Tomáš Čekovský vyrastal v rodine, ktorá mala vzťah k drevu. Otec je lesník, mama učí na drevárskej škole. Aj keď chcel byť umeleckým sochárom, skončil v stolárskych dielňach. Za desať rokov práce s drevom už vyrobil viacero netradičných kúskov.
"V dielni, v ktorej som v minulosti pracoval, nám dal zákazník za úlohu vyrobiť svietidlo z fujary. Neskôr ho nainštaloval do zasadačky," hovorí 28-ročný stolár Tomáš.
Dnes sa venuje najmä výrobe nábytku. V Bratislave našiel uplatnenie rýchlo, po stolároch je obrovský dopyt, každý niečo zariaďuje alebo prerába. Podľa Tomáša dnes za kvalitnú kuchyňu ľudia zaplatia aj 10 000 eur.
Pochádzaš zo Spišskej Novej Vsi, kde je tradícia stolárskeho remesla. Na strednú odbornú školu drevársku kedysi chodili remeselníci z celého Uhorska - Maďari, Poliaci či Česi. Stále je to kvalitná škola?
Už tam tých zahraničných študentov nie je veľa, no stále je to dobrá škola - najmä čo sa týka odborných predmetov. Ja som tam bol na odbore dizajnu a tvarovaní dreva. Učil ma akademický sochár, ktorý nás tlačil do umeleckého smeru. Po maturite som aj ja rozmýšľal nad štúdiom sochy v Ostrave. Po polroku som odtiaľ odišiel, lebo sa mi v tom meste vôbec nepáčilo.
Neskôr som sa v Bratislave začal pracovať ako stolár - nájsť prácu bolo celkom jednoduché, pretože je tu po nás veľký dopyt.
Nerozmýšľal si nad uplatnením v Spišskej?
Uplatnenie by sa tam našlo - i keď nie tak dobre platené ako tu. Odišiel som vtedy najmä kvôli frajerke a kamarátom, ktorí bývali mimo Spišskej. Chýbali by mi možnosti na socializáciu či kultúrne vyžitie.
Rozmýšľal som aj nad tým, či sa tam teraz nevrátiť - viacerí z mojich kamarátov sa vrátili späť najmä preto, že majú deti. Chcú byť blízko pri rodičoch.
Všetci mi povedali, že pri mojom životnom štýle by som sa v Spišskej unudil, čo je asi pravda. Panuje tam režim, že ľudia chodia z práce domov a kultúrne vyžitie je majú tak raz za mesiac. Veľa kamarátov sa vracalo aj z dôvodu, že pociťovali vyhorenie - na to sa ja ešte necítim.
Môže stolár ľahko vyhorieť?
Áno, pretože je to veľmi náročné po fyzickej aj psychickej stránke. Problém je aj časový stres - keď sa ti niečo nepodarí, musíš to opravovať a máš potom ďalší sklz. Ja sa tomu venujem desiaty rok, preto viem vyhodnotiť, že je to fakt ťažká práca.
Stolárom sa stáva, že sa naozaj narobia, doslova sa v robote zodrú, a potom im aj tak nevychádzajú peniaze. Tým, že sú často živnostníci, nemajú to úplne jednoduché ani s hypotékami. A potom vidíš svojich korporátnych kamošov, ako si v tom istom veku už kupujú byty a môžu robiť na homeoffice.
(zdroj: archív respondenta)Pritom panuje názor, že remeselníci na Slovensku veľmi dobre zarábajú.
Skúsení remeselníci majú plat možno 2500 až 3000 eur mesačne. No ako živnostníci musia z toho aj dosť veľa odviesť štátu. Okrem toho trvá roky, kým sa dostanú do tohto bodu.
Druhá vec je, že keď vlastníš stolársku dielňu, tak do nej musíš nakúpiť stroje. Ak máš veľké zákazky, za stroj zaplatíš aj tristotisíc eur. Majitelia dielní si ich dosť často kupujú na lízing - takže aj keď veľa zarobia, potom to zasa vrazia späť do dielne a do ľudí.
