Text vznikol v spolupráci s festivalom Ženy Víno Funk.
Na Slovensku sa v kreatíve podnikať dá, ale musíme byť otvorení aj zahraničným klientom, hovorí grafická dizajnérka Patrícia Potančoková alias PUC. Popri práci pre klientov vo svojom grafickom štúdiu pracuje aj na celkovej vizuálnej identite a reklame pre pezinský festival Ženy Víno Funk.
Na organizácii ŽVF pracuje už niekoľko rokov a z pôvodného konceptu guestivalu, ktorý fungoval len na pozvánku, sa jej spolu s tímom podarilo vytvoriť plnohodnotný festival.
V rozhovore hovorí nielen o ŽVF, ale aj o práci v kreatívnom priemysle, o tom, prečo po rokoch úspešnej práce v Prahe prišla späť na Slovensko a vďaka čomu môže pracovať aj pre menšie značky, ktoré nemajú štedré rozpočty na grafiky a videomateriály.
Festival vo vinohradoch, aký nikde inde na Slovensku nenájdeš. Ženy Víno Funk spúšťa predaj lístkov Čítajte Viem, že pracovať na grafickej identite festivalu bol pre teba splnený sen. Ako si sa k tomu dostala?
Áno, dlho som to chcela, aj som písala do viacerých festivalov a napokon som sa cez známeho dostala ku Kubovi (Jakub Tuma, spoluorganizátor festivalu, pozn. red.). Zrazu som sa ocitla v pracovnej skupine a už som to robila. Bol to asi tretí ročník, v čase, keď ŽVF bol guestival, takže o festivale som už vedela a páčil sa mi.
V tom čase to ešte nebolo ani platené, žila som v Prahe a robila veci na diaľku. Nebolo toho ani veľa, navrhli sme merch, urobili posty s interpretmi a nejaké nálepky.
Na ďalší rok toho už bolo oveľa viac, medzičasom sme sa s Kubom zaľúbili a ja som sa za ním presťahovala na Slovensko.
Jakub Tuma a Patrícia Potančoková na festivale Ženy Víno Funk. (zdroj: archív respondentky)Ako sa zmenila práca na festivale, keď si už v Bratislave?
Je to iné v tom, že som už prítomná pri plánovaní, takže môžem celý vizuál vymýšľať úplne od začiatku. Napríklad si vieme zladiť fotenie jednotlivých interpretov tak, aby mali rovnakú vizuálnu identitu bez toho, aby sme museli pridať grafické prvky.
Napríklad jeden ročník sme mali červenú fóliu cez tváre interpretov a už na prvý pohľad bolo jasné, že fotka je promo materiál festivalu.
Podarilo sa vám takto zladiť aj zahraničných interpretov?
To bolo v čase, keď zahraniční boli asi dvaja, zvyšok bol z Česka a zo Slovenska. Ak sa stretnutie nepodarilo, tak sme im dali inštrukcie, ako sa nafotiť a efekt fólie sme dorobili v postprodukcii.
Zo súkromnej oslavy sa postupne stal guestival a teraz ste rozšírili kapacitu a vytvorili festival, na ktorý si môže kúpiť lístky široká verejnosť. Stretávame sa len týždeň pred festivalom, ako sa vám organizačne darí?
Oveľa lepšie ako minulý rok. Musím uznať, že minule sme mali viacero organizačných problémov, výstavbu areálu nám ovplyvnilo počasie, s predajom lístkov to bolo ťažšie, lebo sme sa nesústredili na promo, nezabezpečili sme dostatok tienenia... ale ľudia vraveli, že sa im to páčilo.
Tento rok sa nám podarilo nadviazať viac partnerských spoluprác, máme ešte viac interpretov zo zahraničia a aj oveľa viac času na výstavbu areálu. Návrh nám robil architekt, čo tiež posunie festival na novú úroveň, a atmosféru dotvorí aj dekoratérka.
Situácia s kultúrou na Slovensku momentálne nie je ideálna. Usilovali ste sa aj o nejaké granty od štátu či samospráv?
Vôbec nie, ani sa v tom nevyznáme, ale ani sme v tom v súčasnej situácii nevideli opodstatnenie. Viac sa nám darí v súkromnom sektore. Stále sú aj firmy, ktoré v prvom rade hľadia na veľkosť festivalu, na počet návštevníkov, čo je celkom v poriadku. Ale podarilo sa nám nájsť aj také, ktoré chcú podporiť práve lokálne akcie, ktoré sú síce menšie, ale sú kvalitné.
Porozprávaj mi trochu o interpretoch, podľa čoho ich vyberáte?
Výber interpretov má primárne na starosti Kubo. Nevyberá ich podľa popularity, ale hlavne podľa toho, koho by chcel slovenskému publiku predstaviť. Samozrejme, veľkých mainstreamových headlinerov si zatiaľ nemôžeme dovoliť, ale tento rok vystúpia napríklad Jana Kirschner, Nobodylisten, Jael či zoskupenie Les Amis, ktoré zahrá sedemhodinový set.
Väčšinou je to viac elektronická hudba a DJ sety aj s vlastnou tvorbou. Výborne si zatancuješ aj na Interplanetary Criminal, ja som ich predtým, ako sme ich bookli, ani nepoznala, ale teraz si ich už asi päť mesiacov idem.
Festival Ženy Víno Funk láka na extrémne mená: 10 umelcov, ktorých nemôžeš zmeškať Čítajte Festival sa volá Ženy Víno Funk, bude tam aj funková hudba?
Teraz prvýkrát áno!
Ostaňme ešte pri názve festivalu. Rozšírili ste ho, počujú o ňom prvýkrát ľudia mimo bubliny, ktorá bola na prvých guestivaloch, takže prichádzajú komentáre na to, že názov znie sexisticky. Ako na to reaguješ?
