Petra Dávidíková sa do britského životného štýlu zamilovala, keď v dvadsiatich rokoch pracovala v Kente. Zo sezónnych prác sa Petra už nevrátila a zostala v Londýne dlhých sedemnásť rokov.
Podarilo sa jej zamestnať v oblasti financií, kde bola často jediná cudzinka medzi Britmi. Aj napriek kariére v Anglicku nebola šťastná.
Vrátila sa do Bratislavy a otvorila si kaviareň Múza v šálke. V rozhovore ti porozpráva, prečo sa rozhodla vrátiť z britského sveta penzijných fondov do slovenského gastra aj o tom, aké rozdiely vníma medzi Slovákmi a Britmi.
"Slovensko milujem a som tu šťastnejšia než v Anglicku. Neviem si momentálne predstaviť bývať inde než v Bratislave," hovorí 42-ročná Petra Dávidíková.
Do Anglicka si odišla ako 20-ročná počas štúdia manažmentu na sezónne práce. Prečo si sa nakoniec rozhodla zostať tam dlhodobo?
Pôvodne som tam išla na dva mesiace cez leto. Našla som si niečo na farme, kde som bola týždeň. Lásku ku gastru som objavila v talianskej reštaurácii v Kente, kde som začala pracovať neskôr.
Počas štúdia som pendlovala hore-dole ako čašníčka, na Slovensko som lietala len na skúšky. Po škole som už vedela, že tam chcem žiť dlhodobo. Oslovila ma britská kultúra, ich spôsob života.
Z vlastnej skúsenosti viem, že integrovať sa medzi Britov môže byť náročné. Aké boli z tohto hľadiska tvoje prvé roky v Londýne?
Zhodou okolností som bola v práci takmer jediná cudzinka. Bolo tam ešte pár Francúzov, no prevažná väčšina Britov.
Snažila som sa rýchlo integrovať. Bola som dosť tvrdá, pretože som vyslovene odmietala nadväzovať vzťahy s ľuďmi z nášho regiónu. Chcela som sa týmto spôsobom lepšie naučiť po anglicky.
Je niečo iné dostávať v škole z angličtiny áčka a potom naozaj konverzovať s Britmi. Na začiatku som nerozumela britskému prízvuku, bolo to dosť náročné. Vedela som však, že len takto spoznám ich kultúru.
(zdroj: Unsplash/HumprehyM)Mala si pocit, že medzi nich patríš?
Áno, v jednom momente som sa naozaj začala cítiť ako Londýnčanka. Mala som anglického priateľa, známych aj kamarátov. Bývala som v perfektnej štvrti, mala som dobrý plat.
Žiadnu diskrimináciu pre svoj pôvod som nikdy nepociťovala. Skôr som si sama niekedy spôsobila také pocity. Bála som sa, či na mňa nebudú pozerať cez prsty.
Necítila som nikdy nijaké narážky ani na to, že som žena. V profesionálnom svete som jednoducho bola osoba, tam nebolo naozaj cítiť rodové rozdiely. To však nemôžem povedať o Slovensku.
Zažila si nejakú konkrétnu situáciu, v ktorej si sa ako žena cítila na Slovensku nekomfortne?
Skôr som to vnímala v pracovných oblastiach, v ktorých som sa na Slovensku pohybovala. Som tu už päť rokov, vystriedala som tri práce v digitalizácii. V tomto odbore je všeobecne viac mužov než žien. Dosť ma prekvapilo, že je tu oveľa menej žien aj na vedúcich pozíciách.
Rozdiely však vnímam najmä v osobnom živote – ako muži nazerajú na ženy vo vzťahoch. Všimla som si, že tu chlap očakáva od ženy, že navarí, uprace, no neuvedomuje si, že má tiež prácu a spláca hypotéku.
Môj anglický priateľ odo mňa neočakával, že budem zarábať a zároveň doma umývať podlahu. Boli sme dve nezávislé osobnosti. Pamätám si, že keď navrhoval, aby sme mali doma upratovačku, mne sa to zdalo divné. Myslela som si, že to vníma tak, že sa neviem postarať o domácnosť. Teraz to považujem za normálne.
