Zuzana a Denis Kuzlovci sa po skončení pandémie koronavírusu zamýšľali nad tým, či by nebolo lepšie odísť zo Slovenska a začať nový život niekde v zahraničí. Ona pracovala ako manažérka, on pracoval v bratislavskom pivovare.
Slovo dalo slovo a po prvom víkendovom výlete do portugalského Porta podali výpovede, kúpili letenky a vybrali sa na opačnú stranu Európy začať podnikať.
Otvorili si piváreň s remeselným pivom s názvom Baobab. Prvý rok bol ťažký, ale dnes patrí Baobab medzi najlepšie hodnotené a najobľúbenejšie podniky v celom Porte a Zuzana s Denisom sa vo svete remeselného piva stali známymi tvárami.
Slovák robí v hoteli na Malorke: Plat dostávam len deväť mesiacov v roku, inak si musím zarobiť Čítajte Kedy ste dostali nápad otvoriť si v Porte bar s remeselným pivom?
Denis: Keď som bol pred rokmi na výlete v Portugalsku, mal som dojem, že tam už majú všetky možné podniky okrem barov s remeselným pivom. Na konci pandémie koronavírusu sme s manželkou rozmýšľali nad tým, či nebude lepšie odsťahovať sa zo Slovenska niekam do zahraničia, a mne napadlo Portugalsko.
Predostrel som jej nápad, či by sme nechceli podnikať v Porte, otvoriť si tam craft beer pub a využiť trh po covide, keď boli ceny prijateľnejšie. Myslel som si, že Slovensko je pivná krajina, kde je trh presýtený, ale v Portugalsku som videl potenciál.
Vtedy ste ešte bývali na Slovensku?
Denis: Áno. Keď skončil lockdown, našli sme letenku za sedem eur do Porta a povedali sme si, že by sme sa tam mali ísť pozrieť. Išli sme na predĺžený víkend, vypytovali sme sa domácich v podnikoch, či je podľa nich rozumné otvárať tam podnik s remeselným pivom, a od každého sme dostali rovnakú odpoveď.
Všetci nám hovorili, že ak to chceme spraviť, nemali by sme čakať. Ceny pôjdu nahor, turisti sa vrátia, biznisy začnú kvitnúť. Tak sme sa na výlete rovno začali obzerať po vhodných priestoroch, kde by sme mohli mať bar.
Zuzana: V októbri sme v Porte boli prvýkrát, v novembri sme už dávali výpoveď. Obaja sme pracovali na krátky a dlhý týždeň, takže sme si kupovali letenky na predĺžené víkendy a chodili do Porta, kde sme hľadali byt a priestory.
Denis: Mali sme šťastie, pretože priestor na podnikanie aj byt sme našli v rovnaký týždeň za dobrú cenu. Museli sme dokonca pre majiteľku, ktorá priestor prenajímala, napísať motivačný list, pretože to bola zrekonštruovaná budova. Chcela vedieť, či sa jej s nami vôbec oplatí zaoberať.
Svoj podnik nazvali Baobab. (zdroj: archív respondentov)Čomu ste sa pracovne venovali v čase, keď ste ešte obaja bývali v Bratislave?
Zuzana: Obidvaja pochádzame z východu, ja z Humenného a Denis zo Spišskej Novej Vsi. Stretli sme sa, klasicky, na vysokej škole v Bratislave. Ja som pracovala ako manažérka, Denis je vyštudovaný zoológ a biológ.
Denis: V prírodovednom smere na Slovensku nebolo dosť peňazí, tak som skončil v pivovare v Starej tržnici.
Zuzana: On vedel všetko o pive, ja som predtým, ako som ho spoznala, craftové pivo ani len neochutnala. Vtedy ma pozval na rande, kde mi dal ochutnať stout, teda silné sladké pivo. Zachutilo mi to.
Mali ste nápad, mali ste priestor. Čo všetko nasledovalo po tom, aby ste mohli otvoriť vlastnú piváreň?
Zuzana: Mali sme šťastie, lebo maklér, ktorý nám prenajímal byt, nám sprostredkoval kontakt aj na právničku. Povedali sme mu, že otvárame bar, a keďže Porto je väčšia dedina, dal nám kontakt a ona vedela vybaviť všetko.