To meno vzniklo tak, že ak máš ženy, víno a funk, tak máš všetko, čo iné ti chýba? Tak chceme, aby sa ľudia na festivale cítili, opisuje to ten „vibe“ a ľudia, ktorí nás poznajú, tomu už tak aj rozumejú.
Je pravda, že mnohokrát sme sa stretli s reakciou, že to je sexistické alebo alkoholické. Ale my podporujeme ženy, projekty pre ženy sme podporili aj finančne, vôbec to nemalo byť myslené sexisticky alebo ako nejaká urážka.
Zvažovali ste po tej reakcii názov zmeniť?
Mali sme tú konverzáciu často, ale rozhodli sme sa stáť si za svojím.
Odzrkadlila si tento „vibe“ aj vo vizuálnej komunikácii? Aktuálne je v Bratislave veľa citylights, billboardov a v rôznych podnikoch aj letáčikov, ktoré lákajú na ŽVF.
Kampaň vznikla ešte v decembri a áno, chcela som, aby „vibe“ festivalu bol jasný už z tých fotiek. Podľa toho sa robil aj kasting, chceli sme rôzne neobyčajné tváre a nešli sme silou-mocou po známych menách.
Cieľom kampane nie je predať ti, kto na festival príde, ale ako sa budeš cítiť, keď naň prídeš ty.
Ukážka vizuálnej identity festivalu Ženy Víno Funk. (zdroj: archív respondentky)Ty nerobíš len na festivale, máš grafické štúdio, ako freelancerka si začala pracovať hneď po škole v Prahe a po rokoch si prišla na Slovensko. Ako sa u nás aktuálne pracuje v kreatívnom priemysle?
Ľudia, ktorí chcú robiť v kreatíve, riešia veľkú dilemu, či ostať, alebo odísť. Ja sama som študovala a neskôr aj pracovala v Prahe, bola som tam osem rokov a vrátila som sa primárne kvôli láske. Bol to risk, ale dala som na svoju intuíciu, ktorej verím.
Je však pravda, že v tom čase som už mala etablovaných klientov. Pracovať som začala ešte počas školy, robila som na kampaniach pre Vineu, Kofolu a viaceré ďalšie lokálne firmy. Najskôr na živnosť, neskôr som si založila firmu.
Ako sa ti podarilo robiť na takých zvučných menách už na škole?
Študovala som na súkromnej škole, kde sme museli pracovať na projektoch počas celého štúdia. Škola ma do ateliéru odporučila, a bola som tam tak trochu hodená do vody, ale spätne to neľutujem. Naučila som sa pracovať s rôznymi grafickými programami, naučila som sa pracovať s ľuďmi a nabrala zručnosti aj portfólio.
Vlastne často som do vecí šla intuitívne, že ich chcem robiť, a nevedela som, čo všetko za tým stojí. Keby som vedela, aké zložité je mať živnosť alebo neskôr aj eseročku, možno by som do toho nešla.
Ako ťa nachádzali klienti?
V tom čase som mala veľmi aktívny instagramový účet, medzičasom som oň už prišla, ale takmer denne som tam postovala svoju prácu. Často aj návrhy, ktoré sa nikdy nezrealizovali. Okrem toho som prácu uverejňovala na Behance a napísala niekoľko článkov na sieti Linkedin a cez tieto kanály sa mi začali ozývať ľudia nielen z našich krajín, ale aj z Dubaja, Anglicka a podobne.
Mala som určite aj šťastie, ale začínajúcim dizajnérom by som poradila rozhodiť siete a robiť rôzne projekty, aby bolo portfólio. Ale je dôležité nestratiť seba, svoj hlas a preniesť to do každého projektu, na ktorom robíte.
Ja som si nevedela vybrať, či chcem robiť len video, len grafiku, len obalový dizajn. Namiesto toho sa rada na projekt pozerám zoširoka.
Mnohí kreatívci prežívajú vďaka tomu, že majú stabilnú prácu na plný úväzok a potom bokovky, ktoré sú často prácou na lovebrandoch, ale za menej peňazí. Je tvoje štúdio zároveň tvoj „full time job“?
Áno, aj som od začiatku freelancovala, dá sa to. Ale mám šťastie v tom, že mám zahraničných klientov. To sú projekty, ktoré pomerne rýchlo zarobia dostatok financií. Vďaka tomu sa môžem venovať česko-slovenským veciam, to sú zvyčajne branding a packaging.
Na Slovensku teda nenachádzaš riadne zaplatené projekty, aby si nemusela hľadať zahraničných klientov?
Nepodarilo sa mi také nájsť. Preto ľuďom radím neobmedziť sa len na náš trh, využiť práve medzinárodné stránky ako Behance a Linkedin a byť otvorený príležitostiam.
Na záver mi povedz o tvojom obľúbenom projekte, na ktorom si pracovala.
Môj najobľúbenejší projekt je ten prvý, ktorý som získala po založení živnosti, a to bola vizuálna identita slovenskej značky so.slow, ktorá ponúka kvalitné sójové sviečky, kolínske a iné voňavé produkty.
S majiteľkou Kikou Mikulajovou sme si veľmi blízke a veľmi dobre nám to funguje. Bola prvý človek, ktorý mi dal plnú dôveru a celú identitu nechala na mne. Pracujeme spolu päť rokov a už ju mám tak navnímanú, že stačí, že povie, na čo potrebuje obal, ja to navrhnem a na prvú sa jej návrh páči.
Zvyčajne to také jednoduché nie je, klienti nevedia opisovať produkty a vizuál tak ako to robia dizajnéri, takže musím byť trochu taká psychologička, navnímať ich, počúvať ich a podľa toho niečo navrhnúť.
