Vyrastala v televíznej rodine, no napriek tomu nikdy nechcela byť herečkou. Herecká kariéra si ju podľa nej vybrala akosi sama. Kristína Svarinská si prešla mnohými štádiami, no teraz svoju prácu miluje. Ťažko si však zvykala na nechcenú pozornosť bulváru a tlak na výzor.
"Podľa niektorých ľudí si dobrá iba vtedy, keď zapadáš do fyziologickej škatuľky. Keď si krásna. Zrazu priberieš päť, či desať kíl a pre niektorých ľudí zmiznú tvoje herecké schopnosti. To je na tom celom veľmi mätúce," hovorí.
Kristína v posledných rokoch natáča seriál Dunaj, ktorý zachytáva obdobie fašizmu v slovenskom štáte.
"Bohužiaľ, vnímam paralely s dneškom. V 40. rokoch prenasledovali na Slovensku skupiny obyvateľov na základe rasy, orientácie či viery. O 80 rokov neskôr žijeme v krajine, kde sa potláčajú práva LGBTI+ ľudí," hovorí 35-ročná herečka.
Rozhovor je skráteným prepisom živej diskusie Closer Talks Offline.
Vo filmovom svete si bola už ako jedenapolročná a hrala si malého chlapca. V niektorých umeleckých rodinách to je tak, že rodičia dieťa v rovnakej kariére nepodporujú. Ako to bolo u vás?
Moji rodičia ma vždy podporovali vo všetkom, čo som sa rozhodla kedy robiť. Až do momentu, keď som im v 19 rokoch povedala, že naozaj chcem ísť na VŠMU.
Vtedy môj otec pochopil, že to myslím vážne a nastal medzi nami taký "malý vnútorný boj". Nikdy mi to nezakazoval, ale práve preto, že vedel, čo znamená filmový svet, si pre mňa predstavoval niečo stabilnejšie.
No v momente, keď pochopil, že by som sa tomu naozaj chcela venovať a nemal by mi niečo zakazovať, jeho prístup sa zmenil. A ja som išla za tým, čo som chcela.
V čase, keď si sa na VŠMU hlásila, si už hrala v televíznych seriáloch. Bola pre teba príprava na prijímacie pohovory o niečo jednoduchšia? Sama si spomínam, keď som sa na VŠMU drvila jedenásť textov naspamäť, niektoré z nich boli veľmi ťažké klasiky.
Nikdy som nemala problém s textami, ale pohovory som na prvýkrát neurobila. Nebola som na to úplne pripravená a myslím si, že je najlepšie, čo sa mi kedy stalo.
Nie je to iba o tých textoch, je aj o vnútornom dozretí. Nakoniec som sa dostala do správneho ročníka medzi ľudí, ktorých dnes považujem za svoju rodinu a doteraz spolu tvoríme. Pochopila som, že keď niečo nevyjde na prvýkrát, tak to neznamená, že to nemusí vyjsť neskôr.
(zdroj: Marko Erd)V rozhovore pre Rádio_FM si hovorila, že si sa celé detstvo nestretávala s kritikou, čo sa týkalo tvojho hereckého výkonu. Tá prišla až na VŠMU. Ako si ju zvládala?
Naši ma veľmi podporovali, boli veľmi prajní a tešili sa zo všetkého, čo som robila. Na VŠMU som sa prvýkrát stretla s tým, že to, čo som robila, bolo niekedy málo.
Bolo pre mňa dôležité pochopiť, že je to v poriadku a že nie je všetko iba o pochvalách. Je dôležité prijať konštruktívnu kritiku a zobrať si z nej to najlepšie. Bola to veľká škola a posunulo ma to.
Išla by si na VŠMU znovu?
Áno, ale len so svojimi starými spolužiakmi so skúsenosťami, ktoré máme teraz.
Často hovoríš, že si si dlho nebola istá, či chceš byť herečkou. Čím by si bola?
Na toto som zatiaľ neprišla. Nikdy som netúžila byť herečkou, nebol to môj sen. Naskočila som na nejakú vlnu a som na nej doteraz. Mám pocit, že už na nej surfujem správnym spôsobom a konečne si herectvo užívam.
Zatiaľ mi nikto nepovedal, že sa hodím na niečo iné. Keď som bola malá, chcela som predávať popcorn. Teraz žartujem, ale možno si raz konečne kúpim ten popcornový vozík.
