Nedokážem pochopiť krutosť pytliakov, hovorí Juraj Ujházy, ktorý už dvadsať rokov žije v Afrike. Aj po takomto dlhom čase ním vie otriasť, keď na pešom safari v národnom parku narazí napríklad na žirafu, ktorú zabili pytliaci.
Do Afriky sa dostal na vysokej škole, a aj keď tam pôvodne neplánoval zostať navždy, miestny spôsob života mu prirástol k srdcu. Ako sám hovorí, väčšina Slovákov toho o Ugande až tak veľa nevie, ale v lete je v Bratislave dokonca horúcejšie ako v hlavnom meste Kampala. A to mu vyhovuje.
Neurovedkyňa Fričová: Namiesto donášky si treba navariť. Sme presýtení dopamínom, žijeme v blahobyte Čítajte Posledné dve dekády sa venuje ochrane prírody a zvierat najmä v okolí národných parkov.
Zatiaľ čo väčšina turistov smerujúcich do Afriky túži vidieť safari a trávi čas prevažne v národných parkoch, Juraj sa cez rôzne projekty snaží rozvíjať aj okolie parkov - zlepšovať životné podmienky a prostredie pre miestnych obyvateľov.
Tvoje kroky prvýkrát smerovali do Afriky v roku 2005. Čo predchádzalo tomuto rozhodnutiu?
Zo Svitu, odkiaľ pochádzam, som odišiel študovať do Ameriky. Tam som dostal odporúčanie na projekt v Zambii v rámci môjho štúdia. Aj keď som neplánoval žiť v Afrike, príležitosť ísť do Zambie a robiť dobrovoľníka v jedinečnom národnom parku Liuwa Plain som nemohol odmietnuť.
Keďže som študoval ekonómiu, nerobil som výskum zvierat, ale pracoval som na rozvojových projektoch s cieľom zlepšiť život v okolí parku. Napríklad priamo v tomto parku žilo okolo 20-tisíc ľudí, ktorým sme chceli zlepšiť životné podmienky a zredukovať aj mieru pytliactva. Rozvíjali sme poľnohospodárstvo, ale aj turizmus.
Plánoval si v Zambii zostať na dlhší čas?
Po štyroch mesiacoch som sa vrátil do USA, ale boli so mnou spokojní, tak ma zavolali naspäť. To som už nebol dobrovoľník, ale normálne som za to dostával výplatu. Nakoniec som tam zostal dva roky.
Afriku som si za ten čas naozaj obľúbil, boli sme dobrý tím, v ktorom sme sa na seba vedeli navzájom spoľahnúť v odľahlých oblastiach.
Zažil si veľký kultúrny šok, keď si prvýkrát prišiel do Zambie?
Je to rozdielny rytmus života. Dnes žijem v Kampale, v hlavnom meste Ugandy, kde to funguje ako v klasickom meste, ale pred dvadsiatimi rokmi som v Zambii prišiel do oblasti, kde na území 5000 štvorcových kilometrov nebolo ani jedno auto okrem pár áut určených na správu parku. Pol roka bola celá oblasť zaplavená, lebo prišlo obdobie dažďov, tak sme sa museli často prepravovať na člnoch.
Všetko je tam samozrejme iné. Iné jedlo, človek nechodil do obchodu. Týždeň som trávil väčšinou v miestnych dedinách. Ľudia tam boli skvelí, ale väčšina z nich nevedela po anglicky, takže komunikácia prebiehala cez miestnych učiteľov angličtiny.
S hrochmi v pozadí. (zdroj: archív respondenta)Dnes žijes dlhodobo v Ugande, kedy si sa tam presťahoval?
Mohol som zostať v Zambii, ale musel som dokončiť školu, tak som si potom musel nájsť novú prácu niekde inde. Našiel som ju v Ugande, kde to bol podobný rozvojový projekt okolo rôznych národných parkov, ale už som projekty manažoval z hlavného mesta, nie priamo na mieste. Na to som si musel zvyknúť, spočiatku to pre mňa bolo divné.
Celkovo som sa medzi Zambiou a Ugandou sťahoval trikrát. Vždy som tam bol pár rokov, kým sme dokončili projekt, a potom som sa presunul ďalej. Teraz v Ugande žijem posledných sedem rokov, mám už rodinu, takže sa ani neplánujem presúvať niekde inde.
