Matej Kuvik pochádza z Poltára, kde spoločne s rodičmi založili cukrárenskú výrobu Sweet House. Dnes má dvadsaťštyri rokov a vedie dve cukrárenské prevádzky.
Presťahoval sa do len o pár kilometrov vzdialeného Lučenca, no pendluje medzi oboma mestami.
Podnikanie ho podnietilo k tomu, aby v regióne zostal. Ale ako sám hovorí, keby nepodnikal, zamestnal by sa tam len veľmi ťažko.
„V Lučenci je veľa ľudí žijúcich na hranici chudoby a potom skupina naozaj majetných ľudí. Chýba stredná vrstva,“ vysvetľuje Matej.
Pokračujeme v sérii rozhovorov Zostali sme doma. Closer sa rozpráva s mladými ľuďmi, ktorí sa rozhodli žiť v rôznych regiónoch Slovenska a neutiekli za lepším životom do veľkých miest či do zahraničia.
Ak chceš byť súčasťou série a porozprávať o svojom živote v regióne, ohlás sa na kamila.sebestova@petitpress.sk.
Vyrastal si v Poltári, no od malička si často chodil do Lučenca. Bol si tam aj na gymnáziu. Prečo si sa v tomto regióne rozhodol zostať?
Mne tu je fajn. Je to najmä preto, že som veľmi rodinne založený a rád s mojou rodinou aj priateľkou trávim čas. Som spokojný s mojou prácou, keďže ma veľmi baví. Takže aj preto si tu viem teraz predstaviť zostať.
Vnímal si to tak vždy?
Keď som bol na strednej, sníval som o živote v Londýne či v Paríži. Nechcel som tu veľmi zostať. No teraz si začínam veľmi vážiť svoju rutinu a pokoj.
So svojou prácou veľa cestujem po Slovensku – do Banskej Bystrice, Zvolena či Žiaru nad Hronom. Tu mi je lepšie než tam, pretože tu nie sú nijaké zápchy ani ruch. Vždy sa rád vraciam domov. Je to dobrý balans, keďže trávim veľa času v Poltári, no zároveň spoznávam väčšie mestá.
Presťahoval si sa do Lučenca kvôli druhej prevádzke, no stále pendluješ medzi ním a Poltárom. Aký je tvoj každodenný režim?
Bývam v Lučenci cez týždeň, no každý deň chodím kontrolovať prevádzku v Poltári. Cez víkendy som zasa v Poltári s rodičmi a na leto sa tam väčšinou presťahujem.
Keďže rodičia bývajú v rodinnom dome, trávime tam čas na záhrade so psami. V Lučenci zasa celkom vyhovuje bývať v byte počas roka, lebo je tam viac možností pre mladého človeka.
Je to predsa len väčšie mesto – Poltár má len päťtisíc obyvateľov, Lučenec 25-tisíc.
Áno, je dosť citeľné, že tam býva aj podniká viac ľudí. Gastro je o čosi rozvinutejšie, no stále je to neporovnateľné napríklad s Banskou Bystricou. Je tu veľmi málo prevádzok.
Reštaurácia Origin v Lučenci dostala ocenenie od známeho gastro bedekra. Myslíš, že toto by mohlo napríklad motivovať viac prevádzok v Lučenci, aby sa do budúcnosti snažili dosahovať podobnú úroveň?
Je to skvelý podnik. Veľa zákazníkov v Origin podľa mňa ani nie je z Lučenca. Ponúkajú vysokú gastronómiu, majú skôr „high-end“ klientelu. Do budúcnosti to môže motivovať aj ďalšie gastroprevádzky.
Najlepšou reštauráciou Slovenska sa stal podnik milionára. Uznávaný bedeker zverejnil zoznam Čítajte Vnímaš v Lučenci posun vpred?
Sú tam nejaké snahy o posun vpred, napríklad bola teraz dostavaná diaľnica. To môže priviesť investorov. No podobne ako v Poltári, aj tu chýbajú pracovné miesta.
