Jakub Kadurík vyrástol v Považskej Bystrici, kde dnes pôsobí ako učiteľ výtvarnej výchovy. Prácu na základnej umeleckej škole miluje. Je preňho jedným z dôvodov, prečo z regiónu nechce odísť aj napriek tomu, že väčšina jeho kamarátov dnes žije v Česku.
V regióne mu chýbajú najmä verejné priestranstvá a kultúrne vyžitie. Váži si však okolitú prírodu aj dobrú lokalitu Považskej Bystrice.
Polarizáciu spoločnosti vníma aj v škole, kde učí výtvarnú výchovu. "V rámci tvorivej úlohy na výtvarnej výchove dvaja žiaci napísali nenávistné rasistické odkazy. Veľmi ma to zarazilo a pre mňa ako učiteľa to bol silný moment na zamyslenie," hovorí.
Pokračujeme v sérii rozhovorov Zostali sme doma. Closer sa rozpráva s mladými ľuďmi, ktorí sa rozhodli žiť v rôznych regiónoch Slovenska a neutiekli za lepším životom do veľkých miest či do zahraničia.
Ak chceš byť súčasťou série a porozprávať o svojom živote v regióne, ohlás sa na kamila.sebestova@petitpress.sk.
Vždy si vedel, že sa chceš stať učiteľom?
Nie, vlastne to bola náhoda. Študoval som v Trenčíne na strednej umeleckej škole propagačné výtvarníctvo. Chcel som ísť do Zlína, no nezobrali ma, tak som nakoniec skončil v Banskej Bystrici na odbore Učiteľstvo výtvarného umenia.
Pôvodne som plánoval robiť grafický dizajn, no nepodarilo sa to. Tak som skončil ako učiteľ. Chcel som zostať v Banskej Bystrici, ale nevedel som sa tam v tomto odbore uplatniť a zhodou okolnosti sa uvoľnilo miesto v Považskej.
Paradoxne bolo v menšom meste viac pracovných príležitostí než v Banskej Bystrici?
To úplne neviem, no s uplatnením v tomto regióne bol naozaj dosť problém. Ako jediný som sa v tomto odbore zamestnal, spolužiaci si ako učitelia výtvarnej nevedeli nájsť prácu. Väčšinou sa zamestnali ako vychovávatelia alebo robia v úplne inej oblasti.
Čo ťa práci učiteľa výtvarnej výchove baví najviac?
Momentálne učím deti vo veku päť rokov až do osemnástich. Snažím sa ich učiť, aby výtvarnú nevnímali len ako predmet, ale aby to bol pre nich spôsob, akým môžu komunikovať svoje pocity, nápady, či názory.
Keď vidím, že sa im to darí, mám pocit, že moja práca má zmysel. Snažíme sa robiť aj výtvarné exkurzie, chodíme po galériách a navštevujeme rôzne mestá.
(zdroj: archív respondenta)Umenie je pre veľa ľudí aj určitá forma terapie. Stúpa u mladých ľudí z tvojej skúsenosti miera psychických problémov?
To rozhodne áno. Na základnej škole máme takéto veci na dennom poriadku. Preto je fajn, že sú tam aj psychológovia a rôzni sociálni pracovníci. Zistil som, aké vážne to je, až keď som nastúpil na túto školu. Najmä, keď vidím koľko detí má nejaké problémy a diagnózy.
Čím si to vysvetľuješ?
Neviem si to úplne vysvetliť, no vnímam, že sú dosť ovplyvnené počítačovými hrami a sociálnymi sieťami. Žijú skôr v online svete, chodia do prírody oveľa menej, ako sme kedysi chodili my. Samozrejme, všetko záleží tiež od toho, z akého rodinného prostredia pochádzajú.
Minule sme napríklad kreslili s deťmi komiksy. Väčšina z nich zobrazila scény, na ktorých niečo horí alebo tam na seba ľudia strieľajú. Na škole tiež dosť riešime šikanu.
Zažil si ju aj na svojich hodinách?
Úplne priamo nie. Na výtvarnej to až tak nie je vidieť, tam sa snažíme spolupracovať. Ale viem, že deti zažívajú veľa kyberšikany, nadávajú na seba v rôznych chatoch, a potom to riešime v škole.
Celkom ma však zaskočilo, čo sa nedávno stalo pri jednom kreatívnom projekte. Dal som žiakom tvorivú úlohu – mali si vyrobiť papierové loďky a vpísať do nich svoje sny a ciele.
Bolo zaujímavé sledovať, ako väčšina siaha najmä po materiálnych veciach – peniazoch, autách či domoch. Len výnimočne sa objavili osobnejšie želania ako “prajem si, aby boli rodičia zdraví” či “chcem mať dobrých kamarátov”.
V rámci anonymnej aktivity sa bohužiaľ objavili aj dva nenávistné rasistické odkazy, čo ma veľmi zarazilo – no keďže boli bez podpisu, nedalo sa zistiť, kto ich napísal.