Na začiatku si v Afrike pracoval na projektoch, ktorých cieľom bolo rozvíjať národné parky. Venuješ sa tomu aj v Ugande?
Pri mojom prvom projekte v Zambii som pracoval pre juhoafrickú firmu African Parks, ktorá mala zmluvu s vládou a manažovala celý národný park. Vždy je to však inak. Teraz pracujem pre Porini Safari Camps z Kene zameranej na ochranu prírody a rozvoj turizmu. Napríklad v oblasti Karamodža pripravujeme novú komunitnú rezerváciu.
Cieľom je, aby z cestovného ruchu v oblasti mali lokálni ľudia viac benefitov. Aby turizmus nefungoval len v národnom parku, ale aj mimo neho. Miestni obyvatelia takto ekonomicky priamo pocítia benefity turizmu, čo je iné, ako keď cestovný ruch funguje len v parkoch.
Dalo by sa o tebe povedať, že si dnes už expert na africké národné parky?
Neustále sa v nich pohybujem, mesačne navštívim dva alebo tri parky. Povedal by som, že som expert na ochranu prírody a ľudí hlavne v okolí parkov. Venujem sa hlavne projektom zameraným na ekonomický rozvoj.
Napĺňala ťa tvoja práca, keď si v Zambii videl, že ľuďom vaše aktivity dokážu zlepšiť životné podmienky?
Napĺňa ma to, najmä je to veľmi zaujímavá robota. Stále sa deje niečo nové. Rád vidím výsledky, ktoré po sebe na rôznych miestach zanechávame. Keď je tam bezpečnejšie, ľudia sa majú lepšie a zveri pribúda.
V Afrike často stačí investovať málo peňazí a dá sa z nich urobiť veľký pokrok. Veľa dobrého, čo vie miestnym obyvateľom výrazne zlepšiť život.
Ako vyzerá bežný pracovný deň experta na ochranu zvierat a ľudí v Ugande?
Momentálne mám tri hlavné aktivity. Pracujem pre firmu z Kene, kde sa v Kidepo Valley v regióne Karamodža snažíme vybudovať komunitnú rezerváciu. Tam chodím raz alebo dvakrát mesačne, som tam týždeň a rokujem s miestnymi ľuďmi. Dávame dokopy zmluvy a mapujeme pozemky, pretože tam čoskoro budeme stavať kemp.
Keď som v Kampale, riešim napríklad rokovania so štátnou agentúrou, ktorá spravuje park, pretože so všetkým musí súhlasiť aj vláda.
Okrem toho máme aj malú cestovku Bush Wonderers, o ktorú sa stará prevažne manželka. Robíme walking safari, výlety, zájazdy. Keď niekto príde na dva týždne, zorganizujeme mu celý pobyt v Ugande.
Stále sa venujem aj poradenstvu, keďže som v minulosti pôsobil v oblasti financií. Spolupracujem s jednou nemeckou firmou, cez ktorú rozvíjame projekty pre finančné inštitúcie o tom, ako investovať do rozvojových projektov.
Keď sa povie Uganda, väčšina ľudí na Slovensku o nej nevie vôbec nič. Ako sa žije v hlavnom meste Kampala?
Je tu úplná pohoda. Kampala je veľmi živé mesto, má 23 kopcov a výhľad na jazero Viktória. Veľa ľudí toho o Ugande veľa nevie, lebo marketing sa robí hlavne pre Keňu či Tanzániu. Je to ale krásna krajina, v Ugande žijú najpriateľskejší ľudia s dobrou povahou. Je to tu bezpečné, žiadna veľká kriminalita sa tu nedeje.
Minule som tu mal turistov z Bratislavy, ktorí sa čudovali, že si v Kampale môžeš peniaze zmeniť priamo na ulici, stačí vojsť do zmenárne. Hovorili mi, že v Juhoafrickej republike museli prejsť cez troje bezpečnostných dverí a zmenárne strážia ešte aj ozbrojení strážnici. Prekvapilo ich, aké uvoľnené to tu máme.
V súčasnosti pomáha s vybudovaním komunitnej rezervácie. (zdroj: archív respondenta)Čo ťa presvedčilo, že tam chceš zostať žiť?
