Tanec mi otvoril dvere ku všetkému, čo teraz robím, či už je to moderovanie, alebo DJ-ing, vraví Otec Mirec alebo vlastným menom Miro Janík. Prekonávanie stresu, vychádzanie z komfortnej zóny aj nekonečné odhodlanie sa mu darí aplikovať aj v iných životných oblastiach.
"Dodnes sa riadim vzorcom, že ak ma niečo zaujme, idem do toho a vyskúšam si to. Podľa mňa je škoda, ak je stres alebo strach z niečoho nového jediná vec, ktorá ti v niečom zabráni," hovorí oduševnene.
Vraví, že mladšie generácie už k tancu pristupujú inak a možno budeme práve tí, ktorí tancujú "ruka hore" v kluboch aj po štyridsiatke. "Mnohí z nás to už budú brať ako formu kultúrnej zábavy, práve vďaka vyvíjajúcim sa konceptom v kluboch. V zahraničí je úplne bežné stretnúť staršie páry na párty."
Rozhovor je upraveným prepisom živého rozhovoru z festivalu Ženy Víno Funk. Sleduj náš instagram pre najnovšie informácie o podujatiach, na ktorých nás môžeš stretnúť.
Novú hudbu dnes objavujeme úplne inak ako kedysi. Buď sú to virálne hity z tiktoku, takže poznáme len 30 - 60 sekúnd, alebo sa spoliehame na algoritmy v hudobných aplikáciách. Kde a ako objavuješ novú hudbu ty?
Ja som ešte stará škola a nie som taký pokrivený tými algoritmami, aspoň si to myslím. (smiech) Nepotrebujem, aby piesne spĺňali tie dnešné štandardy zo sociálnych sietí, ako sú krátke intro, a sám si hľadám novú hudbu.
Myslím si, že nie som "obeťou" algoritmov, ale vedome ich využívam. Napríklad je pre mňa nápomocná funkcia vyhľadávania podobných piesní, keď mi môže algoritmus ponúknuť aj tridsať ďalších, ktoré som ešte nepočul.
Martina Moma Horňáková: Neznášam, keď niekto povie, že chce odísť zo Slovenska Čítajte Keď už hovorím o tiktoku, práve tam začína byť DJ-ing veľkým hitom. Čo ty a sociálne siete? Postuješ, inšpiruješ sa tam?
Mám tiktok, ale využívam ho veľmi ležérne, nechcem sociálnym sieťam veľmi prepadnúť. Ale jedna vec, ktorú musím povedať, aj v kontexte tých algoritmov, ktoré sme spomínali, je, že ja som si tam vytvoril úplne nový účet a ten algoritmus som si "vychoval".
Keď sa mi niečo nepáčilo, dával som to hneď preč, a keď sa mi niečo páčilo, hneď som to lajkoval, uložil a tak ďalej. Toto funguje veľmi dobre pre mňa ako DJ-a, lebo takto nachádzam veľa fakt dobrej hudby.
DJ-ing je veľmi populárny na sociálnych sieťach, vzniká tam aj nová generácia DJ-ov a DJ-ok, ktoré vzišli z influencingu. Dnes je vlastne tá cesta obojsmerná, môžeš najskôr robiť hudbu a tým sa presláviť, alebo využiť, že si známy zo sietí a začať robiť, čo ťa baví. Ako to vnímaš?
Snažím sa to nesúdiť, akceptujem to, že dnešná doba prináša aj takéto možnosti. Niekedy ma mrzí, že poznám veľmi šikovných ľudí, ktorí sa DJ-ingu venujú, ale nevedia sa dobre odprezentovať, a preto nedostávajú spätnú väzbu, akú by si zaslúžili.
Porozprávajme sa o tej práci, ktorú treba urobiť skôr ako sa DJ môže postaviť pred dav ľudí. Ako často si svoje sety nacvičuješ skôr ako zahráš?
Ja som vychovaný ako freestyler, takže sa mi ľahšie freestyluje, ako robí príprava. Ale musím si napočúvať hudbu, vnímať, kde sú pasáže, ktoré viem mixovať, a v rámci prípravy si ich označujem tzv. cue pointmi. Tieto značky potom vidím na displeji priamo pri hraní a slúžia mi na orientáciu.
