Izabela Ficeriová sa na Luníku IX cíti bezpečne. Keď príde, zdravia ju deti aj dôchodcovia.
V Košiciach žije s výnimkou malej prestávky v africkej Rwande od malička. V 25 rokoch tam zažila naozajstnú chudobu. Pracovala s deťmi, ktoré jedli raz denne. Často žili vo veľmi zlých podmienkach bez tečúcej vody, čistého oblečenia či hračiek.
"Občas som aj plakala - najmä keď som myslela na to, že sa im nedá úplne pomôcť. Musela som si pripomínať, že som tam neprišla zachrániť svet," hovorí 37-ročná Izabela.
Na Luníku IX. pôsobí v rámci misie Saleziánov dona Bosca. Práci s rómskymi deťmi a mládežou sa venuje šesť rokov.
Po škole si si na pol roka "odskočila" do africkej Rwandy. Lákalo ťa pomáhať inde?
V 25 rokoch som však chcela ísť ešte do zahraničia, zažiť si misiu v Afrike. Dostala som sa týmto spôsobom do Rwandy cez profesora Krčméryho, sprostredkovali mi misiu. Bola som tam šesť mesiacov a zažila som tam naozajstnú chudobu.
Keď som sa z Rwandy vrátila, napadlo mi, že by som skúsila niečo s rómskymi deťmi. Po skúsenosti v Afrike sa mi to nezdalo už také extrémne.
Izabela na misii v Afrike. (zdroj: archív respondentky)Môžeš konkrétnejšie opísať, v akých podmienkach v Rwande ľudia žili?
Deti tam jedli raz denne, boli oblečené v špinavých a smradľavých veciach. Keď si mohli umyť ruky v našom centre, kde som pracovala, mali neuveriteľnú radosť z tečúcej vody a mydla.
Bolo pekné vidieť, ako sa podelili a vôbec sa o mydlo nehádali. Podávali ho jeden druhému a boli veľmi vďační. Takú radosť z jednoduchých vecí už v Európe človek nezažije.
Kde presne si pôsobila?
Pôsobila som v meste Kibeho. Keďže som tam bola cez charitatívnu organizáciu, bývala som v kláštore. Bola tam poliklinika, v ktorej pomáhali ženám z úplne najchudobnejších rodín. Raz za týždeň im dávali kravské mlieko, aby ho mohli odniesť deťom.
Okrem toho tam bol klub týchto žien, v ktorých si mohli niečo ušiť a potom to dať svojim deťom alebo predať.
Čo bolo tvojou úlohou?
Moja úloha bola im s týmto pomáhať. Okrem toho som pracovala na projekte škôlky, ktorý začala budovať slovenská dobrovoľníčka predo mnou.
Rwanda patrí k bezpečnejším krajinám Afriky. Mala si tam pocit bezpečia?
Bolo nám povedané, že potme radšej nemáme chodiť samy. No nič zlé sa mi tam nestalo. Napríklad mi vždy poradili, keď som som sa presúvala s MHD.
Keďže tam však dvanásť hodín svieti slnko a dvanásť hodín je tma, občas sme sa museli pohybovať v prítmí. Nikdy sa nám však nič zlé nestalo. Všade boli policajti so samopalmi, no tí úplne nenavodzovali pocit bezpečia.Skôr nám naháňali strach.
Aj preto, že tí ľudia, čo držali samopaly, boli dosť mladí. Takže človeku napadne, či s nimi vôbec vedia zaobchádzať. Čím bolo bližšie k výročiu genocídy, tým ich bolo v uliciach viac.
Genocída v Rwande sa odohrala pred 30 rokmi, medzi ľuďmi tam zrejme sú ešte cítiť jej následky. Vnímala si ich aj ty ako cudzinka?
Určite, je tam totalitný režim. Ľudia nemôžu nahlas povedať svoj názor - ak tak spravia, do 24 hodín sú v base. Takže tam prevláda strach.
Väznice sú tam naozaj preplnené - aj väzňami, ktorí ešte pochádzajú z čias genocídy. Vláda stále pripomína genocídu občanom - na jej výročie sú povinní ísť na prednášku o tom, ako sa majú mať etnické skupiny navzájom rady.
Ešte stále si pamätajú, ktorý sused koho zabil. Je tam tiež veľmi veľa pamätníkov, ktoré vidno všade v uliciach.
Čo sa stalo v Rwande?
V Rwande dlhodobo vládlo napätie medzi dvomi etnickými skupinami - Hutuami a Tutsiami. Zlé vzťahy tam boli už od kolonizačných čias, keď údajne kolonizátori zvýhodňovali Tutsiov.
V roku 1994 bolo zostrelené lietadlo s rwandským prezidentom Juvénalom Habyarimanom, ktorý bol etnický Hutu. Hoci páchateľ nebol nikdy s istotou určený, hutuovská propaganda okamžite obvinila Tutsiov a vyzvala na "očistenie krajiny".
Nasledovali brutálne masakry - sused vraždil suseda. Odhaduje sa, že bolo zavraždených 800 000 až milión ľudí – prevažne mačetami, palicami a strelnými zbraňami.
V genocíde bolo zavraždených milión ľudí - hutuovské milície aj obyčajní ľudia začali zabíjať Tutsiov. Bolo medzi týmito skupinami stále cítiť napätie?
V čase, keď som tam bola, už bolo zakázané sa rozdeľovať na tieto skupiny. Stále tam však vidno rozdiely napríklad vo výške - Hutuovia boli vždy nižší, Tutsiovia vyšší. Nízki Hutuovia boli vždy tí chudobnejší, Tutsiovia boli tí, ktorých sme videli chodiť na autách alebo pracovať vo vláde.
Ako ťa v Rwande vnímali ako Európanku? Mali k tebe dôveru?
Vyvolávali sme "wow efekt", lebo sme často boli prví belosi, ktorých kedy videli. Stávali sa mi situácie, že sa chceli dotknúť mojej kože či vlasov. Raz sa mi stalo, že keď som išla vedľa 70-ročného kňaza, veľa ľudí si myslelo, že je môj bohatý manžel.
Všeobecne vnímajú belochov ako bohatých ľudí a často si chcú potom požičať peniaze. Aj deti to občas skúšajú.