Je tu veľa menších podnikateľov, ale aj silnejších hráčov, no nie je tu žiadna veľká firma, ktorá by zamestnala veľa ľudí s vyššími mzdami. Tým, že tu nie je vysoká škola, tak tu chýbajú aj vzdelaní ľudia.
Je tu síce veľa stredoškolákov, ale tí potom odchádzajú, keďže v Lučenci nemáme vysokú školu. Takže veľa z nich je napríklad v Banskej Bystrici. Tí, ktorí ostanú, potom nenájdu dobre platené uplatnenie tým, že majú len strednú školu.
Keď som si pozerala pracovné ponuky v okolí Lučenca, veľa z nich ponúkalo prácu na diaľku.
Presne tak, veľa ľudí tu funguje aj tak, že dochádza do Banskej Bystrice za prácou. Ráno stávajú o piatej, aby stihli byť o siedmej v práci a potom zasa naspäť.
Na to, že to je malé mesto, je tu však prekvapivo dosť bohatých ľudí. Majú tu rôzne online biznisy, e-shopy či prosperujúce firmy. Problém je, že tu sú veľké rozdiely. Je tu veľa ľudí žijúcich na hranici chudoby a potom skupina naozaj majetných ľudí. Chýba stredná vrstva.
Ľudia, ktorí tu chceli zostať a zarobiť si dobre, nemali inú možnosť než podnikať.
Do cukrárenskej výroby je zapojená celá rodina. (zdroj: archív respondenta)Preto si sa rozhodol pustiť sa do podnikania s rodičmi?
Áno, vrátil som sa z Akadémie ozbrojených síl v Liptovskom Mikuláši, kde som polroka študoval. Zistil som, že to nie je pre mňa. Je to fantastická škola, má veľa benefitov, no ja som chcel mať niečo svoje.
Nebol som si ani istý o tom, že by som chcel byť vojakom. Veľa chlapcov v tom malo dosť jasno, lebo to bol ich sen od malička. Ja som sa tam dostal viac-menej náhodou.
Pracovať s vlastnou rodinou môže byť tiež výzva.
Veľa ľudí si myslí, že to je problém, ale podľa mňa je to jednoduchšie. Komu inému veríte viac než vlastnej rodine. Viem, čo od nich očakávať. Tým, že sme spolu aj mimo práce, veľa vecí vieme doriešiť aj doma.
Ako to máte rozdelené?
Ja sa snažím prevádzky udržiavať, dať ich dokopy, robiť marketing a komunikovať s klientmi. Zabezpečujem tiež financie a administratívu. Pečenie ostáva na rodičoch.
Vedel som, že pokiaľ budeme na to traja aj s rodičmi, budeme silnejší. Nelákalo ma podnikať vo väčších mestách, keďže som s tým nemal žiadne skúsenosti. Asi by som to ani nezvládol. Na začiatku sme sa učili všetko sami, nikto z nás nemal žiadny kurz ani gastro školu. Tak sme sa rozhodli začať s prvou prevádzkou v Poltári.
Ako reagovali tvoji rodičia na to, keď si prišiel s nápadom otvoriť gastroprevádzku počas pandémie?
Určite sme si všetci uvedomovali, že to bude náročné. Biznis sme ale začínali s dosť malým kapitálom. Veľa vecí sme si robili po domácky, pomáhali aj nám známi. Nebol to až taký veľký finančný risk.
Takže sme si hovorili, že pokiaľ to nevyjde, prídeme o nejakú hotovosť, ale nebude to niečo, čo nás existenčne zruinuje.
Dokázali ste preraziť v čase, keď veľa prevádzok skrachovalo.
Naša výhoda bola, že sme otvárali pred letom. Počas letných mesiacov pandémia vždy trochu ustúpila a opatrenia boli miernejšie. Mohlo sa sedieť dnu aj vonku.
Na jeseň sme však po troch mesiacoch sme prišli takmer na nulu. Predávali sme cez okienko, čo sa dalo a robili sme rozvoz.
