Pre mladých ľudí je dôležité, aby boli hrdí na to, kým sú, lebo byť kvír nie je žiadny hendikep, vraví Peter Volek (58) v rozhovore pre Closer. Je odborník na informačné systémy a hoci nie je LGBTI+ aktivistom, zúčastnil sa na debatnom formáte Tepláreň naživo, v ktorom hovoril o svojich skúsenostiach so životom na Slovensku a o tom, či sa tu stále cíti bezpečne.
Peter žije s partnerom na Slovensku, no v poslednom období čoraz viac premýšľajú nad tým, či nie je čas odísť. Zatiaľ sa nikam nechystá, ale vraví, že treba byť pozorný a všímať si, ako vláda svojimi rozhodnutiami ovplyvňuje LGBTI+ ľudí.
Kým kvír ľudí povzbudzuje k väčšej odvahe, vraví, že krajine by celkovo prospelo, keby sme medzi sebou viac komunikovali.
"Začali sme sa škatuľkovať ako my a oni," hovorí s tým, že práve komunikácia medzi dvoma pomyselnými skupinami ľudí na Slovensku by pomohla poukázať na ľudskosť. Koniec koncov, LGBTI+ ľudia túžia po láske, rodine a stabilite rovnako ako hocikto iný.
V posledných rokoch sa zdanlivo zlepšuje reprezentácia LGBTI+ ľudí v popkultúre. Už nie je zriedkavé vidieť gejský pár alebo príbeh transrodovej osoby v seriáli alebo vo filme. Máte 58 rokov, keď ste na Slovensku vyrastali, takto to nevyzeralo. Pomáha vám zvýšená reprezentácia kvír ľudí v kultúre?
Určite na tom záleží. Máte pravdu, žil som v dobe, keď to vôbec nebolo, a ani sme nemali toľko možností prístupu k informáciám, ako máme dnes. Zväčša sme mali len printové médiá a mainstreamovú televíziu.
Aj keď sme sa v tomto posunuli, v porovnaní so zahraničnými streamovacími platformami, ako je Netflix, je reprezentácia stále nižšia v našej pôvodnej tvorbe, či už umeleckej, publicistickej, alebo dokumentárnej.
Stále je to tabu, ktoré vyplýva z obavy, že stratia časť sledovanosti, ak podobnú tému spracujú. Škodíme tým nielen komunite, ale aj ostatným ľuďom, lebo nedostávajú vysvetlenia, nespoznávajú detaily o tom, ako žije druhá strana, ktorej nerozumejú. Práve komunikácia medzi týmito dvoma skupinami ľudí môže pomôcť odhaliť ľudskosť, a k tej ešte v kultúrnej tvorbe až tak nedochádza.
Reprezentácia kvír ľudí sa trochu zlepšila, ale stále nemáme dosť príkladov starších, zrelých LGBTI+ ľudí. V médiách to občas vyzerá, že kvír rodiny či páry, v ktorých majú ľudia 40, 50 či 60 rokov, ani neexistujú. Záleží na tom, aby boli viditeľnejší?
Určite by mali byť viditeľnejší. Keď chcete vybudovať kvalitný vzťah s partnerom, tak musíte poznať širokú škálu aspektov životných situácií, či už pracovných, rodinných, kamarátskych, alebo vzťahových. A ako mladý človek nemáte ešte dostatok skúseností, aby ste boli konfrontovaní so zvratmi v živote. Preto je pre mladých dobré vidieť reprezentovaných samých seba.
Ale starší človek už má čo-to odžité a hľadá stabilitu. Takže to, že môžu vidieť páry, ktoré sú staršie, žijú spolu dlhodobo a stabilne, môže poslúžiť ako role model. Dokonca je v tom určitý prvok konzervativizmu, človek v dlhodobom rovnakopohlavnom vzťahu tiež hľadá konzervatívny vzťah.
Preto by reprezentácia zrelých LGBTI+ ľudí pomohla. Vďaka nej by tá druhá strana, ktorá je tvrdo proti takýmto vzťahom, videla, že nám nejde o to, aby sme v ružových nohavičkách boli raz ročne na Pride, ale túžime po pokoji a tiež si chceme budovať rodinu a vzťah.
Najmä tí, ktorí tvrdo odporujú vôbec existencii kvír ľudí, vyťahujú práve fotky z Pridu, ako ste opísali, ako jeden zo svojich protiargumentov. Aký je váš postoj k tomuto stereotypnému zobrazeniu?
Veľmi záleží na tom, o ktorom Pride hovoríme. Napríklad Švédsko deklaruje, že majú Pride po celý rok, pretože si vážia rovnosť. V takýchto krajinách možno stretnete aj tisíce takto oblečených ľudí.
Je to trochu ako karneval v Riu de Janeiro. Tam je koľko takých ľudí? A predsa to nikomu neprekáža, všetci sa chcú pozrieť na alegorické vozy. Je to krásne, lebo v tej farebnosti a diverzite je niečo, čo nie je sivá denná rutina, ale niečo výnimočné.
Odhaľujúce oblečenie nájdeme aj na folklórnych udalostiach, napríklad detviansky kroj je pupkatý, pestro zdobený, a je to tak krásne.
Netreba sa podľa mňa tomu brániť. Asi by som bol proti tomu, keby tam boli všetci úplne nahí, ale ak tam majú nejaké kostýmy, kde ukážu rameno alebo pupok, alebo brucho, na tom nie je nič zlé.
Vlaňajší Dúhový pride v Bratislave. (zdroj: SME/Jozef Jakubčo)Zaspomínajme na vaše tínedžerské roky. Aké bolo byť gejom v čase socializmu?
Doba bola úplne iná. Informácií o tej tematike bolo veľmi málo, nevedeli ste ani nájsť niekoho, kto by bol podobný, neexistovali žiadne časopisy ani nič podobné. Ale keď som bol študent, tak som veľmi vzťahy neriešil.
Nemôžem povedať, že som v bývalej ére nejako výrazne trpel. Ale možno to súvisí s tým, že som si neuvedomoval šírku tej slobody, že kde sú tie možnosti. Keby som o nich vedel, tak by som možno mal pocit nedostatku.
Mal som šťastie v tom, že keď som sa osamostatnil a doštudoval, tak to bolo akurát v čase, keď sa začala slobodná éra a prichádzali aj k nám informácie.
