Emma Selin Bilgin žila dva roky v Laponsku na severe Fínska, kde sa starala o psie záprahy. Nestačilo jej. V marci tohto roka sa zbalila a presťahovala sa na súostrovie Špicbergy, do mesta Longyearbyen, jedného z najodľahlejších ľudských sídel na svete.
KVÍZ: Bratislavčania sú paštikári. Vieš, aké sú bizarné prezývky obyvateľov slovenských miest? Čítajte Na nórskom súostroví v Severnom ľadovom oceáne žije celkovo viac ľadových medveďov ako ľudí. V oblasti, kam sa presťahovala, to však je o čosi menej dramatické. Medveďov tam je len okolo 350.
Dnes má na starosti tridsať psov, s turistami chodí do prírody výlučne s puškou proti medveďom a hovorí, že síce zarába veľa, no sú to skutočne odmakané peniaze.
S priateľom Marcelom ste žili v Laponsku, kde ste vozili turistov na psích záprahoch a starali sa o psy. Kedy vám napadlo, že by ste sa mohli presťahovať do Fínska?
Vyrastala som vo Vysokých Tatrách, takže som bola odmalička stále vonku. Vždy ma lákali severské krajiny, ale sama by som sa tam neodvážila presťahovať. Potom som na túre pri Popradskom plese spoznala svojho priateľa Marcela.
On mal troch huskyov, ja dvoch huskyov, pobili sa a my sme sa dali do reči. Chodieval s nimi na sánky, tak sme to raz skúsili so všetkými piatimi psami a boli sme nadšení. Keď mi povedal, že jeho dlhoročný sen je ísť na sever robiť psie záprahy, ani chvíľu som neváhala. Našli sme si prácu a presťahovali sa do Fínska.
Ako dlho ste tam nakoniec zostali?
Do Fínska sme prišli v júni 2023 a ja som odišla v marci 2025, takže som tam strávila necelé dva roky. Do Laponska, kde sme pracovali, som odišla hneď po strednej škole.
Emma so svojimi psami. (zdroj: archív respondentky)Špicbergy však neležia hneď vedľa Fínska, treba tam letieť. Bolo ťažké získať prácu na jednom z najodľahlejších miest na zemeguli?
Na Špicbergy som sa dostala cez moju kamarátku Dianu, ktorá tam pracuje už dlhé roky. Spoznala som ju cez instagram, začali sme si písať, volať a preberali sme, či by bolo možné vziať našich päť psov a raz sa presunúť na Špicbergy. Vždy sme však dospeli k tomu, že by to bolo príliš komplikované.
Čo sa tento rok zmenilo, že si sa na to dala nahovoriť?
Vo februári som šla spať po celom dni práce, nastavovala som si budík a pozrela som si ešte správy na instagrame. Diana mi písala, že sa mám zbaliť, pretože idem na Špicbergy. Vo firme, kde pracuje, im vypadli dvaja psí sprievodcovia počas hlavnej sezóny, takže potrebovali záskok.
Dostať na Špicbergy naše psy by však bol dlhý proces, treba na to rôzne papiere, vakcinácie aj absolvovanie karantény. Nechceli sme psy nechať u niekoho cudzieho, tak sme sa rozhodli, že Marcel zatiaľ zostane vo Fínsku, postará sa o psy a ja pôjdem na Špicbergy a pripravím nám tam zázemie.
V jednej chvíli som síce už bola rozhodnutá, že na to kašlem, pretože to bude príliš komplikované, ale Diana ma nakoniec presvedčila. A dobre to dopadlo.
Prečo práve Špicbergy?
Je to neskutočne nádherné miesto v zime. Milujem, keď je všetko biele, všade sú len hory a sneh. Vo Fínsku mi hory chýbali. Ale nevedela som, čo od Špicbergov čakať, predsa len je to ešte väčší extrém. Keďže sama sebe rada dávam odvážne ciele, tak som to vzal ako výzvu. Dokážem to? Dokážem tamto?
Na Špicbergoch človek žije extrémny životný štýl. Psí sprievodcovia musia mať zbrojný preukaz, pušku proti medveďom a aj so psami sa narába komplikovanejšie. Bola som zvedavá na to, ako to budem zvládať.
Vráťme sa do prvej chvíle, keď si pristála v Longyearbyene a vystúpila si z lietadla. Čo ti pri pohľade na okolitú krajinu prišlo na um ako prvé?
Dorazila som 10. marca, ale ešte deň predtým som vo Fínsku ukončila sezónu s turistami. Celý deň som robila, cez noc sme sa presunuli na letisko do Tromsa, priletela som sem a keď mi vysvetlili, kde máme psov a kde budem bývať, o dve hodiny ma už poslali na prvú jazdu na záprahu. Nech sa učím.
Štyri dni som mala intenzívny tréning a potom som už musela ísť na jazdu sama. Bolo to pre mňa dosť náročné, ledva som stíhala spracovať všetko, čo sa okolo mňa dialo. Ale nikdy som nemala pocit, že by som urobila chybu. Prišla som tam a všetko pre mňa kliklo.
Netvárim sa, že som majsterka sveta, pretože som sa všetko musela pomaly naučiť, ale minimálne som nemala pud, ktorý by mi hovoril, že som spravila chybu. Vtedy bol marec, vošli sme do doliny, všetko bolo biele, končila polárna noc, svetlo bolo fialkasté a ružovkasté, celé to bolo dokonalo nádherné.
Kde ťa ubytovali?