Veľa slovenských remeselníkov pracuje v zahraničí pre lepšie platy. Ty si nad tým nerozmýšľal?
Áno, je pravda, že v takom Nemecku si stolár zarobí aj 6000 eur mesačne. Na druhú stranu to však nie je úplne ideálne, pretože ti tam často dajú robiť skôr pomocné práce a tie najlepšie si nechávajú pre seba. Mňa úplne nelákalo chodiť na takéto turnusy.
Hovoríš, že je po vás veľký dopyt - zodpovedajú tomu potom aj neustále rastúce ceny kuchýň či interiérového zariadenia?
Do určitej miery áno. Nonstop sa stavia, v Bratislave stále kolaudujú nové byty. Keď si človek kúpi novú nehnuteľnosť za 340-tisíc, väčšinou má už aj ďalších 30-tisíc na vybavenie. Takže na ňom úplne nešetrí.
Okrem toho dnes už ani IKEA nie je lacnejšia než stolárske dielne. Možno to vedia spraviť rýchlejšie, keďže dielne sú viac časovo vyťažené. Ten dopyt je fakt obrovský, ja vlastne nepoznám dielňu, ktorá by stíhala robiť v tomto tempe.
Cena však závisí aj od skúseností daných stolárov. V našej dielni máme viac-menej štandardné ceny - zatiaľ sme len traja a stále rastieme. Preto robíme menšie aj väčšie zákazky.
Pracuješ v stolárskej dielni Wytvor, predtým si štyri roky pôsobil v stolárskom štúdiu Ajnfach. Čoho teraz vyrábate najviac?
Vyrábame najmä interiéry do bytov, pracujeme s laminátom či s drevotrieskou. Najideálnejšie je, keď máme jeden veľký projekt, na ktorom robíme celé týždne.
Medzitým som robil aj dizajnéra. Pracoval som už aj v office, riešil som návrhy pre samotnú výrobu. Teraz už som späť v dielni, robím priamo manuálne s drevom. Zatiaľ sme cenovo niekde v strede - aj preto, že sme ešte rastúca dielňa.
V Ajnfachu sme robili viac dizajnových kúskov z masívu. Tomu zodpovedali potom aj ceny daných produktov. Napríklad sme robili interiérové zariadenie pre jednu značku, ktorá chcela masívne stoly. Viem, že len materiál sa pohyboval okolo 15 000 eur.
V predošlej stolárskej dielni. (zdroj: archív respondenta)Od čoho všetkého závisí, koľko človek zaplatí za kvalitnú kuchyňu?
Povedal by som, že suma za kvalitnú kuchyňu sa dnes pohybuje okolo 10 000 eur - ak sa bavíme o stredne veľkej linke bez spotrebičov a ostrovčeka.
Ideálne to funguje tak, že ľudia nám ukážu napríklad moodboard z pinterestu, aby sme videli, akú kuchyňu by chceli mať. My im dáme cenovú ponuku, kde je vypísané úplne všetko - od zástrčiek až po poličky.
Často sa to predraží, keď si ľudia vymyslia dosť špecifické kuchynské systémy. Veľa ľudí vidí vychytávky na internete a potom ich tam chcú mať. Napríklad, keď chcú niečo z kamenného materiálu alebo zo špeciálnych postrekov - to všetko vyjde oveľa viac než drevotrieska.
Aké trendy teraz letia?
Rýchlo, lacno a hneď. Nie, žartujem. Dosť často trend podlieha farbám - chvíľu to bola čisto biela, potom tmavé kuchyne a teraz sa ľuďom páči napríklad matná zelená.
Práca s ľuďmi a ich predstavami môže byť dosť náročná.
Áno, občas je to dosť náročné. Na konci sa však vždy dohodneme na kompromisoch.
Stalo sa mi napríklad, že zákazník nám behal po stavbe s metrom a kontroloval každý milimeter. Niekedy to ľudia vnímajú tak, že keď už si za to platia, chcú mať nad všetkým kontrolu.
Mal niekto niekedy nejakú bizarnú požiadavku?