Našťastie potom začala vláda posielať covidové príspevky podnikateľom, čo nás v podstate zachránilo. Prežili sme aj vďaka úsporám.
Cukrársku tradíciu ste mali v rodine?
Niektoré recepty boli v rodine - robila ich moja prababka aj babka. Moja mama vždy milovala pečenie, piekla pre známych, ale nikdy to nerozvila do biznisu.
Tvoji rodičia teda nemali skúsenosť s gastrom?
Obaja pracovali v sklárskej výrobe, ktorú neskôr v Poltári zavreli. Otec si musel nájsť inú prácu - robil obchodného zástupcu. Mamina bola dobrovoľne doma. Zatvorenie sklární dosť zmenilo Poltár, ovplyvnilo jeho fungovanie.
Ako presne?
Veľa ľudí z tohto regiónu tam dochádzalo za prácou, bol to tunajší najväčší zamestnávateľ. Keď ich zavreli, ľudia prišli o prácu. Ak chceli mať lepší život, museli sa presťahovať alebo si nájsť prácu v zahraničí.
Veľakrát to v Poltári funguje tak, že matka s deťmi je doma a muž chodí pracovať do zahraničia. Tí, čo zostali, žijú v dosť slabých finančných podmienkach. Na druhú stranu majú zasa určitú istotu, ktorá nám v podnikaní často chýba.
Aké boli reakcie Poltárčanov na novú gastroprevádzku?
Začiatky v Poltári boli v tomto smere jednoduché. Kým sme prerábali priestory, ľudia nás tam videli chodiť. Takže všetci pochopili, čo sa chystá. Je to malé mesto, tu sa ľudia poznajú a pre nás to bola výhoda. Všetci sa tešili, že vzniká niečo nové. Tu je totiž naozaj veľmi málo gastroprevádzok.
Koláčiky zo Sweet House. (zdroj: archív respondenta)Mladý človek si tam veľmi nemá kam ísť sadnúť na kávu či na pivo?
Veľmi nie, je to aj tým, že veľa mladých ľudí odišlo preč a nie je tu pre koho budovať nové prevádzky. Moji spolužiaci zo základnej školy poväčšine odišli do zahraničia alebo sa usadili v meste, kde neskôr študovali.
V gastre je teraz vo všeobecnosti problém s vysokými cenami, na ktoré sa zákazníci často sťažujú. Ako to máte nastavené vy?
Ceny v Lučenci aj Poltári sú o dosť nižšie ako v krajských mestách. Nedá sa to porovnať s Bratislavou, kde je to naozaj prestrelené. Keď sa sem vrátim na večeru, zdá sa mi tu všetko lacné.
My chceme byť cenovo dostupní pre každého – obyčajných ľudí z regiónov, matky samoživiteľky, ktoré chcú deťom kúpiť zákusky.
Keďže to je chudobný región, nechceli sme ceny prestreliť. Samozrejme, musí to vychádzať, lebo nechceme byť v mínuse. No snažíme sa ceny držať čo najnižšie, ako sa dá.
Tipy od Mateja z Lučenca:
Kam na kávu: Určite náš Sweet House
Kam na večeru: Origin Lučenec
Kam na pivko: Tančiareň a pivovar Franz
Kam na prechádzku: Zámocký park Galicia Nueva
Malí podnikatelia na Slovensku sa sťažujú na podmienky, ktoré sú po novom schválené vládou. Vyššie dane aj vyššie ceny. Ako vás to zatiaľ ovplyvňuje?
Vidíme obrovský nárast v cenách surovín. Snažíme sa používať len kvalitné suroviny - napríklad maslo namiesto margarínu, dobré vajcia.
Niektoré stúpli o dvesto až tri sto percent. Zákusok však o takú cenu stúpnuť nemohol, lebo by si ho naši zákazníci nemohli dovoliť. Čiže fungujeme tak, že ceny držíme nižšie napriek strate, ktorú spôsobuje zdražovanie.
Máte v Lučenci konkurenciu?