Bolo ťažké si zvyknúť na život v krajine, ktorá je viac konzervatívna?
Pochádzam z Považskej Bystrice, no nevedela by som si tam predstaviť žiť. Nechcela by som sa integrovať do mesta, kde so mnou kopec ľudí politicky nesúhlasí.
Chcela som žiť v meste, kde nemusím riešiť ľudí, ktorí nepovažujú za normálne to čo ja. Napríklad LGBTI+ komunitu. Mám pocit, že v Bratislave ľudia lepšie tolerujú inakosť, je to tu ako taký malý Londýnček.
Keď som do Bratislavy začala chodiť na návštevy z Londýna, začala som vnímať, že sa toto mesto hýbe dobrým smerom. Páči sa mi, že primátor je architekt, ktorý Bratislavu prerába s vkusom. Aj preto mi pripadalo toto mesto ideálne na život.
Vnímam to zároveň tak, že ak chceme niečo zmeniť k lepšiemu, nemôžeme odísť. Už len tým, že som tu založila kaviareň, sa snažím do tejto spoločnosti niečo priniesť späť.
Prečo presne si sa rozhodla vrátiť na Slovensko? Veľa ľudí zo zahraničia, s ktorými sa rozprávame, sem prichádza späť pre rodinné väzby.
To nebol môj prípad, keďže moja mama žije v Kanade a otec v Anglicku. Keďže som odišla hneď po vysokej škole, prvú skutočnú prácu aj lásku som mala v Británii. Až teraz sa učím, ako to tu vlastne funguje.
No vrátila som sa najmä preto, že milujem outdoorový životný štýl. Vyhovuje mi mať štyri ročné obdobia, cez leto chodím k vode a cez zimu zasa lyžujem.
Slovensko má tiež veľmi dobrú geografickú lokalitu. Tým, že máme všetko poruke, tieto aktivity tu nie sú až také drahé. Potrebujeme len peniaze na benzín, aby sme sa dostali na hory. V Bratislave sa stačí zviezť ku Karpatom MHD.
Briti majú vo zvyku skôr za dovolenkou letieť.
V Londýne je problém to, že sa všade dá dostať len lietadlom alebo je to naozaj cenovo nedostupné. Dokonca aj pre ľudí, čo dobre zarábajú. Keď chcem ísť lyžovať, musím si kúpiť letenku do Francúzska. Keď si chcem ísť zajazdiť, môžem ísť na kone do Hyde Parku, ale zaplatím za to majland.
Okrem toho si tam nevie človek dovoliť veci, ktoré na Slovensku ľuďom pripadajú viac samozrejmé. Napríklad auto či záhradu.
Mala som pocit, že v Londýne sa je na čo pozerať, no človek tam nemôže toľko vecí reálne robiť. Nemala som tam takú slobodu, ako mám na Slovensku. Anglicko som milovala, no bola som tam nešťastná. Prestal ma baviť život vo veľkomeste.
Ako si zvládala nával ľudí, ktorí sa denne premelú metrom, ulicami?
Na tom sme sa vždy smiali. V londýnskom metre je toľko ľudí, že niekomu vždy voniaš pazuchu.
Keď bolo krásne počasie, niekoľko tisíc ľudí sa nahrabalo do jedného parku. Sedeli sme jeden vedľa druhého, človek nemal svoj priestor.
Priestory kaviarne Múza v šálke. (zdroj: Closer)Vydržala si tam však 17 rokov. V tvojej pracovnej oblasti majú ľudia veľmi náročný režim, často robia po večeroch, nestíhajú sociálny život. Aké to bolo v tvojom prípade?
Áno, robí sa tam od rána do večera. Platí tam "work hard, play hard". Počas týždňa nemá človek čas rozvíjať nijaké koníčky.
Skoro ráno vstaneš, musíš si dať minimálne hodinu na cestovanie. Je jedno, že bývaš v zóne 1 a pracuješ v zóne 1, trvá to aj tak dlho. Večer cestuješ späť tiež hodinu.
