujú. Nemám pocit, že sa cítia utláčaní alebo že by sa s nimi ostatné deti nebavili. Celkovo sú vzťahy medzi nimi sú fajn. Často je to však aj o rodičoch, ktorí deti veľmi ovplyvňujú.
Komunikuje sa s rodičmi ťažko?
Veľa rodičov si ani neuvedomuje, že ich deti majú nejaký problém. Naopak, niektorí to chcú využiť a oslobodiť ich od niektorých povinností. Nájdu sa aj rodičia, s ktorými sa komunikuje ťažko.
Ja sa snažím byť s rodičmi zadobre. Povedať na rovinu, ako veci sú, a dať im najavo, že chceš ich dieťaťu pomôcť.
Je Nitra mesto pre mladého človeka?
Mám pocit, že už začína ožívať. V meste vidno mladých ľudí, organizujú sa rôzne podujatia. Na pešej zóne sú plné terasy, hrá tam hudba. Jeden podnik dáva dokonca na ulicu DJ pult, ktorý vždy priláka dav.
Aj prevádzky sa začali viac prezentovať a majú väčší dosah na ľudí. Asi si uvedomili, že musia byť viac iniciatívni.
Bolo to tak vždy?
Počas covidu to v Nitre dosť upadlo. Predtým bol na Mostnej ulici vždy skvelý nočný život. Bolo tam toľko ľudí, že sa tadiaľ pomaly nedalo prejsť. Ale myslím si, že sa stále nechytáme na Trnavu a Bratislavu. Ešte by sa na tom dalo popracovať.
V Nitre som navštívila jednu kaviareň v širšom centre a bola som prekvapená, že ceny boli vyššie než v Bratislave.
Išlo to veľmi hore, no bohužiaľ kvalita sa cene vždy nevyrovná. Samozrejme, je to individuálne, no niektoré podniky sú veľmi predražené. Minule sme si dali s mamou v meste dve limonády a platili sme 10 eur.
Keď to porovnám s Talianskom, kde som za kávu zaplatila 1,50 eura, úplne tomu nerozumiem. Tu som za ňu dala minule 3,50, a to nebola ani taká dobrá.
Keď hovoríš, že kvalita sa cene nevyrovná, naznačuješ tým, že vám chýba kvalitné gastro?
Gastro by sa dalo dosť zlepšiť. Je tu podľa mňa veľmi veľa fastfoodov, najmä v nákupných centrách. Do popredia tu ide ázijské jedlo, no málo podnikov je naozaj kvalitných. Odporúčať viem len pár.
Tipy od Peti z Nitry:
Kaviareň: Atik café&brunch
Reštaurácia: Milá deva
Bar: Zanzibar
Obľúbený spot: Kalvária, je z tade brutálny výhľad na Nitru
Okrem zdražovania gastra riešia ľudia v tvojom veku riešia práve (ne)dostupnosť nehnuteľností. Ako si na tom ty, bývaš už vo vlastnom?
Momentálne sme v podnájme, platíme 600 eur za dvojizbový byt v širšom centre mesta. Je to ešte dobrá cena, väčšina ľudí za takéto byty v Nitre zaplatí s energiami aj 800 eur.
Do budúcnosti plánujeme postaviť dom. Môj priateľ je extrémne šikovný, takže veľa vecí si vieme spraviť svojpomocne. Nechceme preto ani platiť robotníkov.
Ak by ste neboli spolu, vedela by si si zo svojho platu dovoliť bývať sama?
Pre mladého človeka je to veľmi ťažké. Ak by som nemala priateľa, asi by som žila vyslovene od výplaty do výplaty.
Dvihnutie cien v tomto smere som si všimla už pár rokov dozadu. Chceli sme si s bývalým partnerom kúpiť trojizbový byt, ktorý už vtedy stál 130 000 eur, čo bolo na Nitru dosť veľa.