Pre mňa ako učiteľa to bol silný moment na zamyslenie – odraz dnešnej doby, vplyv internetu, sociálnych sietí a toho, ako mladí ľudia premýšľajú. A zároveň ma to motivovalo, ako im cez umenie ponúkať iné hodnoty a perspektívy.
Možno k tomu deti inšpiruje aj internetový hejt v komentároch či spôsob, akým komunikujú influenceri alebo politici.
Áno, tento vplyv vidím. Deti sú naivné a často skúšajú napodobňovať, čo sa šíri na sociálnych sieťach.
Deň po tom, čo Elon Musk hajloval, ho deti v škole napodobňovali. Robili si z toho srandu, no neuvedomili si, čo to znamená, a že to vlastne nie je smiešne.
Snažil som sa s nimi o tom rozprávať, ale nebrali to veľmi vážne. Často nás zrušia s tým, že sa ich takéto témy netýkajú alebo ich to nezaujíma. Podľa mňa nenávistné komentáre či rasizmus jednoducho nepatria do škôl, ani do spoločnosti.
Rozoberáš s ľuďmi, ktorých stretávaš v Považskej, aj politiku?
Nerád tu s ľuďmi riešim politiku, vždy sa s nimi len pohádam. Ale stretávam sa najmä s ľuďmi, ktorí majú podobný názor ako ja. A my ako mladí v Považskej dúfame, že nastane zmena. Chodíme na protesty, no zatiaľ nemáme pocit, že sa niečo hýbe k lepšiemu. Veľa kamarátov však pre to odchádza.
Rozprávaš sa so žiakmi aj o tom, aké majú plány po škole? Či napríklad chcú zostať žiť v Považskej Bystrici alebo chcú odísť?
Mám pocit, že sa to delí na dve skupiny. Jedna časť mladých ľudí má silnú potrebu odísť – skúsiť život inde, v meste, alebo rovno v zahraničí. Nie preto, že by nemali radi Považskú, ale jednoducho chcú viac pracovných príležitostí. Hľadajú niečo živšie, otvorenejšie, kde cítia väčší priestor pre sebarozvoj.
Potom je druhá skupina, ktorá má k regiónu vzťah a nechce ho len tak opustiť. Často sú to ľudia, ktorí majú rodinu, zázemie, alebo im záleží na tom, čo sa tu deje.
Ale aj tí, čo by možno ostali, často váhajú. Nevidia, ako by sa tu mohli rozvíjať – či už profesionálne alebo osobne. Mám pocit, že ak by tu bolo viac pracovných, komunitných alebo kultúrnych možností, toľko ľudí by neodchádzalo. Niektorí by sa možno aj radi vrátili, len musia mať pocit, že to má zmysel.
Jakub žije vo Zvolene: Nechápem, kde Zvolenčania zarábajú, že si môžu dovoliť kávu za 4,30 eur Čítajte Slovenskí učitelia dlhodobo upozorňujú na to, že majú nízke platy. Ako môže človek zostať motivovaný, keď nemá pocit, že je za svoju prácu dostatočne odmenený?
Úprimne, už som veľakrát rozmýšľal, že odídem. Napríklad do Brna, kde mám veľmi veľa kamarátov z Považskej Bystrice, ktorí tam odišli za lepším životom. Nečudujem sa im, je tam veľa kultúrneho vyžitia, rôzne workshopy či eventy.
Mňa tu však drží práve práca na základnej umeleckej škole, ktorá ma napĺňa. Máme tam veľmi dobrý kolektív aj vedenie, nie je to samozrejmosť na každej škole. Je to pre mňa vlastne jedna veľká rodina.
No musím mať však aj ďalšie dve práce, inak by som nebol schopný z môjho platu vyžiť tak, že by som si aj niečo šetril a raz si zohnal vlastné bývanie. Nemyslím si, že sa učiteľom v blízkej budúcnosti výrazne zdvihnú platy.
Aké ďalšie dve práce musíš mať?
Doobeda učím výtvarnú na základnej škole a poobedia zasa na základnej umeleckej škole, kde som na plný úväzok. Zuška je ako klasická škola, len je to poobedné vyučovanie. Deti dostanú vysvedčenie, učia sa tu maľovať, kresliť, textil či keramiku.
Zobral som túto druhú prácu pre to, aby som si platovo polepšil. Niektoré dni absolútne nestíham, končím až večer okolo pol siedmej. Keď idem ešte na crossfit po práci, domov prídem tak o deviatej večer. A ešte som aj príležitostný fotograf.
Plánuješ si v blízkej budúcnosti zháňať vlastné bývanie?
Momentálne bývam u rodičov, ale, samozrejme, nad tým uvažujem. Je to niečo, čo mám dlhodobo v hlave – aj preto mám dve práce.
V Považskej Bystrici je bývanie podľa mňa celkovo ešte relatívne dostupné. Nie sme ako Bratislava alebo ďalšie väčšie mestá, kde sú ceny úplne prestrelené.