Vybavila nám všetky licencie aj založila firmu. Nechceli sme riskovať, že k nám raz príde kontrola a niečo nám bude chýbať. Jej najlepšia kamarátka je účtovníčka, jej mama robí v poisťovni, sused robí s pokladnicami, ďalší známy robí na hygiene. Väčšinu vecí sme mali zariadených do dvoch týždňov.
V ktorom bode ste vymysleli celý koncept baru Baobab?
Zuzana: O koncepte za nás rozhodol trh. Nechceli sme žiadny irish pub, chceli sme mať bar, ktorý bude plný kvetov, otvoreného svetla a kde sa bude dobre cítiť každý. Nielen pivári, ale aj páriky. Väčšina žien nechce ísť v krásnych šatách na rande do pivárne, preto sme to chceli urobiť krajšie.
Denis: Dnes u nás nájdeš páriky, starších ľudí aj rodiny. Nemáme žiadne čisto chlapské pivné seansy, chodia k nám všetci. Máme len päť či šesť stolov, takže sa venujeme ľuďom pri každom z nich. Pýtame sa ich, čo majú radi, čo by chceli vyskúšať. Nefunguje to tak, že prídu, objednajú si a odchádzajú.
V Porte ich navštívil už aj moderátor Pavel Bruchala. (zdroj: archív respondentov)Hovorilo vám veľa ľudí, že sa do gastra púšťať nemáte?
Zuzana: Takmer všetci nás odhovárali, lebo gastro je čierna diera. Keď s týmto nápadom za mnou Denis prišiel, povedala som mu, nech mi dá dva-tri dni, ja sa na to pozriem, všetko prepočítam a poviem mu, či je to dobrý nápad.
Spravila som plán A, plán B aj plán C, zrátala som, koľko máme peňazí a povedala som mu, že by som do toho išla. V Porte nemali craft beer puby, stále je tam veľa turistov, ceny tam idú nahor. Úplne som ho tým zaskočila, nechápal, že sa mi tento nápad pozdáva.
Dnes je už všetko inak. Keď som si otvoril Google Mapy, videl som, že váš podnik má 500 recenzií a celkové hodnotenie 4,9 hviezdičky z piatich. Splnil sa vám sen?
Zuzana: Splnili sme si sen. Keď sa na náš plný bar občas pozriem z ulice, tak som na nás hrdá. Mám rada, keď u nás vidím ľudí, ktorí pijú dobré pivo, majú dobrú náladu a usmievajú sa. Napríklad v Španielsku sa nám páčilo, že v baroch dostaneš k pivu malé tapas - oriešky alebo kukuricu.
Hneď sme si povedali, že by to tak malo fungovať aj u nás. K pivu každému dávame mištičku so snackmi, čo každého očarilo. Alebo ľuďom dávame ochutnávať z pív, keď prídu. Ak si niekto objedná päťku, ale je to kyseláč, ktorý mu podľa nás pravdepodobne nebude chutiť, radšej mu donesieme trochu ochutnať a môže sa rozhodnúť podľa toho.
Denis: Celá craft beer komunita je milá. Oni prídu, začnú hovoriť o svojich skúsenostiach, pivách a človek takto počas dňa stretne aj desiatky milovníkov remeselného piva. Ale aj ľudí, ktorí prídu remeselné pivo vyskúšať prvýkrát.
Nikdy sa pritom hosťom nemusíme pchať do zadku, konverzácie máme vždy prirodzené. Vždy sa zarozprávame, niečo nové dozvieme a oni odchádzajú spokojní.
Zvykli si už Portugalci na to, že im tam prišli dvaja Slováci ponúkať divoké remeselné pivá, keď oni si potrpia na svoje ľahké ležiaky?
Zuzana: Ešte stále si na to celkom nezvykli. Je úzka skupina Portugalcov, ktorá miluje remeselné pivá. Sme ako veľká rodina. Pivná komunita sa v Porte podporuje, ak niekto uvarí nové pivo, ideme k nim alebo oni prídu k nám. Obyčajní Portugalci sú dosť tradiční.
Denis: Našou výhodou je, že Portugalsko je medzinárodná krajina a Porto je medzinárodné mesto plné štamgastov, ktorí nie sú Portugalci. Keď máme cez víkend plný podnik, tak z nich je Portugalcov možno len 20 percent. Máme kamošov z celého sveta, Američanov, ale aj veľa Rusov, Ukrajincov či Bielorusov.
