Pod slovom kňaz sa človeku väčšinou vybaví konzervatívny starší muž s prísnym výrazom v dlhom čiernom rúchu. Daniel Holúbek má od tejto predstavy ďaleko.
Počas nášho rozhovoru má na sebe tričko Hard Rock Café a štýlové okuliare s hrubým rámom. Rozpráva mi o svojom živote v Ríme a návrate do Košíc. Niekoľkokrát použije aj výraz „vibe“.
Tridsaťšesťročný Daniel pochádza z Bratislavy, no momentálne pôsobí ako saleziánsky kňaz v Košiciach. Svoj život obetoval práci s mladými – učí ich náboženstvo, rozpráva sa s nimi otvorene aj o kontroverzných témach (áno, aj o celibáte) a spoluorganizuje voľnočasové aktivity v saleziánskych centrách.
Každý deň trávi hodiny na košickom sídlisku Terasa, no pracoval aj s deťmi z Luníku IX. Ako sám hovorí, život na východe by už za nič nemenil.
Pokračujeme v sérii rozhovor Zostali sme doma. Closer sa rozpráva s mladými ľuďmi, ktorí sa rozhodli žiť v menších regiónoch Slovenska a neutiekli za lepším životom do veľkých miest či do zahraničia.
Ak chceš byť súčasťou série a porozprávať o svojom živote v regióne, ozvi sa na kamila.sebestova@petitpress.sk.
Daniel v saleziánskom centre. (zdroj: archív respondenta)Keď sa s tebou človek rozpráva, na prvý pohľad nemá pocit, že si kňaz. Myslela som si, že reverendu, teda „kňazské rúcho“, musíte mať na sebe väčšinu času.
Na Slovensku v rámci komunity saleziánskych kňazov chodievame oblečení ako bežní ľudia. Samozrejme, v nedeľu si v kostole oblečiem kňažskú košeľu. No, dlhú čiernu reverendu ani nevlastním. Vtipné však je, že keď som v „knažskom“, ľudia sa ku mne správajú trochu inak.
V čom inak?
Má to svoje výhody aj nevýhody. Tu na východe mám pocit, že to ľudia dosť vnímajú. Keď mám na sebe reverendu, zdravia ma a nehovoria veci, ktoré by predo mnou normálne hovorili.
Niekedy ľuďom preto nehovorím, že som kňaz. Napríklad vtedy, keď chodím k barberovi. Nie preto, že by som sa za to hanbil, no je to zaujímavejšie, keď to nevie. Rozprávame sa o normálnych veciach bez filtra.
Ale tým, že každodenne nechodím v reverende, nemám to také pestré ako rehoľné sestry. Tie ľudia zdravia, podržia im dvere, no niekedy si pred nimi aj naschvál odpľujú.
Ja si predstavujem život kňaza ako veľmi samotársky a pokojný. Ako tráviš voľný čas?
Môj život je ovplyvnený tým, že som salezián, a preto je mojou prácou byť medzi mladými ľuďmi. Tvoriť pre nich prostredie, v ktorom môžu rásť.
Ja vlastne nemám veľa voľného času. Ale keď mám voľno, rád čítam, dozvedám sa nové veci a chodím behať. Bežal som aj štafetu na Medzinárodnom maratóne mieru. Medzi rehoľníkmi máme aj bežeckú skupinu.
Nemám v Košiciach úplne obľúbené miesto, kde chodím na kávu. Viac-menej si idem rád sadnúť do mesta, sledujem každodenný život ľudí a len tam som. Niekedy ma prídu pozrieť kamaráti a ideme aj na pivo.
Kedy si sa rozhodol, že sa staneš kňazom?
Vyrastal som v kontakte so saleziánmi, takže ich život som poznal už ako malý. Asi na strednej škole som začal tak trochu premýšľať o tom, že by sa mi taký život celkom pozdával.
Ale kým som sa naozaj rozhodol, že to vyskúšam, stihol som ešte aj to štúdium na STU. Jedna z mojich hlavných motivácií bolo to, že som vnímal, koľko som od saleziánov do života dostal.