Áno, je tu zopár väčších aj menších cukrární. Aj rôzne domáce pekárky. Snažím sa však konkurenciu veľmi nesledovať, idem si skôr vlastnou cestou. Takže ani neviem, koľko majú zákazníkov a aké majú ceny.
Predpokladám, že budeš v najbližších rokoch riešiť kúpu vlastnej nehnuteľnosti. Je podľa teba v tomto Lučenec pre mladého človeka dostupný? Má tam veľký výber? Ceny sa zdajú byť neporovnateľne nižšie než vo veľkých mestách.
Ponuka tu je, no nehnuteľnosti sú tu väčšinou trochu staršie. Novostavieb je tu veľmi málo a sú podstatne drahšie. No keď to porovnáme s priemernými mzdami ľudí, až taký rozdiel od Bratislavy to nie je.
Keď tam mladí ľudia zarábajú od 1500 do 2000 eur a kúpia si dvojizbový byt za 200-tisíc eur, je to porovnateľné s Lučencom. Tu si kúpia dvojizbový byt za 70-tisíc, ale zarábajú 900 až 1000 eur.
Spomínal si, že veľa tvojich kamarátov, je v iných mestách či v zahraničí. Dokázal si si tam napriek tomu vytvoriť svoju „komunitu“ rovesníkov, s ktorými sa stretávaš?
Hoci veľa kamarátov odišlo do zahraničia, mám tu svoju partiu.
Čo by mohol Lučenec teda robiť lepšie, aby si udržal mladých ľudí?
Určite pomôže diaľnica. Prístup na juh Slovenska bude lepší. Druhý krok by mohol byť založenie vysokej školy, aby tu zostali šikovní ľudia a prišli ďalší mladí z iných menej rozvinutých oblastí. A tiež by tu bolo treba kvalitnejšieho a väčšieho zamestnávateľa. Vedenie mesta by mohlo na tomto zapracovať.
Máš pocit, že si s Lučenčanmi na jednej vlne? Myslím najmä názorovo.
Je tu dosť cítiť polarizáciu spoločnosti, ľudia stoja na rôznych stranách. No tým, že každý každého pozná, tie rozbroje nevznikajú až tak ľahko ako vo veľkých mestách. Napríklad spolu chodia autobusom, poznajú sa z práce. Často sa preto nechcú rozhádať, keď sa vidia každý deň.
Ja mám napríklad iný názor môj starý otec, ale väčšinou sa týmto témam vyhýbam. Práve preto, že komunikácia so staršími ľuďmi ohľadom týchto vecí je niekedy dosť náročná. Pre mňa je asi dôležitá rodinná pohoda, preto sa nepúšťam do týchto debát.
Priestory cukrárne Sweet House. (zdroj: archív respondenta)V Lučenci žije aj veľká maďarská menšina. Aké sú tam vzťahy medzi Maďarmi a Slovákmi?
Ja viem po maďarsky asi len „igén“. Poltár bol vždy slovenský, takže som sa učil vždy len po slovensky. V Lučenci cítiť, že bol súčasťou Maďarska – veľa ľudí tu hovorí po maďarsky, majú aj maďarskú národnosť. Kedysi toho bolo viac, teraz mám pocit, že po maďarsky rozpráva skôr staršia generácia.
Nijaké napätie medzi ľuďmi tu necítiť, skôr je to súčasťou normálu. Je to malé mesto, ľudia spolu normálne vychádzajú a sú zvyknutí na dva jazyky.
Dlhodobo si vieš predstaviť zostať v tomto regióne?
Snažím sa veľmi neplánovať. Z biznisového hľadiska áno, no svoj život si nechávam otvorený. Možno tu ostanem, možno skončím v päťdesiatke na Bali.
Takže to nechávam tak a uvidím, kam ma život zavedie. Do budúcnosti by som však chcel viac cestovať. Podnikaniu teraz dávam maximum, mám potom menej času na cestovanie. Chcel by som viac spoznať svet a ísť aj mimo Slovenska.