Uganda je krajina s výborným jedlom, veľa tu prší, takže si ľudia dokážu vypestovať všetko. Úrodu majú dva aj trikrát do roka. Jedlo je preto pomerne lacné. Kampala má ako mesto všetko, čo každé moderné mesto, dá sa tu plávať, športovať aj kultúrne vyžiť.
Je mýtus, že v Ugande je extrémne horúco. Kampala leží v nadmorskej výške 1500 metrov nad morom, takže v lete je v Bratislave horúcejšie ako u nás. V lete máme okolo 25 až 28 stupňov, 35 stupňov málokedy, takmer vôbec.
Keď teraz budujete komunitnú rezerváciu v Karamodži, ako to tam prebieha? Ako komunikujete s miestnymi a dohadujete sa na tom, čo sú vaše plány a či s nimi súhlasia?
Jazyk neviem, pretože v Ugande máme okolo 50 jazykov. V oblasti Karamodža, kde pracujeme, veľa ľudí po anglicky nevie, ale samozrejme sa tam nájde viacero vzdelaných ľudí, s ktorými komunikujeme.
Pozemky, kde pracujeme, vlastní okolo 30 rodinných klanov, ktoré si zvolili svojich zástupcov, aby ich reprezentovali v celom procese. Pomáha nám aj lokálna vláda.
S nimi riešime väčšinu vecí. Je to pohodlné, pretože nemusíme dookola riešiť detaily so všetkými tristo domácnosťami. Minule ma zaujal jeden pán, ktorý tam žije v maličkej dedinke, ale hovoril mi o tom, že jeho dcéra dlhé roky žije vo Švédsku. To by som v živote nebol povedal.
Ak tomu správne rozumiem, keď bude kemp vybudovaný, budú doň môcť chodiť turisti, ale budú z toho profitovať aj miestni obyvatelia. Ako?
Väčšina ľudí, ktorí dnes chodia do Afriky, prídu do národných parkov. Tam zaplatia vstupné, lenže ľudia mimo parku, ktorí pred dávnymi rokmi často celé to územie, kde vznikol park, pokojne aj vlastnili, z toho niekedy nemajú dostatok benefitov.
Šťastie majú tí, ktorých park zamestná ako rangerov alebo sprievodcov, lenže to je zopár ľudí. Preto sa v krajinách ako Keňa či Namíbia vytypuje oblasť mimo parku, kde žijú miestni obyvatelia, a vytvorí sa s nimi partnerstvo s cieľom rozvinúť komunitné rezervácie mimo parkov na ich území.
V našom prípade ide v regióne Karamodža o pozemky, ktoré miestne klany nevyužívajú. Okrem pracovných príležitostí za to budú rodiny dostávať každý rok nájomné.
To sa rodinám pozdáva?
Vidia, že sú priamym partnerom a spolumajiteľom projektu. Konečne aspoň majú pocit, že z toho niečo majú. Aj zver sa často vráti do okolia, pretože ľudia prestanú pytliačiť. Na to sú zmluvy, v ktorých dohadujeme vzájomné podmienky. Prídu turisti, ľudia dostanú peniaze, investuje sa do vzdelania, zlepší sa infraštruktúra. Národný park je tým pádom tiež lepšie chránený.
Vidíš na vlastné oči aj pokrok napríklad v nižšej miere pytliactva?
Iste vidím, lenže niekde viac, niekde menej. Všetko závisí na tom, aký manažment majú národné parky, či vzdelávajú ľudí a či ľudia majú možnosť čo iné robiť okrem pytliactva. Vplýva na to veľa faktorov.
Keď som bol na prvom projekte v Liuwa Plain v Zambii, prišiel som do národného parku, kde im populácia pakoňov kvôli pytliactvu klesla zo 60-tisíc kusov na 15-tisíc kusov. Dlhodobo sa to zlepšuje a dnes ich je opäť okolo 40-tisíc kusov. Pri inom projekte v Zambii sme po dvoch-troch rokoch videli návrat levov.
Krutosť pytliakov ho dokáže šokovať. (zdroj: archív respondenta)Čo je teda hlavný problém, prečo aj dnes pytliaci húfne lovia zvieratá v Afrike? Je to skrátka dobrý biznis?
Problém niekedy nie je to, ak niekto chytí jedného pakoňa pre seba. Problém je, že dnes je po "bushmeat" veľký dopyt z miest. Tak tie zvieratá niekto musí uloviť.
