Pracovala v nechtovom štúdiu v Nitre, dnes žije na farme v nórskom údolí Dividalen za polárnym kruhom. Emília Dudášová je na severe Nórska spokojná a za nič na svete by nemenila.
V Nórsku si skúsila viaceré práce so zvieratami. Lásku k psom pretavila do práce na psích záprahoch. Momentálne má u seba jedenástich huskyov.
Od Nórov by sme sa mali veľa učiť, myslí si. Napríklad si viac vzájomne pomáhať. "V Nórsku som sa naučila, že aj keď uviaznete uprostred snehu na konci sveta, vždy vám niekto pomôže."
Emília žije v Nórsku už päť rokov. (zdroj: archív respondentky)Spolu s priateľom žijete v údolí Dividalen, tri hodiny od mesta Tromso uprostred nórskej prírody. Necítiš sa na takomto mieste izolovane?
Keď bývaš v Nórsku hodinu od mesta, je to, akoby si bol od neho na Slovensku päť minút. Sme tu na veľké vzdialenosti zvyknutí, každý má auto. A keď mu chýba, požičia si od suseda.
Kamarátka minule dala do facebookovej skupiny, že potrebuje odviezť dcéru k lekárovi. Päť ľudí jej hneď napísalo, že si môže zobrať ich auto, lebo ho v ten deň nepotrebujú.
Ja som sa v nórskej samote našla. Na Slovensku som mala pocit, že do tamojšej spoločnosti nepatrím. Že ma nikto nechápe.
Pohľad na údolie Dividalen v severnom Nórsku. (zdroj: archív respondentky)Už si nevieš predstaviť sa vrátiť domov?
Po prvom roku v Nórsku som sa tu cítila viac doma než na Slovensku. Keď som odchádzala z Nitry, v niečom som veľmi zanevrela na Slovákov a ich mentalitu.
Bola som strašne znechutená z toho, aká zlosť a negativita tam prevláda medzi ľuďmi. Vždy, keď sa na Slovensko vraciam, vždy mám negatívnu emóciu. V zahraničí cítim voľnosť, pokoj a ticho.
Neznamená to však, že by som sa hanbila za to, že som Slovenka. To nie, som na to hrdá, pretože som v tej krajine vyrastala. No Slováci sa od Nórov majú čo učiť.
Čo presne?
Najmä si viac vzájomne pomáhať a neriešiť zbytočne iných. Nóri riešia najmä sami seba a to, či sú šťastní.
A naozaj sú? Nórsko je už roky hodnotené ako jedna z najšťastnejších krajín sveta napriek škandinávskemu počasiu.
Treba povedať, že sever Nórska trpí depresiami. Ale mentálne zdravie sa považuje za rovnako dôležité, ak nie dôležitejšie, ako fyzické. Aj ja som začala chodiť na terapiu, keďže mám ADHD a sociálnu úzkosť.
Stretla som sa s veľmi profesionálnym, vedeckým prístupom. Doktori mi povedali fakty – napríklad mi poradili, ako postupne posúvať svoje hranice.
Skúšam to napríklad pri návšteve veľkého obchodu, kam idem radšej s kamarátkou, aby som sa príliš nestresovala z počtu ľudí a pozornosť upriamovala na to, že sme tam spolu.
Na Nóroch ma prekvapilo aj to, akí sú dôverčiví. Keď som bola v Tromso, ľudia si nezamykali domy ani autá.
Áno, a ak by si išla ešte na sever od Tromsa, tam si ľudia naozaj nechávajú všetko odomknuté aj s kľúčmi vo vonkajšej zámke. Priamo v Tromse sa asi nájde zopár výnimiek, keď sú ľudia skeptickí voči cudzincom, a zamknú si autá.
Dvadsaťpäťročná Emília sa na Slovensko neplánuje vrátiť. (zdroj: archív respondentky)O Škandinávcoch sa hovorí, že sú rezervovaní. Ako sa ti podarilo medzi Nórov zapadnúť?
Od začiatku som sa sústredila na to, aby som si kamarátov hľadala najmä medzi Nórmi. Nebavila som sa až tak veľa z ľuďmi z iných krajín. Poznám veľa cudzincov, ktorí si hľadajú kamarátov len medzi prisťahovalcami. Nestretávajú sa s "pravými" Nórmi, ktorí tu žijú celé generácie. Chcela som to urobiť inak a veľmi mi k tomu pomohla nórčina.
Môj bývalý šéf, ktorý mi je ako druhý otec, mi povedal, že s ním nemôžem hovoriť po anglicky. Že ak chcem žiť v Nórsku, mám rozprávať po nórsky a bodka. V niečom ho aj chápem, pretože naozaj veľa cudzincov tu žije možno desať rokov a nórčinu neovládajú. Veľa Nórov to uráža.