Hovoril som si, prečo by som nemohol byť takým človekom pre mladých ľudí aj ja?
Daniel sa venuje príprave divadla v rámci saleziánskeho centra. (zdroj: archív respondenta)Učíš na štátnom gymnáziu aj na cirkevnej škole. Aké to je každodenne pracovať s tínedžermi?
Medzi tými školami vidím dosť veľký rozdiel. Nie je to tým, že by tie deti prežívali odlišné veci. No na cirkevnej škole mám pocit, že všetci vedia, kto som a čo od nich očakávam. Často považujú za samozrejmé, že tam prídeme a robíme im program,
Niekedy sú preto menej vďační.
Na štátnej škole je to viac pestré. Niektorí ľudia sú na náboženstve len preto, lebo majú birmovku. No ja ani nechcem, aby predstierali, že je to inak. Nech mi to radšej povedia. Niekedy debatujeme o rôznych témach, inokedy mi dajú dosť jasne najavo, že ich to nezaujíma.
Baví ťa tá práca?
Áno, hoci niekedy je to dosť náročné. Som spokojný s tým, čo robím.
Rozoberáš s nimi otvorene aj kontroverznejšie témy? Napríklad celibát alebo postoj katolíckej cirkvi k LGBTI+ ľuďom?
Áno, najčastejšie sa ma na to pýtajú deti z cirkevnej školy. Zabávajú sa na téme celibátu, lebo si myslia, že ma tým dostanú do úzkych. Ale mňa to baví.
Keď sa o tom začneme rozprávať, zrazu spomalia a pochopia, že je to vážna téma. Že sexualita, vzťahy, LGBTI+ komunita alebo celibát sú veci, o ktorých sa môžeme baviť otvorene.
To platí aj pre témy, akými sú napríklad sexuálne útoky či pedofília v cirkvi. O týchto veciach treba hovoriť bez zahmlievania a nehľadať výhovorky. Robiť všetko pre to, aby boli naše prostredia bezpečné a transparentné.
A čo im odpovedáš, keď sa ťa pýtajú na to, aký je život v celibáte?
Väčšinou im poviem, že je to v niečom veľký dar, lebo mi to naozaj pomáha byť tu pre všetkých. Na druhej strane je to aj ťažké. Najťažšie na tom asi je, keď sa človek vráti večer do izby po tých všetkých stretnutiach a hluku. Niekedy je dar byť sám, no niekedy cíti veľkú osamelosť.
Omša v lese. (zdroj: archív respondenta)Ako v sebe pracuješ s pocitom osamelosti?
Je dôležité ten pocit pomenovať. Nezakrývať, že mi chýba ľudský kontakt alebo že sa potrebujem s niekým porozprávať. Snažím sa vtedy takéto pocity riešiť v osobnom kontakte s Bohom, stíšiť sa v modlitbe.
Zdôverujú sa ti mladí ľudia často s ich problémami?
Áno. Dôležité však je byť voči nim vnímavý, pretože to často dávajú najavo aj neverbálne. Vtedy je ich dôležité osloviť.
Najčastejšie sa mi zdôverujú s pocitmi neistoty ohľadom budúcnosti, akousi rozhodovacou „paralýzou“. Sú často stratení v tom, aké ďalšie kroky podniknúť.
Druhá najčastejšia téma je problém sebaprijatia – nevedia byť so sebou spokojní. Niektorým som už odporučil rozhovor so psychológom.
V dávnejšom rozhovore evanjelická farárka Erika Sokolová hovorila o tom, že je pre mnohých mladých ľudí ako terapeutka. Zdôveria sa jej s tým, čo často nevedia ani ich rodičia. Napríklad veci týkajúce sa ich sexuálnej identity alebo orientácie. Ako reaguješ ty, keď za tebou prídu tínedžeri s takýmito otázkami?