Môj tanec je do istej miery filter na to, že či mix bude fungovať, ovplyvňuje ma v tom, čo vôbec do setov vyberám. Ale inak sa DJ-ingu venujem denne, hľadám novú hudbu, hľadám, čo sa k čomu hodí, niekedy vymýšľam vlastné zvukové kombinácie.
Dnes chce byť skoro každý DJ, konkurencia je veľká a je dôležité nehrať to, čo hrajú všetci, čo je stále ťažšie a ťažšie.
AI v hudbe je v súčasnosti tiež veľkou témou. Využívaš pri hraní alebo práve pri hľadaní nových kombinácií aj umelú inteligenciu?
Existuje napríklad AI, vďaka ktorej vieš v reálnom čase pracovať s piesňou a vypnúť jej jednotlivé vrstvy, napríklad vypneš vokály, alebo si necháš iba bicie. To je veľmi nápomocné, lebo kedysi si musela v pesničke hľadať prázdne miesto, na ktoré chceš napojiť ďalšiu, prípadne mať originálnu nahrávku k dispozícii od vydavateľa.
S týmto AI si môžeš ten moment prispôsobiť. Kvalita nie je stopercentná, ale dá sa s tým pracovať.
Ja inak používam aj ChatGTP, keď napríklad mám pesničku, ktorú chcem použiť, a mám ďalšiu, ktorú nechcem použiť, ale hľadám niečo podobné. ChatGTP mi vie nájsť pieseň s podobným tempom, podobnými harmóniami a podobne.
Aké žánre alebo ktorí interpreti sa najlepšie mixujú?
Ťažké by bolo mixovať jazz, alebo staršiu hudbu nahrávanú naživo, pretože tam vznikajú odchýlky v BPM. Takže z toho vieš usúdiť, že ľahko sa mixuje elektronická hudba, ideálne taká, ktorá má dlhý úvod, v ktorom spočiatku znie iba beat a až neskôr sa pridá spev, lebo tam je veľký priestor na mix.
Vieme prácu DJ-ov na Slovensku oceniť? Máme tu nejakú klubovú kultúru?
Mám pocit, že je to na dobrej ceste. Klubová scéna má u nás veľmi ťažké podmienky, nedostáva veľmi podporu a staršie generácie ju ani nepovažovali za plnohodnotnú kultúrnu vec. Vnímali to ako krčmové zábavy s cieľom opiť sa, a práve toto sa podľa mňa mení.
Ľudia dnes chodia za konkrétnym DJ-om, chcú si zatancovať a nielen sa opiť.
Ešte by som bol rád, keby sme sa v rámci klubovej kultúry naučili platiť vstupné, ja ho platím, aj keď som na guestlistoch, pretože chcem ten klub podporiť a chcem, aby prežil. Ľudia by sa mali naučiť platiť vstupné.
Ako je to s podporou tanečnej scény na Slovensku?
Ja ti viem odpovedať len za tú streetdance komunitu, ktorá bola vždy viac underground a niche. Ľudia sa na to síce radi pozerajú, samotná komunita je veľmi malá a preto sa ťažko zháňala podpora. Hoci sú isté grantové programy, ktoré sa na niektoré akcie využívajú, fungujeme hlavne na huževnanosti jednotlivcov, pomáhame si navzájom.
Ale nie je to zárobková činnosť, väčšinou sme radi, keď sa dostaneme na nulu. (úsmev)
Dá sa tancom presadiť na Slovensku? Možno nehovorme len o tebe, ale aj o tvojich deckách, ktoré učíš, či ostávajú tu alebo idú do zahraničia.
V rámci Slovenska odchádzajú do Bratislavy, a z Bratislavy idú mnohí do Prahy a ďalej. Neodchádzajú všetci, ale pravda je taká, že tancom samotným sa ťažko uživíš.
Môžeš sa zamestnať v divadle alebo v inej inštitúcii, a popri tom robiť ďalšie aktivity, a vtedy si zarobíš priemerný plat. Alebo sú tanečníci, ktorí žijú z grantov, majú projekt na nejaké predstavenie, angažujú aj ďalších.