Ráno začneš robiť okolo ôsmej, skončíš napríklad o šiestej. Každý to väčšinou potiahne aj dlhšie. Aj to ma iritovalo, pretože som nechcela žiť celý život tak, že makám celý týždeň, aby som "žila cez víkend".
Nikdy som nepochopila, prečo ľudia rozdeľujú privátny a pracovný život do takej miery. Som zástankyňou toho, že človek jednoducho musí robiť to, čo ho baví a to mu potom tie peniaze vráti.
Máme si ľudí z oblastí financií zo západného sveta predstaviť ako film Wolf of Wall Street, kde všetci užívajú kokaín a spievajú si hymny, aby boli dosiahli lepšie predaje?
Aj to sa deje, no nie je finance ako finance. Ľudia, ktorých si môžeš predstaviť pod pojmom Wolf of Wall street, sú "brokeri". Otáčajú veľké investície a potrebujú získať marže zo svojich predajov.
Ja som pracovala v "slow finance", kde ľudia investujú na dlhé obdobie a tam som nič také nezažila. Majetkové fondy sú skôr stará škola. Moji kolegovia boli študovaní, extrémne inteligentní ľudia, ktorí analyzovali trhy a robili dôležité rozhodnutia.
Z finančnej oblasti si prešla do gastra, čo však tiež nie je najjednoduchšia práca.
Áno, makám tu každý deň. Chcem nájsť viac brigádničiek za bar, aby som sa mohla viac integrovať do podniku keramiku a tiež sa venovať organizácii eventov.
Po večeroch tu nahrávame podcast, býva tu stretnutie žien v biznise a organizujeme aj "rýchle rande nad 50".
Nebála si sa otvoriť kaviareň na ulici, kde je niekoľko ďalších gastroprevádzok?
Nie, no práve preto som k tomu pridala keramiku. To, že táto kaviareň je zároveň keramická dielňa, je jej pridaná hodnota. Vyučujem kurzy keramiky a snažím sa, aby sa tu vytvorila stála komunita ľudí, ktorí na ne budú chodiť.
Pred otvorením kaviarne som vyrobila keramické šálky, ktoré dnes používame v podniku. V januári som otvorila s vínom, cupcakmi a kávou. Teraz všetko postupne dolaďujeme, pridávame koláče a nealko.
Ak budeme o rok "v dobrých číslach", chcela by som pomáhať mladým podnikateľom a podnikateľkám. Napríklad im poskytnúť priestory alebo poradenstvo. Tiež by som rada ponúkala kaviareň na výstavy, čítania kníh a premietanie rozprávok pre deti.
(zdroj: Closer)Do Múz si investovala peniaze, ktoré si si našetrila v Británii?
Nie, tie som investovala do úplne iného dlhodobého projektu. Keď som sem prišla, kúpila som si byt na hypotéku, takže žijem tu ako "klasický Slovák" s úverom. Z úveru sčasti financujem aj túto kaviareň. Ja sa úverov nebojím, pokiaľ viem, že sú investované správne.
Prichádzaš do kontaktu s mnohými zákazníkmi. Akí sú Bratislavčania v porovnaní s Londýnčanmi?
Už to nie je taký rozdiel ako kedysi. Možno je to aj tým, že naša klientela je mladšia ako ja alebo v podobnom veku. Keď treba, vedia robiť aj "chit chat" ako na Západe.
Ja som taký late boomer, túto generáciu hodnotím veľmi pozitívne. Ľudia sa o seba starajú, no nemám pocit, že sa predbiehajú, kto je krajší či lepší. Viac prihliadajú na svoje pocity, potreby.
Vieš si predstaviť sa do Anglicka ešte vrátiť?
Počas toho, ako som na Slovensku, som nestihla ísť do Anglicka ani na víkend. Som tu šťastná.
Vytvorila som si tu taký svoj svet, nemám preto motiváciu ísť inam. Mám tam kopec známych aj priateľov, no za päť rokov sa mi podarilo spoznať super ľudí aj na Slovensku. Robím tu, čo ma napĺňa a to je pre mňa najdôležitejšie.
