Rosario Magnifico sa s Romanou spoznal pred jedenástimi rokmi v sicílskej Katánii. Keď sa zaľúbili, rozhodol sa sem presťahovať a vznikla myšlienka otvoriť reštauráciu Don Saro Cucina Siciliana s autentickou sicílskou kuchyňou.
Hoci nie je vyučený kuchár, podarilo sa mu získať jednu kuchársku čapicu v rámci hodnotenia bedekra Gault-Millau.
Päť najlepších reštaurácií v Bratislave, kde si dáš hlavné jedlo pod 10 eur Čítajte Rozhovor prebieha netradične v troch jazykoch - Rosario odpovedá v angličtine, ktorú kombinuje s taliančinou, Romana miestami prekladá.
„Mali sme na seba šťastie. Nie je to až tak o národnostiach ako o tom, že dvaja ľudia musia byť na jednej lodi. Nájsť sa, ak patria k sebe,“ hovorí 56-ročný Rosario.
Aké pre teba bolo presťahovať sa z prímorskej Catanie do bratislavskej Rače?
Napodiv to nebolo až tak iné. Každá krajina má svoje zvyky a tradície - s tým som rátal a nevnímal som to ako nejaký kultúrny šok.
Slováci a Taliani nie sú až takí odlišní. Za najväčší rozdiel považujem, že nemáte siestu a pracujete už od skorého rána. Bol som prekvapený, keď mi Romana raz napísala z bývalej práce správu pred siedmou ráno. Nechápal som, prečo je tak skoro hore.
Na juhu máme vo zvyku začať deň neskôr, aj ho neskôr skončiť. Poobede máme dlhú pauzu, keď oddychujeme.
Niektorí ľudia si myslia, že Taliani počas siesty spia. Je to tak?
Nie, len na chvíľu spomalíme. V pokoji si vypijeme kávu.
Stresujeme viac než Taliani?
Všímam si to, keď prídeme na Sicíliu. Vtedy máme pocit, že sa zastavil čas a všetko plynie pomalšie. Ľudia sú menej v strese, dokážeme si tam naozaj oddýchnuť. Chodíme tam párkrát do roka - pre Romanu je to druhý domov, tak ako pre mňa Slovensko. V lete tam väčšinou trávime dva týždne.
Znie to tak, že ti sicílsky život trochu chýba.
Chýba mi more a pohľad na Etnu z Catanie. No v niečom je moje rodné mesto podobné Bratislave. Žije tam približne jeden milión ľudí - takmer toľko, čo má Bratislava cez pracovný týždeň.
Vnímam to však tak, že doma si tam, kde sa cítiš dobre. A ja sa tu cítim dobre, mám túto krajinu rád. Bohužiaľ však nestíham až tak Slovensko objavovať, keďže väčšinu času trávim v reštaurácii. Som tu každý deň okrem nedele od ôsmej do desiatej večer. V lete aj dlhšie, keďže končíme trochu neskôr.
Čomu si sa venoval pred príchodom na Slovensko?
Bol som bankár - tá práca sa nedá porovnať s tým, čo robím teraz. V banke len musíš počúvať príkazy druhých, nemôžeš vytvárať niečo vlastné.
Varenie je vyslovene kreatívna práca, z nápadov vytváraš jedlá. Vždy ma to bavilo a doma som varil veľmi veľa. Nevyučil som sa za kuchára, no naučil som sa variť viac-menej za pochodu z rodinných receptov.
Kto ťa naučil variť?
Môj starý otec, ktorý sa tiež volal Rosario. V Taliansku je to mimochodom tak, že nemôžeš zdediť meno svojho otca, len svojho deda - preto sa volám ako on.
Varil veľmi veľa pre celú rodinu. Miloval to podobne ako ja. V Catanii sme vždy robili veľa druhov cestovín. O to sa snažíme aj tu - a preto dovážame produkty priamo zo Sicílie.
Varíte si s Romanou talianske jedlo aj doma?