Vybudovali ste si za posledné tri roky aj klientelu štamgastov, u ktorých viete, čo si budú objednávať, už vo chvíli, keď vojdú do dverí?
Zuzana: Jasné, už presne vieme, keď k nám prídu "sajdrovci", ktorí stále pijú cider. Alebo potom príde štamgast, ktorému rovno objednávam špeciálne pivo, lebo chce každý týždeň ochutnať niečo nové.
Denis: Zo zákazníkov sa stali priatelia. Na začiatku sme tu nikoho nemali, jedine touto cestou sme mohli hľadať nových známych. Slovenská komunita tu nie je veľká, ale ani ju veľmi nevyhľadávame. S kamošmi trávime napríklad aj Vianoce, minulý rok sme mali aj Vďakyvzdanie, keď nás k sebe pozvali kamoši Američania.
Zuzana: Portugalci sú v niečom veľmi otvorení, nikto im neprekáža, sú priateľskí a prívetiví. Na druhej strane, sú aj veľmi tradiční. Idú do rovnakej reštaurácie, k rovnakému stolu, na to isté jedlo, ktoré im donesie ten istý čašník.
Takto sa varilo horalkové pivo. (zdroj: archív respondentov)Prichádzam k vám do baru a chcem si dať dobré remeselné pivo. Z čoho si môžem vyberať? Ak nemám chuť na remeselné pivo, viem si dať aj obyčajný ležiak?
Zuzana: Máme osem píp. Na jednotke máme vždy český Budvar, ktorý čapujeme do krígľa a je cenovo dostupný. Okrem toho ešte vždy máme aj cider.
Denis: Zvyšné pivá meníme každý týždeň. Chceme docieliť to, aby k nám ľudia pravidelne chodili, lebo budú vedieť, že vždy budú môcť ochutnať niečo nové. Navyše tak vieme garantovať čerstvosť piva, ktoré u nás zbytočne nestojí celé týždne, ale všetko sa vyčapuje a príde nové.
Vždy máme jedno tmavé pivo, jeden kyseláč, horkejšiu aj ovocnejšie pivo typu IPA, niečo silnejšie a niečo ľahšie. A jedno máme ešte také extra. Plus máme dve chladničky s plechovkami a fľašami, ktoré si ľudia zvyčajne vezmú domov ako suveníry.
Ako funguje logistika za prevádzkovaním baru s remeselnými pivami?
Denis: Miestne pivovary sú malé. Hovoríme o výrobe možno 100 litrov mesačne v prerobenej garáži na malý pivovar. Niekto nám zavolá, že uvaril pivo, či chceme jeden sud, lebo má celkovo len tri pivá. Ďalšie navarí až o mesiac.
Zuzana: Títo výrobcovia to majú ako hobby, nemusia zásobiť supermarkety. Toto funguje na osobnej báze. Potom máme aj distribútorov, ktorí nám každý týždeň pošlú zoznam pív, ktoré vedia priviezť. Napríklad raz prídu pivá z Francúzska a Nemecka, v ďalšom týždni niečo iné. Vždy si vieme predobjednať z ponuky.
Varíte si aj vlastné pivo?
Denis: Pivo si varíme len na špeciálne príležitosti. Napríklad, keď máme narodeniny alebo výročie podniku. Nedávno sme mali tretie výročie, tak sme mali navarené tri pivá.
Zuzana: Jedno varil náš portugalský kamoš, jedno varila pivovarníčka Rita a tretie nám uvarili kamoši z veľkého pivovaru v Lisabone. Nechcem ho však navariť veľa, chcem, aby to bolo vždy limitované a špeciálne.
Na sociálnych sieťach som videl, že ste už varili aj horalkové pivo. Bola to len limitovaná edícia?
Zuzana: Minulý rok sme chceli variť tmavé sladké silné pivo stout. Napadlo nám, že by sme mohli spraviť pivo s príchuťou horaliek, tak sme dali horalky ochutnať kamošovi pivovarníkovi a povedal nám, že to bude dobrý nápad.
Potom som písala mail do Sedity, či môžeme horalku použiť na etiketu a uverejniť to na internete. Odpísal mi marketingový riaditeľ, že sú nadšení a ešte sa im nestalo, že by sa ich niekto vôbec opýtal, či môžu horalky niekde použiť. Dokonca nás odpromovali aj na svojich stránkach.