Mám s tým relatívne malú skúsenosť, neprichádzajú za mnou s touto otázkou masy ľudí. No vnímam, že mladí ľudia prežívajú strach z neprijatia aj v tomto smere.
Možno ešte sami nevedia, čo presne prežívajú. To, čo im však hovorím, je, aby nekládli príliš veľký dôraz na to, čo si myslí okolie. Niekedy sú paralyzovaní očakávaniami druhých. Ja sa ich snažím upokojiť a hovorím im, nech sú jednoducho sami sebou.
Pracoval si aj s mladými ľuďmi na Luníku IX. Učil si hodiny gitary v saleziánskom centre, aká to bola pre teba skúsenosť?
Bolo to pre mňa veľmi nové. Bol som chlapec z Bratislavy, ktorý na toto prostredie nebol zvyknutý. V niečom sa ma naozaj dotklo, že deti tam žili v takých podmienkach.
Keď som sa vrátil domov z Luníku, prvé razy som sa modlil. Hovoril som si, ako mi je dobre. A tie deti, ktoré som učil hrať na gitare, sú možno z bytoviek s vytlčenými oknami a kúria si uprostred obývačky drevom. Premýšľal som nad tým, že nemôžu za to, kde sa narodili.
Život v Ríme. (zdroj: archív respondenta)Vnímaš v Košiciach problémy, ktoré sa spájajú s týmto sídliskom?
Áno, v Košiciach je to dosť cítiť. Každý tak nejako vyrastá s prítomnosťou tohto problému a musí sa s ním vysporiadať.
Na východe cítiť prítomnosť kultúrneho rasizmu, prejavuje sa v každodenných situáciách. Napríklad som raz išiel v autobuse okolo Luníka IX. Na zastávke stali štyria Rómovia, ktorí chceli nastúpiť. Vodič autobusu jednoducho nezastal.
V škole sa sústreďujem na to, akým spôsobom o tomto probléme hovoríme. Som presvedčený, že jazyk formuje našu mentalitu a kultúru. Na mojich hodinách nedovolím deťom hovoriť o „cigánoch“ alebo „buzerantoch“.
Môžeme mať rôzne názory, no je dôležité, ako o nich rozprávame. Snažím sa, aby to deti pochopili.
Keď sa rozprávam s mladými ľuďmi z východného Slovenska v rámci série Zostali sme doma, často hovoria, že sa cítia trochu zabudnutí. Máš taký pocit z tvojho okolia?
Keď som sem prišiel prvý raz ešte v roku 2010, mal som pocit, že to tak bolo. No podľa mňa sa to už zmenilo.
Áno, mnohí mladí snívajú o odchode na západ krajiny či do zahraničia. Ale podobne je to aj s Bratislavčanmi, ktorí chodia do Česka či do iných západných krajín. V tomto veku je normálne chcieť vidieť viac, emancipovať sa.
Teraz však na Košiciach cítiť, že sú druhé najväčšie mesto na Slovensku. Myslím, že sa viac podobajú Bratislave.
V čom?
Témy, ktoré ľudia riešia, úroveň gastra alebo aj móda. Vibe, ktorý tu miestni ľudia majú. Človek má naozaj niekedy pocit, že sa nachádza v menšej, útulnejšej Bratislave alebo vo Viedni.
Do Košíc si sa vrátil z Talianska, kde si študoval päť rokov v Turíne a v Ríme. Na konci štúdia si absolvoval vysviacku a stal si sa kňazom. Vedel si už počas štúdia, že sa vrátiš späť na Slovensko?
Bolo veľmi pravdepodobné, že sa vrátim. Vo všeobecnosti to funguje tak, že keď slovenská cirkev posiela zasvätené osoby na štúdiá, chcú, aby sa tam pripravili na prácu doma.
V našej reholi sa stáva, že v Taliansku si našich kňazov nechajú. No je to skôr výnimočné. Ja som od začiatku rátal s návratom.
Pochádzaš z Bratislavy, prečo si sa rozhodol sa usadiť v Košiciach?