Bulvár mapuje tvoj život počas celej kariéry. Komentujú tvoje osobné vzťahy, výzor alebo tragické udalosti v rodine. Dokázala si sa voči tomu obrniť?
Nehovorím, že sa ma to nedotýka, no s každým rokom je to ľahšie. Je to súčasť kariéry, ktorú som si vybrala a dokážem to chápať v rovine, že som verejne známa osoba v televízií a médiách. Preto sa o mňa ľudia zaujímajú.
Úplne však nerozumiem spôsobu, akým bulvár pracuje. Napriek tomu si stále myslím, že na Slovensku sme ešte v rámci bulváru "jemnejší" než v zahraničí. Veľmi nerada dávam takým médiám rozhovory, nie je to spôsob, akým sa chcem prezentovať.
Zároveň v dnešných časoch sociálnych sietí stráca bulvár výpovednú hodnotu. Jediné, čo robia, je, že screenshotujú instagramové storky a urobia z toho článok. Neviem, či by mali za to dostávať plat. Taký "copy paste" by mohli robiť všetci.
Okrem toho, mňa nezaujíma, čo robia druhí ľudia, preto nedokážem chápať, prečo by niekoho malo zaujímať, s kým žijem, čo raňajkujem a kedy chodím spať.
Alebo koľko si schudla, či koľko si pribrala. Je to údel žien v showbiznise, že ich ľudia posudzujú najmä podľa výzoru a nie výkonu?
O tomto by sme mohli napísať celú knihu. Deje sa to všade na svete. Niekedy sa tieto pravidlá nastavili v spoločnosti a ľudia sa o ne stále opierajú.
Doteraz sa stretávam s tým, že ľudia riešia, ako vyzerám. Netvrdím, že ženy nie sú rady, keď dostanú kompliment, aké sú pekné. No ja som sa v jednom bode dostala do štádia, keď ma to začalo otravovať.
Bolo to prvé, čo mi človek povedal napríklad aj po mojom hereckom výkone. "Taká si bola pekná, tak ti to svedčí." Zostala som tam stáť zaseknutá a hovorila som si, či je to to jediné, čo si z toho človek odniesol a aký zmysel potom mala moja práca.
Začalo ma hnevať, koľko pozornosti sa dáva výzoru. Ako by to bola jediná hodnota, ktorou človek disponuje a ktorú môže odovzdať svetu. Určite sa to deje aj mojim mužským kolegom, no v menšej forme. Nikto ich nepranieruje za to, že majú "krivé mihalnice".
Na človeka to zrejme vytvára aj tlak, keď sa snaží vyhovieť týmto spoločenským "normám".
Áno. Predstav si, že ťa celý život niekto hádže do nejakej fyziologickej škatuľky "si pekná". Iba vtedy si podľa neho dobrá. A zrazu, keď z nej vytŕčaš, lebo napríklad priberieš päť alebo desať kíl, tvoje herecké schopnosti akoby zmizli.
To je na tom celom mätúce. Čím mladší človek sa do tohto sveta dostane, tým ťažšie je preňho zvládnuť tento tlak.
Mnohí mladí ľudia sa teraz snažia herectvom zviditeľniť na instagrame, napríklad v rôznych reelkach. Je pre nich v niečom ľahšie preraziť?
Pre mňa je fenomén mladých "hercov neherecov" alebo influencerov trochu nepochopiteľný. Nerozumiem, prečo je také dôležité mať sociálne siete. Nemyslím si, že je to niečo, čo by malo definovať dobrého herca alebo herečku.
Mám pocit, že veľa mladých ľudí chce robiť túto profesiu najmä pre "fejm", no je to len taká povrchná túžba. Môže im to fungovať nejaký čas, ale nemyslím si, že je to dlhodobo udržateľné.
Ja mám teraz instagram tretí rok, no stále sú pre mňa sociálne siete zvláštna bublina, ktorú neviem úplne uchopiť.
Closer Talks Offline sa koná každý tretí utorok v mesiaci v Ost Blocku. (zdroj: Marko Erd)Prečo si sa rozhodla založiť si instagram?
Ja som bola ešte stará škola, používala som zväčša facebook. Išla som do Let´s Dance a hovorila som si; kedy, keď nie teraz? A nakoniec sa to ukázalo ako najlepšie rozhodnutie.
