V Spišskej Novej Vsi ju odmalička vnímali ako inú. Na ulici ukazovali na ňu aj jej rodičov prstom, v škole ju šikanovali. Dnes je Charlotte Srnčík v šťastnom vzťahu a hejty vníma s nadhľadom.
"Mám dobrý pocit z toho, že už na mňa v Spišskej dlho nikto nekričal na ulici. Myslím si, že prístup ľudí ku mne sa trochu zmenil - už si ku mne nedovolia tak, ako keď som bola na strednej," hovorí 23-ročná Charlotte.
Celé obdobie tranzície zvládla aj vďaka rodičom a starkej, od ktorých mala najväčšiu podporu.
Rozhovor je textový prepis video formátu Closer Talks.
LGBTI+ ľuďom hrozilo ďalšie obmedzenie ich práv. Vláda chcela presadiť zmenu ústavy, ktorá by zabránila nezosobášeným párom adoptovať si deti. Tiež chcela sprísniť podmienky tranzície. Ako to vnímaš?
Z našej vlády mám už PTSD. Keď vidím niektoré vyjadrenia našich politikov, je mi z nich fyzicky zle. Nepamätám si, kedy tu bol od koalície nejaký návrh, aby sme sa my LGBTI+ ľudia mali lepšie.
Neprekvapuje ma to. Je to smutné, no je to odraz našej spoločnosti - ktorá si ich zvolila. Desí ma, že ľudí, ktorí volili Fica, stretávam na ulici.
Mladí kvír Slováci odkazujú Ficovi: Primitívnou propagandou nás zo spoločnosti nevymažete Čítajte Vrátili sme sa o pár storočí dozadu a namiesto toho, aby sme napredovali, cúvame vzad. Raz by som chcela byť vydatá a adoptovať si deti. No neviem, či to bude na Slovensku.
Vyčítajú ti ľudia, že sa neangažuješ tak ako kedysi?
Bola som v tom dlhé roky úplne ponorená. Dávala som ľuďom na podnose môj život - ak som im naozaj chcela pomôcť, musela som k nim byť úprimná.
Hovorila som im otvorene úplne všetko o svojej tranzícii. Myslím si, že som zanechala veľkú stopu a pomohla som. Neviem si však predstaviť, že by som to robila bez prestávky. Je to hazard - nechcela by som vychádzať na ulicu s obavou, že ma niekto zbije. Bol by to pre mňa dosť skľučujúci pocit a ja nechcem žiť v strachu.
Milujem svoju komunitu transľudí, no niektorí mi dokážu napísať, že som sa na nich vy*rala a robím našej komunite zlé meno. Je to ich osobný názor a väčšinou na to nereagujem.
Otvorene si hovorila o svojej tranzícii aj o tom, ako to vnímali tvoji rodičia. Aká bola ich prvá rekcia?
Najskôr prišla úľava. Konečne sa dozvedeli, čo sa deje s ich dieťaťom. Potom prišiel strach, pretože videli, v akej spoločnosti žijeme. Bola to asi taká krivka prijatia a strachu. Odkedy som prešla coming outom, náš vzťah sa scelil.
Počas tranzície som zažila veľa emocionálne náročných momentov, ale mala som pri sebe rodičov. Preto sa vôbec nesťažujem - keďže je veľmi veľa transrodových ľudí, ktorí to v tomto smere majú ťažšie.
Najviac ťa prijala tvoja babka, hoci je silne veriaca. Obávala si a jej reakcie?
Neobávala som sa jej reakcie až tak ako moja mama. Najmä preto, že babka je silná kresťanka. Ale keď už hlboko veriaci človek dokáže povedať "vždy to bolo moje vnúča aj bude", myslím si, že to je pekný príklad toho, že sa to dá.
Mrzí ma, že babke sa teraz zhoršuje zdravotný stav. Je to pre mňa veľmi ťažké, lebo je to pre mňa jedna z piatich osôb, ktoré ma v rodine prijali. Je pre mňa ako druhá mama.
Ako sa k tomu postavil zvyšok rodiny?
Momentálne sa už ozývajú nejakí členovia rodiny, ktorí pochopili, že to inak nebude - som jednoducho Charlotte a bodka. Tým, že sa o babku musíme starať, niektorí rodinní príslušníci sa teraz musia stretávať.
Rozdelilo sa to na dva tábory - tí, čo začínajú chápať, že nie som najhorší problém rodiny, lebo máme úplne iné problémy. A s tými druhými je to asi ešte horšie, než to bolo predtým.
Mali sme už aj nejaké výmeny názorov. No minimálne som si uvedomila, že sa neoplatí skúšať to s niekým, kto je ortodoxný kresťan a myslí si, že na mňa môže nadávať a potom v nedeľu spojiť ruky. A bude všetko v poriadku.
Zažívali tvoji rodičia v Spišskej Novej Vsi kvôli tebe výsmech alebo pokriky? Ako to znášali?