Často sa na to používajú pasce z rôznych drôtov, do ktorých sa chytí všetko možné. Ľudia chcú uloviť antilopu, ale keď sa do toho chytí lev, tak zomrie lev. Ohrozuje to celú ekológiu.
Na našom walking safari som minule šiel pešo cez park a našiel som mŕtvu žirafu chytenú v pasci. Už sme takto raz videli aj mŕtveho slona, ale to bolo v Zambii. Bolo to priamo na turistickej trase, ležal tam a mal odseknuté kly.
Viem si predstaviť, že keby som pred sebou zbadal mŕtvu žirafu, dosť by ma to vzalo. Aké pocity to vyvolalo v tebe?
Otriaslo to mnou. Videli sme, že tá žirafa mala okolo krku pascu. Zaskočilo ma, že to nebolo pár kilometrov od hranice parku, blízko dediny, ale možno dvadsať kilometrov vnútri parku. Ako môže niekto prejsť dvadsať kilometrov dovnútra parku, aby tam urobil toto?
Kly chýbali, pretože ich ľudia vzali kvôli tradičnej ľudovej medicíne?
Nechcú to lokálni ľudia, ale slonovinu či kly z nosorožcov kupujú prevažne ľudia z Ázie. Lokálna medicína ani samotní miestni obyvatelia, tieto časti zvierat nijako nepoužívajú.
Diskutovanou témou v Afrike je ešte odstrel zvierat za štedrý poplatok, ktorí sú ochotní zaplatiť bohatí turisti zo sveta. Čo si o tom myslíš?
Záleží na tom, ako je systém nastavený. Osobne vidím, že to môže aj pomôcť. Viem, že veľa ľudí s tým má problém, lebo im to pripadá neetické, ale ak sa to dobre manažuje, môže to fungovať.
Kľúčom je, ako sa nemalé peniaze, ktoré lovci platia, rozdelia a použijú. Niečo ide štátnej agentúre, ktorá spravuje parky, niečo by malo ísť aj lokálnym komunitám, kde sa poľuje, pretože sa väčšinou nepoľuje priamo v národných parkoch. Ak sa prostriedky minú efektívne a ľudia vidia, že z toho majú benefity, tak to funguje.
Pohľad na mesto Kampala. (zdroj: archív respondenta)Spomínal si, že prevádzkuješ aj vlastnú cestovnú agentúru Bush Wonderers, Čo všetko ponúkate turistom?
Máme menšiu firmu, ktorú sme založili, lebo ma k tomu inšpiroval môj život v Zambii. Tam som po parku veľa chodil pešo, walking safari sú tam rozvinuté, ale v Ugande to nikto nerobil. Tak to robíme my.
Väčšinou sa v Afrike robí turistika tak, že sa ľudia vozia autom do parku, po parku aj z parku. My máme stanový kemp, ktorý rozložíme priamo niekde v parku, kde nie sú žiadni iní turisti. Človek tam spí, vidí zver, počuje zver, nie je to síce päťhviezdičkový komfort, ale máme všetko potrebné.
Aké zvieratá zvyčajne pozorujete?
Vidno je všetko, aj slony. Pred dvoma týždňami sme slony videli na 50 metrov, rovnako ako antilopy. Ale bližšie ťa nepustia. Inak vidíme byvoly či žirafy, minule sa nám podarilo zahliadnuť hyeny. Pri presunoch autom sme už videli aj levy či leopardy, ale pri presune pešo zatiaľ nie. Stále však vidíme ich stopy.
Koľko by ma takéto walking safari stálo?
Robíme to aspoň na tri dni, čo vyjde zhruba na 800 až 1200 eur. Podľa toho, koľko ľudí ide. Ak sú dvaja, bude to drahšie, ako keby ich bolo šesť alebo sedem.
Nikdy som nebol na safari, takže si to ani neviem predstaviť, ale predpokladám, že by som sa obával stretn so zvieratami. Nemá to nejaké riziká?
Sú určité pravidlá, podľa ktorých sa to robí. Človek nejde sám, máme sprievodcu a rangera, ktorí poznajú oblasť. Ideme len do terénu, kde je určitá viditeľnosť, takže nás zver nevie prekvapiť. Väčšina zvierat k sebe ľudí ani na blízko nepustí.