V niečom sú takí zdraví lokálpatrioti. Napríklad 17. mája na oslavu dňa ústavy vyjdú všetci do ulíc v krojoch a zablokujú tak dopravu. Stále dodržiavajú rôzne zvyky či tradície, ktoré už na Slovensku vymierajú.
Pociťovala si z ich strany niekedy aj predsudky pre svoj pôvod?
Voči cudzincom sú Nóri práveže veľmi otvorení a neriešia, ak pochádzaš z inej krajiny. Keď vidia, že im rozumiem, aj keď neviem plynule po nórsky, vážia si to. Oceňujú, že sa snažím.
Poskytujú útočisko mnohým utečencom z Ukrajiny, Iránu či zo Sýrie. Dávajú týmto ľuďom šance a oni sa ich snažia využiť na maximum. Polovicu podnikov tu vlastnia moslimovia, ktorí ušli z týchto krajín.
Podobne to bolo aj s Ukrajincami na začiatku vojny, ktorým mnohí Nóri vrátane môjho bývalého šéfa, poskytli letné domy ako útočisko. Ich deti hneď začali chodiť do škôlky a učiť sa po nórsky. Do dvoch mesiacov vedeli plynule rozprávať aj rodičia. Začali pracovať a usadili sa tu.
Nóri často vlastnia letné domy či karavany.
Áno, Nóri toho majú veľmi veľa. Takmer každý má letný dom, karavan alebo loď. Mám z nich pocit, že investujú skôr do nehnuteľností a zážitkov, namiesto toho, aby hromadili peniaze na účte. Nepotrpia si však na megalomanské vily.
Z ich jednoduchých drevených domčekov bez plotov skôr pôsobí, akoby sa nechceli príliš odlišovať.
Nóri žijú v spojitosti s prírodou, je pre nich pasia tráviť tam čas osamote. Je tu extrémne veľa možností, keďže Nórsko je obrovská krajina s populáciou podobnou Slovensku. A potom tá voľnosť.
Na Slovensku väčšinou rodičia od dieťaťa chcú, aby študovalo medicínu, ekonomiku alebo právo. Vedia, že s takým odborom sa uplatnia.
Tu rodičia podporia svoje dieťa bez ohľadu na to, či si vyberie štúdium lyžovania, alebo maľby. Nie sú tlačení do toho, čo ich nebaví. Práve naopak, chcú, aby sa ľudia našli v tom, čo ich napĺňa.
Ty si sa v Nórsku naučila pracovať v "kenneli"- na farme so psami, kde organizovali rôzne psie záprahy pre turistov. Čomu sa venuješ teraz?
Keď som odchádzala z malej farmy od môjho bývalého šéfa, bolo to srdcervúce. Chceli sme mať však s priateľom niečo vlastné. Rozhodla som sa trénovať psy na preteky a venovať im svoj čas.
Momentálne ich mám jedenásť, šesť z nich je mojich a päť mám požičaných od kamaráta. Okrem tréningov sa venujem manikúre a upratujem vo vojenskom tábore, v ktorom pracuje aj môj priateľ.
Podarilo sa ti v Dividalene zohnať zákazníčky?
Založila som si živnosť a postupne som si zháňala zákazníčky. Všeobecne tu je nedostatok kvalitných skrášľovacích služieb, takže sa mi v tomto ohľade darí. Ľudia z "východného" regiónu sú v tomto šikovnejší a celkom sa im v tomto odbore darí.
Na Slovensku by si v centre Nitry v salónoch vypýtali tak 30 eur, tu si môžem pýtať 100 a moje klientky za mnou cestujú aj hodinu. Prácu ľudí si tu vážia, nie je to ako u nás, kde niektorí brigádnici pracujú za pár eur na hodinu a žijú z prepitného. Služby v Nórsku sú veľmi vysoko ohodnotené.
Ako prebieha tréning psov?
Úplne inak ako v turistickom kenneli. Tam robia 10-kilometrové kolieska a behajú so záprahmi.
Toto je v niečom, ako keď sa človek chystá na maratón. Preteky majú 300 kilometrov, takže si musia natrénovať celú trasu. Trénujem v horách, kde je 90 percent času dosť nepríjemné počasie.
Tvoj priateľ je Nór, ako ste sa zoznámili?
Najskôr som vďaka koňom spoznala svoju najlepšiu kamarátku. Pomáhala som jej trénovať kone a chodili sme spolu na prechádzky. Poskytla mi ubytovanie v čase, keď som menila prácu, a prakticky ma prijala do rodiny.