Ešte v Ajnfachu to bolo stropné svietidlo z fujary. Zákazník nám dal fujaru, my sme spravili lampu a on ju išiel zavesiť do zasadačky.
Čo ťa najviac baví vyrábať?
Rôzne oblúkovité tvary - baví ma, keď je to precíznejšia robota a nepomôže ti ani stroj. Treba sa nad tým poriadne zamyslieť a trvá to viac dní. Najradšej vyrábam veci z masívu, no na to potrebuješ mať aj svoju klientelu - čo je na Slovensku dosť náročné zohnať, lebo tieto produkty sú oveľa drahšie.
Máš aj nejaký stolársky ciel? Kam sa dostať, čo raz vyrobiť?
Ideálne je sa dostať do toho bodu, keď vyrábaš svoje nábytky a ľudia si ich kupujú. Keď už nemusíš robiť všetko klientom na mieru. Vtedy už máš nejaký rukopis a ľudia na teba dajú.
Vyrábaš si nábytky aj pre seba?
Nemám na to absolútne čas. Platí, že obuvníkove deti chodia bosé. V januári som sa sťahoval do bytu, kde nie je botník - odvtedy to vyzerá tak, že mám pri dverách veľkú škatuľu od spotrebiča a tam mám nahádzané všetky topánky.
Mladí ľudia dnes už neinklinujú k manuálnym remeslám tak ako kedysi. Čo na tom baví teba?
Tiež si všímam, že ľudia nemajú úplne k takýmto remeslám vzťah, ale je to asi aj preto, že je to jednoducho menej komfortná práca. Aj ja si niekedy hovorím, že by som chcel mať štyri dni homeoffice, ísť cez deň na kávu a na hodinu a pol na obed.
No to sa pri práci v dielni nedá - aj preto, že dielne sú väčšinou mimo centra a jednoducho sa tam počas týždňa nezastavíme.
Ale veľmi sa mi páči, keď po celodennej práci vidím nejaký reálny výsledok. Niečo hmotné. Vidím, že tá energiu, ktorú do toho investuješ, stojí za to. Je to asi v niečom iné, ako keď niekto ťuká do excelových tabuliek.
Zhodou okolností si mal v čase nášho rozhovoru celkom vážny úraz v dielni. Stáva sa to pri tomto remesle často?
Ako živnostník som bol v prvom momente extrémne nahnevaný na seba, že som nedokončil prácu, ktorá nebude hotová ani dnes. Musia to za mňa robiť kolegovia, ktorí mali na pláne niečo iné.
Žiaľ, tak je to nastavené. Snažíš sa minimalizovať riziko, ale to často nejde, keď si v časovej tiesni.
Videl som už veľa živnostníkov, ktorí robili napríklad so sadrou na ruke, krívajúc či so stehmi. Len dúfaš, že sa nestane nič ďalšie a proste pokračuješ v práci. Aj ja už budem od pondelka pokračovať.
Ruky po celodennej práci v dielni. (zdroj: archív respondenta)Čo presne sa ti stalo?
Tento môj posledný úraz je prvý taký vážnejší, ale celé to bolo asi výsledkom náročného mesiaca. Bol som nevyspaný a bola to proste zhoda okolností - zlý prístup na miesto vŕtania, šikmý strop, chvíľka nepozornosti. Nástroj sa zasekol, vyletel do hora a ja som tam mal hlavu. Keby som nemal okuliare, tak už asi nemám oko. Letel som na urgent a zašili mi líce, mám tam šesť stehov.
Žiadne vážnejšie úrazy som nemal, možno pár porezaných prstov, ale nikdy nič na šitie. Väčšina stolárov vie, že najlepší leukoplast je papierová páska a servítka.
Rozmýšľal si niekedy, že by si si dal pauzu v stolárstve a išiel robiť do korporátu, ktorý spomínaš?
Keď sa raz naozaj nahnevám, možno pôjdem. Ale keďže je toto moja jediná pracovná skúsenosť, asi by som si až tak ľahko nenašiel prácu v inom odbore. Viem si to predstaviť robiť aj celý život.