Sú aj komerčnejšie projekty, v poslednej dobe napríklad Miňo Kereš prináša tanečnej komunite krásne príležitosti, pretože spolupracuje s Markízou, ale tiež to nie je práca, z ktorej máš blahobyt. Máš cashflow, ale stále sa musíš obracať.
Kariéra navyše končí v tridsaťpäťke, najneskôr v štyridsiatke, a musíš neustále investovať do toho, aby si bol fit a aby tvoje telo fungovalo, ako má.
Zaspomínajme si na tvoje začiatky, aké boli prvé hodiny tanca?
Mal som dva štarty. Prvý ešte na základke, keď sa hip-hop alebo streetdance celkovo ešte len predierali na Slovensko, a vydržal som asi dva mesiace. Cítil som, že som mal rytmus a bavilo ma to, ale nebol som dostatočne disciplinovaný.
Druhýkrát som to skúsil na strednej škole, keď bol populárny breakdance. V Trenčíne, odkiaľ pochádzam, bola taká tanečná komunita, s ktorou som sa stretával. Ale tam nebol lektor, chalani si skúšali v rohoch nejaké triky, keď som sa ich opýtal, ukázali mi, ako na to, a potom som si to sám skúšal vo svojom rohu. (smiech)
Potom však prišla éra tanečných filmov ako Step Up, ktorý bol pre mňa prelomový. V tom období bola aj reality show Miliónový tanec, ktorý robil Fredy Ayisi, ktorá roztancovala celé Slovensko, takže ja som bol tiež súčasťou toho tanečného boomo. Skoro zo dňa na deň som sa presťahoval do Bratislavy a začal som tancovať u Laciho Strika.
Ako sa ti uňho tancovalo?
Bolo to mega ťažké, lebo do battlov som ako dvadsaťročný človek chodil s desaťročnými dievčatkami, ktoré boli väčšinou oveľa lepšie ako ja. (smiech)
Bol som vtedy málo sebavedomý, v strese som spravil sériu štyroch zlých trikov, tancoval som mimo hudby, ale nevzdával som to. Bol som odhodlaný, v nejakom bode sa to zlomilo a časom som sa cítil komfortnejšie.
Ty teraz učíš housedance na otvorenej hodine, čiže tam prichádzajú začiatočníci aj pokročilí. Ako prebieha taká zmiešaná lekcia?
Je to extrémne príjemné! Nikto tam nechodí s očakávaniami, že sa ide naučiť brutálne veci. Prichádzajú tam, lebo si môžu oddýchnuť, zabaviť sa, počúvať dobrú hudbu. Sú tam nielen rôzne tanečné úrovne, ale aj rôzne vekové kategórie, a každá hodina môže vyzerať trochu inak zložením tanečníkov.
Otvorená lekcia nie je ako kurz, jednotlivé hodiny na seba nenadväzujú. Sú ľudia, ktorí chodia každý týždeň a sú takí, ktorí prídu len občas. Viem navnímať začiatočníkov a viac im pomáhať, ale venujem sa všetkým, aj pokročilým, tak, aby sa všetci zabavili.
Čo by si povedal ľuďom, ktorí zvažujú skúsiť tanec, láka ich to, možno hľadajú práve aj komunitu?
Tancujte! Veľmi by som si želal, aby viac ľudí na Slovensku tancovalo, lebo keby viac ľudí na svete tancovalo, svet by bol krajší. Po tanci sa človek cíti lepšie, je to relax a zároveň životabudič, takže odporúčam všetkým, aby si to šli vyskúšať.
Miroslav "Otec Mirec" Janík (1987)
Tancu sa venuje od roku 2007, venoval sa štýlom hip-hop, house, poppin či chicago footwork. Momentálne vyučuje housedance v tanečnej škole Neytiri. Pracuje aj ako moderátor, vytvoril tanečný podcast Verbálny Tanec a tiež podcast o hudbe Za hudbou.
Je súčasťou DJ zoskupenia Rudeboys Radio.