Stavajú sa nové byty, ponuka sa rozširuje, ale aj tak je to pre jedného človeka stále dosť drahá záležitosť. Najmä, keď si chce niečo kúpiť sám, bez partnera alebo podpory rodičov.
(zdroj: archív respondenta)Hovoril si, že ti v Považskej Bystrici chýba kultúrne vyžitie.
Kultúra tu je skôr pre starších. Nejaké vyžitie tu je, ale začne to skôr až cez prázdniny, keď sa robia nejaké párty a v centrálnej mestskej zóne bývajú každý víkend vystúpenia či koncerty. Mali by toho však viac robiť aj počas roka.
Máme tu pár neziskových organizácií, čo to "držia", napríklad cooltajner, ktorí sem volá rôzne kapely. Vytvára tak komunitu. Sú tu aj nejakí divadelníci, ale mohlo by to byť celé viac prepojené. Kedysi sme mali viac projektov, ale z nejakého dôvodu tu už nie sú.
Problém je aj v tom, že nám chýbajú verejné priestory pre ľudí. Považská má potenciál, no nenarába sa s ním dobre.
Počula som, že o Považskej sa hovorí ako o meste taxikárov, kebabov a pizzerií. Máš z mesta tento dojem aj ty?
Naozaj máme extrémne veľa reštaurácií a služieb, ale nič až také kvalitné. Strašne veľa pizzerií, taxislužieb aj kebabov. Mohol by pribudnúť aj Bolt.
Potešilo by ma niečo kreatívnejšie, sezónne, alebo niečo ľahšie, domáce. Alebo podnik, kde by sa dalo fakt dobre najesť aj s dôrazom na kvalitu surovín. Možno aj niečo vegetariánske, bez zbytočného polotovaru.
Ja naozaj milujem jedlo, často za ním aj cestujem. Vždy si hľadám dobrú reštauráciu či kaviareň. V Považskej by som ich asi zrátal na jednej ruke. V meste sa otvorila jedna naozaj dobrá neapolská pizzéria Riverside. Najlepšia káva je v kaviarni Worship.
Jasné, výberová káva je o niečo drahšia, ale za kvalitu som ochotný zaplatiť. Nechodím do podnikov, kde káva chutí ako prepražená horká voda – na to už si dnes človek vie vybudovať cit.
Pociťuješ v meste aj nárast cien v gastre?
Ceny išli hore všade. Bežné denné menu stojí dnes okolo 9 - 11 eur a to už začína byť problém – najmä pre mladých ľudí, študentov, alebo niekoho, kto žije sám. Rozumiem, že aj reštaurácie majú svoje náklady, ale je to začarovaný kruh – ak to bude čoraz drahšie, veľa ľudí si už jednoducho nebude môcť dovoliť chodiť sa normálne najesť.
Lokálne tipy od Jakuba:
Kam ísť na kávu: Worship
Kam ísť na večeru: Riverside
Kam ísť na túru: Manínska Tiesňava
Je okolo teba veľa ľudí, ktorí by možno aj chceli otvárať nové podniky? Vo veľkých mestách ako Bratislava či Košice posledné roky prebieha boom nových výberových kaviarní aj kvalitných pekární.
Ani nie, tu vlastne ani nie je až tak kde. Na námestí je stále prázdno, nikoho tam nevidno ani cez víkend. Často sú podniky zavreté. Preto aj keď niekde idem, chodím mimo Považskej Bystrice.
Na Považí však máte nádhernú prírodu aj kopu hradov. Venuješ sa turistike?
Milujem turistiku, bicyklovanie a beh. Kedysi som jazdil závodne downhill, takže dosť dobre poznám tento región. Teraz som sa do toho zasa dostal, kúpil som si elektrobicykel a chodievame takto po horách.
K najkrajším miestam patrí napríklad Manínska tiesňava, Kostolecká tiesňava, Malý a Veľký Manín či Súľovské skaly.
(zdroj: archív respondenta)Využíva podľa teba v tejto oblasti Považská Bystrica svoj potenciál?
Je to slabo odkomunikované. Na to, že je v okolí naozaj milión výhľadov, jaskýň a hrad, ľudia o tom nevedia. Najviac turistov chodí na Manínsku tiesňavu, sú tam napríklad aj Nemci a Rakúšania. Je tam veľmi dobre vybudovaný kemping. No priamo do mesta už neprídu, čo je škoda.
Kňaz Daniel z Košíc: So žiakmi sa otvorene rozprávam o prípadoch pedofílie v cirkvi či celibáte Čítajte Čo si napriek tomu na svojom meste najviac vážiš?
Vážim si prírodu a dobrú lokalitu. Rýchlu dostupnosť do lesov, krásne výhľady, ktoré si môžem ísť pozrieť aj ráno pred prácou. Stále to máme blízko aj do Viedne, Bratislavy či do Česka. Aj to ma tu motivuje, aby som tu zostal. Okrem toho sú to kamaráti a práca.