Stále som si však hovorila, že si na sociálnych sieťach budem robiť, čo chcem, a keď ma to prestane baviť, tak odídem.
Teraz ma to baví v takých vlnách, niekedy tam niečo pridám, niekedy zabudnem. No snažím sa nedať sa tým strhnúť, nebyť otrokom. No priznávam sa, že som závislá od telefónu. Nie je hodina, keď ho nechytím do ruky a nescrollujem. Už máme na to vycvičené palce.
Spomínala si, že si rada pozeráš reelka s bizarným humorom. Sleduješ aj stránku Imrichova štrúdľa, kde si uťahujú zo seriálu Dunaj, v ktorom hráš? Bola som prekvapená, koľko hercov z Dunaja im pravidelne lajkuje posty.
Milujem Imrichovu štrúdľu! Dievčatá, ktoré ju tvoria, sú dokonalé. Naozaj som nevidela tak perfektne urobenú paródiu na seriál. Ony tým žijú, sú veľké seriálové fanúšičky.
Niekedy sa zaseknem a neviem sa na tom prestať smiať. S kolegyňou Lesanou si Imrichovu štrúdľu pozeráme v maskérni a posielame si permanentne ich posty.
V Dunaji hráš Kláru, ktorá je veľmi tvrdá, prísna a zásadová. Z toho, ako na mňa zatiaľ pôsobíš, sa mi nezdá, že si Kláre veľmi podobná. Ako si sa s ňou vedela stotožniť?
Kláru mám veľmi rada. Je tvrdá aj prísna, ale zároveň má dobré srdce. Práve to, že je úplne iná ako ja, ma na nej baví. Po dlhom čase prišiel charakter, ktorý ma nejako zaujal. Žijem s ňou už dva a pol roka.
Nehovorím, že nemám niekedy chuť sa porozprávať so scenáristami, lebo je to dosť náročné, čo sa týka dramaturgického vývoja postáv. No to je asi normálne pri dlhom seriáli, ktorý ma už desať sérií.
(zdroj: Reprofoto/TV Markíza)Aký máš teraz režim? Točíš na dennej báze?
Mám rada, keď pracujem na jednom projekte a nie som rozlietaná na všetky strany. Som veľmi vďačná, že si môžem takýto režim dovoliť a nemám naraz rozrobených sedemnásť vecí.
V podstate mi Dunaj doteraz stačil a sústredila som sa najmä naň. Okrem toho mám ešte dve divadelné inscenácie, ktoré hrávame. Je to tak príjemne nastavené. Pracujem, no mám čas aj na seba a svoj osobnostný rozvoj.
Dunaj sa odohráva v 40. rokoch minulého storočia, zachytáva totalitný slovenský štát. Riešia sa v ňom témy fašizmu či pravicového extrémizmu u mladých ľudí. Vidíš tam nejaké paralely s touto dobou?
Je smutné, že to poviem, ale paralely tam vidím. V 40. rokoch prenasledovali na Slovensku skupiny obyvateľov na základe rasy, orientácie či viery. Posielali ich do táborov. O 80 rokov neskôr žijeme v krajine, kde sa potláčajú práva určitých skupín obyvateľstva.
Je to pre mňa veľmi citlivá téma, pretože ide o mojich najbližších ľudí. Nedokážem pochopiť nenávisť, ktorá sa v tomto štáte rozšírila proti LGBTI+ ľuďom. Už sa tu diskriminujú ľudia na vedomej úrovni.
Štát nepodporuje festivaly alebo aktivity, ktoré súvisia s touto komunitou ľudí. Neviem, čo máme urobiť, aby sa ľudia vo vláde zobudili a prestali šíriť strach a nenávisť.
Vieš si momentálne predstaviť žiť na Slovensku dlhodobo?
Rozumiem, že ľudia, ktorí majú dvadsať až tridsať rokov, rozmýšľajú nad odchodom. Ja budem mať o mesiac 36. Mám tu vybudované svoje zázemie a prácu, ktorú nemôžem robiť len tak niekde.
Nemôžem sa rozhodnúť, že idem hrať do Španielska alebo do Škandinávie. Do toho tu mám priateľa a rodinu, nechce sa mi odtiaľto odchádzať. Nemyslím si, že my sme tí, čo by mali odísť.