Denis: Naše horalkové pivo dokonca minulý rok vyhralo ocenenie ako druhý najlepší remeselný stout.
Chodia za vami aj ľudia, ktorí vás prosia, aby ste ho navarili znovu?
Denis: Jasné, aj Sedita sa nás dokonca pýtala, či horalkové pivo ešte nespravíme. Ale zatiaľ to chceme nechať takéto výnimočné, možno o pár rokov neskôr sa do toho pustíme naplno. Nápadov máme ešte dosť, aj sladkostí od Sedity je veľa.
Koľko u vás stojí pivo?
Denis: Bežné portugalské pivo Superbock stojí okolo 1,5 eura za 0,25 litra v tradičnej portugalskej krčme. U nás stojí 0,3 litra Budvaru 2,5 eura. Za malé remeselné pivo si pýtame od troch eur. Podľa nás to nie je až taký šok pre peňaženku.
Sú aj podniky, ktorých koncept vyzerá tak, že turista to aj tak zaplatí. Ale ja tak nemôžem fungovať, necítil by som sa dobre. Nechcem človeku zbytočne predávať drahé pivo, ktoré takú cenu ani nemá, a vymýšľať špeciálne ceny pre turistov.
Zuzana: Oveľa lepšie pre nás je, keď sa šíri pivná osveta, že remeselné pivá nie sú len pre milionárov. Som spokojnejšia, keď k nám ľudia radšej chodia častejšie a dajú si viac pív, ako keby mali prísť raz, dať si jedno zbytočne drahé pivo a už nikdy neprísť.
Od začiatku chceli, aby bola ich piváreň veselá a farebná. (zdroj: archív respondentov)Ste manželia, máte spoločné podnikanie a prevádzkujete spolu bar. Ako máte nastavený svoj každodenný režim?
Zuzana: Sme spolu tri roky 24/7. Ja sa ako manželka nemôžem sťažovať, že s manželom trávime málo času. Trávime spolu všetok čas a podľa mňa je to super. Veľa ľudí by spolu vo vzťahu malo tráviť viac času, je to lepšie, ako byť od seba.
Všetko sme však museli poposúvať, pretože doma sme pracovali od rána a v Portugalsku pracujeme poobede. Vstávame o jedenástej.
Denis: Ale väčšina vecí je na to prispôsobená. Doručovanie piva prebieha o štvrtej, keď otvárame, banky aj pošta sú otvorené až do ôsmej večer. Podnik máme vo štvrti, kde musí byť o polnoci všetko zatvorené, takže to nám celkom vyhovuje. Nechodíme domov o štvrtej ráno a nie sme z toho kompletne rozbití.
Mali ste počas prvého roku aj krízu, keď ste si mysleli, že to podnikanie nevyjde?
Zuzana: Samozrejme, asi aj od prvého dňa. Keď sme mali prvé tržby päť eur, potom desať eur, je to pekný pocit, že máš niečo vlastné, ale zrazu sa ti začnú míňať peniaze na účte.
Denis: Mali sme sen zarábať od prvého dňa, ale keďže sme nemali investorov, pôžičku ani bohatú rodinu, tak to tak nebolo. Boli sme aj v bode, keď sme mali peniaze na nasledujúce dva mesiace. Ak by sa to neotočilo, museli by sme zatvoriť.
Kedy sa to celé zlomilo a uvedomili ste si, že ľudia chodia, tržby sú fajn a Baobab vás vie uživiť?
Zuzana: Po prvých narodeninách, keď sa v ten večer v našom bare ukázali všetci, ktorí nás podporovali. Aj Portugalci, aj majitelia okolitých podnikov, aj pivovarníci, aj cudzinci, aj turisti. Veľa ľudí nás zdieľalo, veľa ľudí sa prišlo pozrieť prvýkrát.
Denis: A potom sme si to uvedomili, keď sme si mohli dať deň voľna a nezruinovalo nás to.
Zuzana: Za prvý rok podnikania sme mali voľno len na našu svadbu, inak sme pracovali každý deň v roku. Aj to bol Denis doma len do nedele, v sobotu sme mali svadbu a on už v pondelok v Porte znovu otváral bar. Ja som si rýchlo vybavila nové doklady a utekala som za ním.
Po dvoch rokoch sa nám začalo dýchať jednoduchšie. Častejšie už máme aj výpomoc, takže vieme byť mimo baru a všetko funguje tak, ako má.
