Produkt na experiment požičala spoločnosť TCL
Predstav si, že ti zrazu zmiznú mapy v mobile, spotify, e-mail, messenger a zostane ti len tlačidlový telefón. Jedného dňa som sa rozhodol vymeniť smartfón za vyklápací TCL.
Už dlhšie som v sebe cítil vnútornú nervozitu, často som sa prichytil, ako aj niekoľko minút prokrastinujem pri videách na tiktoku. Niekedy som mal pocit, že hlúpnem, že sa neviem vyjadriť, až som si párkrát myslel, že mám porážku.
Zrazu som neplatil mobilom, neodpovedal na správy na záchode, nebol som stále „online“. Ale zas som s hrôzou zistil, že ma ani nikto nezháňal.
Bol som mimo. A práve v tom „mimo“ sa začal veľmi zvláštny pocit – mix slobody, úzkosti a niečoho, čo by sa dalo nazvať... návrat k sebe.
Denník digitálneho detoxu
Pondelok
Prvý deň bol číra schizofrénia: sloboda aj úzkosť v jednom balíčku. Automaticky siaham do vrecka – namiesto lesklého smartfónu vytiahnem plastovú vyklápačku. V hlave stíchne šum, no zároveň ma hryzie FOMO (fear of missing out).
Presne to opisuje nomofóbia – strach zostať bez mobilu. Úzkosť kulminuje najmä v prvých dvanástich hodinách offline, tvrdí odborníčka v článku The Guardian. O pár hodín neskôr už aj ja cítim prvé „mikrodávky“ slobody. Zrazu mi nič necinká, nič nepýta okamžitú reakciu.
Utorok
Ráno stojím na zastávke MHD. Inokedy by som scrolloval tiktok a pozeral reelska, teraz len čumím do prázdna, kým mi nedôjde, že nemám lístok na autobus, pretože nemám ani apku.
Vyklápací telefón TCL onetouch 4043. Môj spoločník na celý týždeň. (zdroj: Matúš Baňovič)Vytiahnem kartu, stisnem pár tlačidiel a v ruke zrazu držím papierový lístok. Retro Bratislava 2008 – len s bezkontaktnou platbou. Vedecký článok v magazíne Nature hovorí, že ak odložíme telefón, mozog sa rýchlo prepnе z hyper rýchleho skenovania na hlbšiu pozornosť. Dnes som pri čakaní na autobus stíhal premýšľať viac než inokedy za celé dopoludnie.
Streda
V obchode pri platení už reflexne chytím mobil, až potom mi dôjde, že táto „tehla” nemá NFC. Vytiahnem kartu, píp — hotovo. V práci to už bolo náročnejšie.
Dnes žijeme v tzv. „always-on“ pracovnej kultúre, kde e-maily, notifikácie a neustála dostupnosť prerastajú aj do nášho súkromného času. V redakcii som si to nastavil tak, že počas pracovného času som bol prihlásený v pracovnom notebooku. Používal som Teams, Whatsapp a áno, prescrolloval som si aj storky na instagrame, aj keď to na veľkom monitore vyzeralo smiešne.
Neurovedkyňa: Namiesto donášky si treba navariť. Sme presýtení dopamínom, žijeme v blahobyte Čítajte Keď ma však chceli kolegovia kontaktovať mimo pracovnej doby, museli mi zavolať alebo napísať smsku. Tam už nastal problém, keďže Gen Z si nechá radšej odtrhnúť ruku ako napísať SMS, kontaktovali našu editorku. Asi sa netešila.
Poobede som tak mal viac-menej voľno. Super.
Mimochodom SMS! Písať SMS na klasickom tlačidlovom telefóne, kde musíte jedno tlačidlo viackrát stlačiť, aby ste zvolili správne písmeno, je skutočným testom trpezlivosti. A to aj keď som, ako všetci ľudia nad tridsať, vyrastal s Nokiou 3310.
Keď som sa snažil manželke napísať, čo chcem z obchodu, minul som všetku energiu, ktorú som dovtedy ušetril ignorovaním sociálnych sietí. Nehovoriac o tom, že telefón nemal emotikony, takže si myslela, že sa na ňu hnevám.
Aj takto vyzerala konverzácia s manželkou cez sms. (zdroj: Matúš Baňovič/closer)Štvrtok
Štvrtý deň, podvedomie už skúša svoje! Chytím vyklápačku, ťukám po displeji, akoby som chcel spustiť instagram. Nič. Hanba aj úsmev zároveň.
Sledujem ľudí okolo. Držia mobily ako fľaše s vodou, zatiaľ čo ja kráčam „nasucho“ – a prekvapivo neskolabujem. Práve som asi prekonal phubbing – uprednostnenie displeja pred živým človekom. Podľa výskumov oslabuje pocit prepojenia, dnes to vidím jasnejšie než kedykoľvek predtým. Zároveň ma upokojuje, že sa ma to netýka – aspoň nie tento týždeň.