V našej reholi to funguje tak, že provinciál, teda hlavný „šéf“, nás môže poslať kamkoľvek, kde nás potrebuje. Saleziáni majú v Košiciach tri strediská – Kalvária, Terasa a Luník IX. Ja som skončil na sídlisku Terasy, kde som pôsobil už pred pobytom v Taliansku. Na tomto sídlisku aj bývam v rámci saleziánskeho centra.
Zvykalo sa ti na život na Slovensku ľahko?
Tým, že som tu žil už predtým, bolo to ako návrat domov. Aj keď som Bratislavčan. Najväčšia výzva pre mňa bolo pretaviť vedomosti zo zahraničia do praxe na Slovensku.
V každodennom živote je však pre mňa náročné udržať si tu disciplínu. V kňažskej praxi nemám veľmi priestor sa zastaviť alebo stíšiť. V Ríme bol život pomalší, mal som viac času na štúdium. To je jedna z vecí, ktoré mi možno chýbajú.
Vrátil si sa na Slovensko v chaotickom období, keď tu padla vláda. Nikdy si neoľutoval návrat?
Nie. Ako salezián som nastavený tak, že zostanem s ľuďmi v situácii, v akej žijú. Vlády sa menia, ale my sme tu.
Rozprávaš sa s mladými ľuďmi v rámci hodín náboženstva o politike, o budúcnosti?
Áno, patrí to k životu každého človeka. Nechávam ich o tom rozprávať. Mnohí mladí ľudia, aj rodiny uvažujú v tomto momente o odchode. No vnímam to tak, že mnohí chcú aj zostať. Ak by som si mal vybrať, tiež by som zostal žiť v Košiciach.
(zdroj: archív respondenta)Nedávno si bol vo Vatikáne pri príležitosti pohrebu pápeža. Ako si vnímal jeho osobnosť a pôsobenie v cirkvi?
Myslím si, že pápež František nás v mnohom inšpiroval. V každom videl človeka a tak sa s ním aj rozprával. Je to veľmi dôležité, pretože nám v dnešnej spoločnosti chýba ľudskosť. Bez ohľadu na to, či sme veriaci, neveriaci, toto by sme si mali od neho zobrať.
Bol si v Košiciach aj počas návštevy pápeža na Luníku IX?
Áno. Vnímal som to ako veľmi peknú udalosť a pekné gesto. Bol tam krátko, no zanechal silnú stopu. Dodnes je na Luníku kríž, ktorý nainštalovali pred vstupom na sídlisko. Sú tam vždy sviečky a kvety, ktoré tam kladú miestni. Pár minút, ktoré tam pápež strávil, znamenali pre život toho malého sídliska veľa.
Aké bolo zažiť jeho pohreb?
Nebol som priamo na námestí Sv. Petra, no našiel som si miesto priamo oproti Baziliky Panny Márie Väčšej, kde je pochovaný. Videl som na vlastné oči, ako auto s jeho rakvou prišlo pred baziliku a vyniesli ho tam.
Predo mnou stálo strašne veľa ľudí, ktorí si fotili a natáčali, keď sa zdvihla rakva. Ja som takú potrebu nemal. Jednoducho som stál v tichu a pozeral som sa, ako sa pred mojimi očami dejú historické udalosti.
Kardináli už zvolili nového pápeža, je ním kardinál Robert Prevost, ktorý prijal meno Lev XIV. Čo si o ňom myslíš?
Myslím že z toho čo o novom pápežovi vieme, sa dá povedať, že pápežom je opäť človek, ktorý Cirkev pozná v prvom rade ako spoločenstvo veľmi rozmanitých ľudí zo všetkých kútov sveta. Nie najmä ako inštitúciu. Narážam tým na roky jeho práce v Peru.
Takže sa teším na to, čo nás s ním čaká. Verím, že to naozaj bude "spoločné kráčanie", ako o tom hovoril vo svojom prvom prejave. Myslím si, že Lev XIV. bude taký pápež - "jeden z nás".