Paradoxne, môj priateľ je jej bývalý. Ale svoj vzťah uzavreli v dobrom, sú stále dobrí priatelia. Keď ide jej muž pracovať na ropnú plošinu, pomáha sa jej starať o dom. My zasa bývame na pozemku, ktorý patrí jej mužovi. Takže sme všetci nejakým spôsobom prepojení.
Ale v Nórsku je celkom bežné, že keď sa niekto rozíde alebo rozvedie, snaží sa s tým druhým udržať kontakt. Väčšinou sa ľudia nenaťahujú o peniaze alebo si nenadávajú, no naďalej k sebe chodia na návštevy.
Stretli ste sa teda u nej?
Bola to náhoda, pretože táto kamoška dohodla, aby mi robil šoféra. Vytiahli ma do baru, ktorý je otvorený raz ročne. Na Veľkú noc tam chodia všetci miestni a dokážu sa teda poriadne sťať. Vtedy sú extrémne sociálni a otvorení. Povedia ti všetko, čo chceš aj nechceš vedieť. Zrazu majú inú osobnosť.
Pozoruješ kultúrne rozdiely medzi tebou a priateľom?
Je to paradox, pretože som mala pocit, že som sa tu našla, keďže som viac rezervovaná. Presne ako Nóri, ktorých neuvidíš držať sa za ruky na verejnosti. Slováci sú vo vzťahoch prítulnejší, často ich vidíš prejavovať si náklonnosť na verejnosti.
Môj priateľ je však pravý opak a chýba mu to. Paradoxne sa mi sťažoval na to, že nie som viac prítulná.
Ako ťa prijala jeho nórska rodina?
Jeho rodičia boli veľmi zlatí, no na začiatku to bolo trochu zložité. Aj keď rozumejú po anglicky, veľmi nerozprávajú. Podobne je to vlastne aj s mojimi rodičmi z Nitry, takže keď sa stretli v Nórsku, bolo to zaujímavé.
Je niečo, čo ti v Nórsku chýba?
Nie je tu všetko stopercentne ružové, tak ako všade. Čím menšia komunita a hustota osídlenia, tým je to viac podobné slovenským dedinám. Na miestach, kde býva málo ľudí, jednoducho ľahšie vzniká dráma či závisť. No 95 percent ľudí, čo som tu stretla, je naozaj nápomocných a zlatých.
Jednoznačne mi však chýba naše skvelé jedlo. Nóri nepoužívajú nič iné ako soľ a korenie, takmer všetko jedlo je varené alebo sušené. Veľa vecí varia s polotovarmi z obchodov. Mne sa zdá bez chuti.
Niektoré jedlá sú super, ale doma je doma. V tomto som "rozmaznaná" od mamy a babky.
Majú Nóri voči sebe podobné predsudky ako napríklad Bratislavčania a východniari?
Severania si robia žarty z južanov, tak ako si Bratislavčania robia žarty z Košičanov a naopak. Na severe je viac sedliackych usadlostí, na juhu sú ľudia viac "mestské typy". Všetko sa sústredí do Osla a Bergenu, kde je viac pracovných možností než tu.
Poznám však aj ľudí, ktorí sa sťahujú z juhu na sever, lebo chcú zažiť niečo iné a chcú byť viac na samote. To je aj môj prípad.
Ako zvládaš polárne dni a noci, keď 24 hodín nezapadne alebo naopak nevyjde slnko?
Som človek, ktorý má veľmi rád zmenu. Vždy som potrebovala mať tri či štyri aktivity, ktoré som obmieňala. Keď som niečo robila extrémne dlho, začala som pociťovať vyhorenie.
Práve preto ma extrémne fascinovalo, že polárna noc sa zmení na niečo úplne iné a aj pri najtmavších dňoch je tu nádherná obloha ružová ako cukrík. A potom zrazu dva mesiace cez leto nezapadne slnko.
Tma počas polárnych nocí na teba nepôsobí depresívne?
Som z toho skôr unavená. No veľa severanov práve preto migruje na juh za vitamínom D. Tiež tu majú stále všetko rozsvietené, čím sa snažia zútulniť svoje okolie.
Severovýchod Nórska hraničí s Ruskom. Cítiť v týchto oblastiach polarizáciu vojnou na Ukrajine?
Medzi ľuďmi sa nájdu všelijaké názory, no väčšina je nastavená proukrajinsky. Veľmi veľa Nórov Ukrajincom poskytlo nehnuteľnosti po vypuknutí vojny. Vláda tiež stopercentne podporuje Ukrajinu.
Tiež som počula o tom, že si máme začať kupovať konzervy a zásoby. Toto je však pre Nórov normálne, keďže v tejto časti krajiny padajú lavíny. Sú naučení byť na seba odkázaní.