Najskôr z toho boli dosť v šoku. Tým, že som toto zažívala od detstva, asi sa s tým nejako zžili. Potom boli obdobia, keď sa ozývali a také, keď boli ticho.
Prišla si počas tranzície o nejakých priateľov?
Áno - väčšinou to išlo od rodičov, ktorí im zakázali sa so mnou baviť. Oni ich poslúchli a dnes nemám potrebu byť s nimi v kontakte.
Vnímaš, že sa mladí ľudia v tvojom okolí posunuli a sú dnes otvorenejší?
Popravde ani neviem - do Spišskej nechodím tak často, lebo na to nemám čas. Snažím sa ho tráviť s mojou babkou a pár kamošmi, ktorí mi tam zostali.
No mám pocit, že ľudia si už na mňa nedovolia tak, ako keď som bola na strednej. Tvrdo na sebe makám, niečo som už dosiahla a mám pocit, že to vnímajú. Mám dobrý pocit z toho, že som už dlho nepočula nikoho pokrikovať na mňa na ulici.
Rozmýšľala si niekedy, že by si sa presťahovala do väčšieho mesta alebo do zahraničia?
Myslím si, že toto je stále otvorená otázka. Stále uvažujem, či sa nepresťahujem do Prahy aj s rodičmi. Sú moji najlepší kamoši a neviem si predstaviť, že by som sa odsťahovala niekde, kde nie sú.
V Prahe sa najviac cítim ako doma. Nikdy som nechcela žiť v Bratislave, bola to taká prestupná stanica. Už som tam chcela odísť po strednej, no začala sa korona a situácia sa skomplikovala.
Cítim sa tam aj bezpečnejšie než na Slovensku. Teraz sa mi splnil sen - odohrala som tam svoje prvé herecké predstavenie.
Si súčasťou divadla NUDE. S ním ste boli v Prahe?
Áno, bolo to s divadelnou inscenáciou Hlas, ktorá je o hlase žien v spoločnosti. Veľmi veľa mi to dalo a zistila som prostredníctvom tej hry veľa aj o sebe.
Bolo to pre mňa úplne niečo iné, keďže sa celý život vyjadrujem pohybom. V tejto hre ešte aj spievam. Vyšla som zo svojej komfortnej zóny.
Som rada, že ma to posunulo najmä v oblasti môjho hlasu. Najviac som počas tranzície riešila, že mi ľudia neustále hovoria, aký mám hrubý hlas. Už sa nebojím poznámok od cudzích ľudí. Takže veľmi veľa mi to dalo a vlastne si neviem predstaviť, že by dnes v mojom živote nebolo umenie.
Rodičia ťa často podporujú na tanečných či divadelných vystúpeniach.
Áno, naozaj sú moja najväčšia podpora. Milujem, keď niekto napíše komentár "čo si o tom musí myslieť tvoj otec" a ten mi ako prvý pridá na storku lajk.
Mamka bola tá, ktorá nado mnou držala pevnú ruku, aby som niečo dosiahla, a otec je pre mňa skôr ako mama.
Momentálne si v šťastnom vzťahu. Aké je randenie pre transrodovú ženu na Slovensku?
Randiť ako transrodová žena na Slovensku je ťažké. Veľa mužov ma vníma ako sexuálnu hračku - niečo, čo si chcú odškrtnúť zo zoznamu sexuálnych predstáv.
Už som prestala dúfať, že budem vo vzťahu a na to prišiel môj priateľ. Po predošlom rozchode mi totiž do života prišli muži, ktorí mi dosť ublížili.
Nebrali ma vážne, len ako objekt. Tak som začala rozmýšľať nad tým, či som hodná vzťahu - keďže všetci riešili len to, ako vyzerám alebo aká som v posteli. Keď ti to teraz rozprávam, príde mi to úplne bizarné.
Písali ti aj muži, ktorí sú navonok transfóbni?
A koľkí! Najradšej by som teraz zverejnila meno každého chlapa, ktorý mal ešte aj doma priateľku. Často to boli zadaní muži - vlastne neviem, či ich môžem nazvať mužmi alebo chlapcami. Niektorí boli na internete veľmi homofóbni, mali svoju spoločenskú masku. Navonok sa tvárili, že neznášajú transľudí, no v súkromí by s nimi robili hocičo.
Ako ste sa s priateľom spoznali?
Cez tinder - nikdy som nečakala, že si tam niekoho nájdem. Z tindru sme sa hneď posunuli na instagram. Veci ohľadom nášho vzťahu nechcem veľmi zdieľať, ľudia sú totiž dosť neprajní.
S priateľom. (zdroj: archív respondentky)V tomto vzťahu som konečne vo svojej ženskej energii, nikomu nemusím linajkovať, ako to má vyzerať. Mám pri ňom pocit bezpečia - viem , že sa ten človek za mňa postaví. Že nie som na veci sama. To je pre mňa úplne iný pocit - že ma niekto okrem mojich rodičov berie takú, aká som.
