Tawfiq Kayaali sedí za dreveným stolom vo svojej libanonskej reštaurácii Levant. Kým rozpráva svoj príbeh o príchode na Slovensko z Jordánska, v pozadí hrá orientálna hudba. Na stenách visia zlaté tácky, z kuchyne cítiť vôňu cudzokrajných korenín.
„Keď som sem prišiel, cítil som veľkú slobodu. Bol som tak trochu rebel. V našej kultúre je jedno, koľko máš rokov. Pokiaľ nie si ženatý, musíš bývať s rodičmi a počúvať ich,“ hovorí dnes 47-ročný Jordánec.
Na Slovensku si už 28 rokov. Prečo si sem prišiel?
Prišiel som sem z Jordánska na návštevu, keď som mal 19 rokov. S rodičmi sme plánovali, že pôjdem na univerzitu to Anglicka, no mne sa tu tak zapáčilo, že som na Slovensku zostal päť rokov. Nastúpil som na City University, neskôr som sa presťahoval do Rakúska a pendloval medzi Viedňou a Bratislavou.
Kde presne v Jordánsku si vyrastal?
Som z Ammánu - hlavného mesta Jordánska. Vyrastal som v rušnom prostredí plnom života rodiny a tradičných hodnôt. Ľudia sa tam často stretávajú v rodinnom kruhu alebo len tak pri káve.
Čo mi niekedy chýba, je tá spontánnosť, že sa hocikto zastaví len tak porozprávať na kávu. Ale Slovensko mi je dnes veľmi blízke a som rád, že som tu.
Aký to bol pocit, ocitnúť sa v úplne inej krajine v 19 rokoch?
Vnímal som to ako veľkú slobodu. Chcel som odísť od rodičov, žiť sám. V našej kultúre je jedno, koľko má človek rokov, no pokiaľ nie je ženatý, musí bývať s rodičmi a počúvať ich. V niečom som bol rebel. Hoci moji rodičia neboli úplne prísni, no chcel som zažiť niečo viac.
Čo sa ti tu zapáčilo?
Najmä príjemní ľudia a pestrý sociálny život. Slováci v niečom držia spolu, sú ako rodina. V 97. roku bolo na Slovensku veľmi málo cudzincov, Slováci sa nám viac venovali.
Napríklad susedské vzťahy boli úplne iné než v Anglicku alebo v Rakúsku. Tam sú ľudia viac konzervatívni, neotvoria sa ti tak ako Slováci. Aj keď sa to už trošku na Slovensku zmenilo.
Vtedy sa všetci susedia poznali. Býval som v Starom Meste aj v Rači, celá ulica vedela, kto je kto a ľudia sa viac stretávali. Dnes je to už menej komunitné. Väčšina ľudí z jednej budovy sa nepozná, niekedy ani nepozdraví.
(zdroj: Marko Erd)Asi je to teraz viac anonymné, pretože sa do mesta prisťahovalo veľa ďalších ľudí.
Áno, no všímam si, že v menších mestách a na dedinách je to stále lepšie.
Slováci ťa prijali dobre?
Veľmi dobre. Aj preto nesúhlasím s tvrdeniami, že Slováci sú vo všeobecnosti arogantní k cudzincom. Ak by to tak bolo, nezostal by som tu.
Podnikám tu napriek tomu, že Rakúsko má väčší biznisový potenciál vďaka silnejšiemu trhu. No všetko nie je len o biznise - žil som tam niekoľko rokov a nevedel som si nájsť ani jedného kamaráta, ktorý by bol Rakúšan. Na Slovensku ich pomaly neviem zrátať.
Možno k tomu prispelo aj to, že si sa naučil plynule po slovensky. Hovoríš naozaj veľmi dobre.
Naučil som sa celkom rýchlo - za tri mesiace som začal slovenčine rozumieť, za pol roka som už rozprával. Nebolo to až také ťažké. Pár mesiacov som chodil aj na kurz, ale väčšinu som sa naučil sám .
Vtedy tu málo ľudí vedelo po anglicky, takže som vlastne nútený sa naučiť váš jazyk. Vždy som pri sebe nosil slovník, dnes to majú ľudia všetko v mobile. Gramatiku som sa ešte stále úplne nenaučil.