Do varenia sa nám veľmi doma veľmi nechce, keďže sme tu od pondelka do soboty. Vtedy väčšinou jeme tu. Keď sme v nedeľu doma, radi ideme do reštaurácie. Mám rád slovenskú kuchyňu, takže navštevujeme prevádzky, kde varia tradičné jedlá.
Chýba ti na Slovensku to, že sme menej zvyknutí stravovať sa vonku? Stretávať sa na aperole či na káve v rodinnom kruhu ako veľké talianske rodiny?
Ani v Taliansku to už nie je tak ako kedysi. Pamätám si, že keď som bol malý, naozaj nás pri jedle vždy bolo veľmi veľa. Mladé generácie v Taliansku už majú menej detí - možno jedno či dve.
Romana vždy hovorí, že vidí rozdiel medzi slovenskou a moravskou náturou, keďže má korene na Morave. Zdá sa jej, že v tomto českom regióne sú ľudia viac srdeční a priateľskí. Jej moravská rodina jej pripomína Taliansko - na oslavách sa vždy stretnú, spievajú a žijú ako talianska rodina.
Ja vidím rozdiel najmä v tom, že v Taliansku chodia rodiny jesť koncom dňa a v reštauráciách sedia do neskorého večera. Slováci radšej prídu cez víkend okolo jedenástej či dvanástej, nie sú zvyknutí na dlhé večere. Na toto som si musel pár mesiacov zvykať.
Sicílsku reštauráciu založil Rosario s partnerkou Romanou. (zdroj: archív respondenta)O pároch, ktoré sa veľa hádajú, zvykneme hovoriť, že majú „taliansky vzťah“. Ako to vnímaš?
Podľa mňa je to preto, že sa jednoducho nahlas rozprávame. Aj my často s Romanou v reštaurácii o niečom diskutujeme a keď prejdeme do taliančiny, zamestnanci sa hneď začnú obzerať, lebo majú pocit, že na seba zvyšujeme hlas. Musíme im to vždy vysvetliť.
Ale ja mám napríklad pocit, že Slováci rozprávajú rýchlo. My zasa výrazne gestikulujeme a rozprávame možno dôraznejšie a pomalšie.
Je v niečom výhoda mať partnera zo zahraničia? Niektorí ľudia tvrdia, že sa ľudia, ktorí nekomunikujú v materinskom jazyku, menej hádajú.
To asi pri nás neplatí - keď sa potrebujeme pohádať, tak sa pohádame. Ale všetko je o diskusii, veci si musíme jednoducho vykomunikovať. Keď ľudia spolu bývajú a ešte aj pracujú, je tam veľa príležitostí na konflikt. Je to normálne.
Na druhej strane sme mali na seba šťastie. Nie je to až tak o národnostiach ako o tom, že dvaja ľudia musia byť na jednej lodi. Nájsť sa, ak patria k sebe.
Nás taliančina od začiatku spája, keďže Romana vie po taliansky. Aj keď to pre ňu môže byť niekedy náročné, lebo musí vynaložiť viac energie rozprávať stále v inom jazyku. Tak ako mňa, keď sa teraz snažím rozprávať po anglicky.
Rozhodli ste sa otvoriť si reštauráciu so sicílskym jedlom. Na rozdiel od mnohých talianskych reštaurácií ste si vybrali lokalitu na konci Rače - na predmestí Bratislavy. Prečo práve tam?
Romana už mala veľa skúseností z gastra a túžila po vlastnom podniku. Má aj kuchársku školu. Keď som jej prišiel do života, vymysleli sme koncept sicílskej reštaurácie. K talianskemu jedlu mala vždy blízko, keďže v krajine žila dva roky.
Neprekážalo nám, že otvoríme reštauráciu na predmestí. Vybudovali sme si tu stálu klientelu - je pre nás dôležité, že sem chodia rovnakí ľudia už desať rokov. A, samozrejme, pribúdajú ďalší, napríklad aj ľudia z okolitých dedín mimo Bratislavy.
Nechceli sme cieliť na turistov - tí prichádzajú a odchádzajú, no domáci sú tu. Okrem toho by sme v centre museli platiť drahší nájom a pracovať zrejme o dosť viac kvôli frekvencii turistov.
Napriek tomu, že nie si vyučený kuchár, bedeker Gaullt-Millau zaradil vašu reštauráciu k najlepším v Bratislave - dostali ste jednu kuchársku čapicu.
Je to pre mňa rovnako dôležité ako to, že nám zo stolov čašníci nosia prázdne taniere. Vážime si to, ale najviac mi záleží na tom, aby ľuďom u nás chutilo.
Samozrejme, nie každému naše jedlo sadne. Ale nikto nemôže povedať, že to nie je autentické talianske jedlo. Snažíme sa neprispôsobovať chute Slovákom a zostať autentickí.
Varia tu len Taliani?
Na začiatku tu boli traja talianski kuchári a pizzaiolo zo Sicílie. Teraz sme zmiešaný tím - sú tu Slováci, Taliani aj Ukrajinci.
Ako sa ti komunikuje so slovenskými zákazníkmi?
Tým, že väčšinu už poznáme, tak sa často pozdravíme a vymeníme si pár slov. Už sme mali aj zlých zákazníkov, ale to sa stane všade.
V Bratislave je veľa talianskych reštaurácií, nie je ťažké preraziť na trhu?
Nie je tu až tak veľa naozajstných talianskych reštaurácií, ktoré si otvorili Taliani a varia tradičnú kuchyňu. Každý má trochu iný koncept. Možno máme napokon výhodu v tom, že sme v tejto lokalite, lebo v okolí nie je žiadna iná takáto reštaurácia.
Poznáme sa s majiteľmi a keď sa občas stretneme, pozdravíme sa. V Bratislave je veľká talianska komunita, no, bohužiaľ, nestíhame sa s nimi stretávať pre povinnosti v reštaurácii.
Cestoviny s pecorinom. (zdroj: archív respondenta)Neprekvapilo ťa, koľko je tu pizzérií?
Áno, všimol som si, že každé malé slovenské mestečko musí mať burger, kebab a pizzu. Na druhej strane chápem, že pizza sa extrémne rozšírila do sveta, takže to nevnímam ako niečo negatívne.
Žiješ tu desať rokov, takže si mohol pozorovať nárast cien v gastre. Nepatríte k najlacnejším reštauráciám - sťažujú sa niekedy zákazníci na ceny?
Toto je skôr práca Romany, ktorá ako manažérka reštaurácie komunikuje so zákazníkmi. Väčšina hostí sa nesťažuje, len občas nám prídu negatívne recenzie - že vzhľadom na to, že sme v Rači, by sme nemuseli mať vyššie ceny.
Lenže aj my máme vysoké náklady a keďže robíme s kvalitnými produktmi, ceny sú také, aké sú. Všeobecne je nárast cien v Bratislave za 10 rokov naozaj extrémny. Ale všade je niečo - v Catanii máme lacnejšiu kávu, vy máte lacnejšie pivo.
No ceny v Catanii vôbec nestúpli tak veľmi ako tu v Bratislave. Je to aj tým, že Bratislava je hlavné mesto.
Na čom najviac pociťujete zvyšovanie základov?
Najvyššie náklady sú určite na zamestnancov, to je vždy na prvom mieste. Potom dane a novinky, ktoré zaviedla vláda od januára pre podnikateľov. Podnikanie je pre nás čoraz náročnejšie. Nie je to len o tom, že sa zdvíhajú náklady nám, no aj ostatným ľuďom.
Cítime to aj na tom, že stáli klienti chodia menej často. Vieme zaplniť reštauráciu a v sobotu fungovať len na rezervácie. No vidíme, že stáli klienti už neprídu trikrát do týždňa ako kedysi, ale napríklad len raz.
A nie sme to len my - takto to pociťuje aj veľa ďalších gastroprevádzok už od konca minulého roka.
