Katarína Ahmedová prišla prvýkrát do Ameriky počas štúdia na vysokej škole, zamilovala sa do New Yorku a na stáži spoznala svojho manžela. Napriek tomu nechcela zažiť americký sen, vždy vedela, že sa chce vrátiť naspäť na Slovensko.
Slovák žije v Dubaji: Priveľa Slovákov sa spolieha na to, čo pre nich urobí štát. Je to chyba Čítajte Život to však zariadil trochu inak. Otehotnela, keď pred rokmi s priateľom Tanzeelom, Američanom s bangladéšskym pôvodom, plánovali presun do Európy. Pôvodne chceli žiť v Nemecku či vo Francúzsku, ale s dieťaťom na ceste sa vrátili do Bratislavy, kde zostali osem rokov.
Napokon sa opäť vrátili na predmestie New Yorku na Long Islande. V USA si už pripadá ako doma, nikto ju podľa vlastných slov neberie ako outsiderku, chcela by získať aj americké občianstvo, ale plán vrátiť sa na Slovensko stále zostáva na stole.
Ako hovorí, spoločenská situácia nie je ružová ani v Amerike, ani na Slovensku.
Tesne pred naším rozhovorom pridal oficiálny účet Bieleho domu na instagrame video so spútaným chlapíkom, ktorého práve americkí colníci pripravujú na deportáciu, zatiaľ čo v pozadí hrá výsmešná hudba s textom: "Toto je záverečná, nemusíš ísť domov, ale nemôžeš tu zostať". Je toto podľa teba v USA nový normál?
Ja pevne verím, že toto nie je nový normál. Podľa reakcií na príspevok vidno, aká rozdelená je americká spoločnosť. Jedna skupina je nadšená, druhá pobúrená.
V každodennom živote, aspoň pre nás, zatiaľ všetko funguje normálne, aj každý deň prichádzajú nové správy o krokoch vládnej administratívy, ako sú prepúšťania federálnych zamestnancov, clá na zahraničné tovary či rušenie podpory akademických programov. Smerovanie USA sa v mnohých smeroch jednoznačne mení.
Verejný diskurz je jedna vec, ale ako dianie v americkej spoločnosti posledné mesiace prežívaš osobne?
Vždy sa mi páčili americké ideály ako snaha chrániť slobodu aj myšlienka, že sme si všetci rovní. Jasné, aj Amerika mala a má kopu vlastných problémov - a za každej administratívy sa menia.
Sledujem, čo sa deje, ale snažím sa to nebrať osobne. Žijeme na predmestí New Yorku, na Long Islande, kde nevidím, že by sa ľudia zrazu začali správať inak. Long Island je dosť rôznorodý, má časti, ktoré sú konzervatívne, aj časti, ktoré sú viac liberálne a progresívne.
My žijeme v časti, ktorá je veľmi multikultúrna. Aj škola, do ktorej chodia moje deti, má množstvo študentov, ktorí sú napríklad prvá či druhá generácia imigrantov a krásne na tom stavajú svoju identitu.
Deti sa učia o kresťanských, židovských, moslimských, hinduistických a ďalších zvyklostiach a sviatkoch. Veľmi oceňujem, že mojim deťom budú vštepené princípy rovnosti všetkých kultúr a budú to brať ako niečo úplne normálne.
Čo pre teba Amerika predstavovala pred rokmi, keď si tam vycestovala prvýkrát?
Prvýkrát som do USA prišla na leto v roku 2011 na kurz scenáristiky. Vtedy som netušila, že v Amerike nakoniec budem žiť oveľa dlhšie. Môj prvotný cieľ bol prísť do USA a objavovať túto krajinu.
Nechcela si tam zažiť svoj americký sen?
Nie tak celkom. Myslela som si, že nazbieram nové zážitky, ale môj životný plán nebol presťahovať sa zo Slovenska. Vždy som mala cieľ vrátiť sa domov.
Po kurze scenáristiky si sa však do New Yorku znovu vrátila.
Do New Yorku som sa zamilovala. Ďalší rok som sa tam preto chcela vrátiť. Ako študentka magisterského štúdia európskych štúdii na Univerzite Komenského som mala možnosť prihlásiť sa prostredníctvom ministerstva zahraničných vecí na stáž na Stálej misii SR pri OSN v New Yorku.
Empire State Building v New Yorku. (zdroj: archív respondentky)To bol ten zlomový bod, ktorý ťa presvedčil, aby si zostala žiť v USA?
Počas stáže som stretla svojho budúceho manžela Tanzeela. V tom čase som už zároveň bola prijatá na ročný kurz scenáristiky na tej istej škole v New Yorku, ktorá ma rok predtým pohltila až tak, že som sa rozhodla sa jej po skončení vysokoškolského štúdia venovať naplno. Tak som po stáži vedela, že sa po lete opäť vrátim.
Naspäť do New Yorku si sa vracala aj za budúcim manželom?
Presne tak. Vďaka nemu som začala byť s Amerikou vďaka nemu spojená viac, ako som si kedy myslela.
Doštudovala som a ešte ďalší rok som pracovala na filmových festivaloch a v jednej malej produkčnej spoločnosti. Potom som však cítila potrebu vrátiť sa domov.
Tanzeel sa rozhodol, že pôjde so mnou. Chcel si so mnou vyskúšať život v Európe, tak sme už plány robili spoločne. Presťahovali sme sa na Slovensko, vzali sa a založili si rodinu. Na Slovensku sme nakoniec zostali žiť osem rokov.
Vedel Tanzeel, čo má od života na Slovensku očakávať?
Vždy ho lákalo na chvíľu opustiť USA. Počas prvých dvoch rokov, keď sme spolu žili v Amerike, raz prišiel na Slovensko. Celkom rýchlo sa mu tam zapáčilo a 'sadol si' aj s mojou rodinou. Dokonca by raz rád získal slovenské občianstvo.
Na Slovensko ste sa prisťahovali už ako pár, ktorý čaká dieťa. Bol tento nový začiatok na novom mieste náročný?
Museli sme sa prehrýzť cez veľké množstvo administratívy a Tanzeel potreboval viaceré dokumenty z USA, ktoré nebolo jednoduché získať. Prihlásil sa na štúdium slovenčiny a rozhodol sa študovať u nás medicínu. Keď dostal povolenie na prechodný pobyt, ďalšie kroky už boli relatívne jednoduchšie.
Napriek tomu, že si nikdy nemala ambíciu zo Slovenska odísť, ste po ôsmich rokoch odišli naspäť do Ameriky. Žijete tam už dva roky. Čo vás k tomu doviedlo?
Vyplýva to z nášho manželstva. Vnímame sa ako rodina, ktorá má dva domovy - Slovensko a Spojené štáty. Obidva domovy sú si rovnocenné. Celá moja rodina je na Slovensku a jeho rodina je zase v USA. Aj preto sme teraz naspäť tu. Priviedli nás sem však aj praktické dôvody týkajúce sa jeho práce po ukončení štúdia medicíny.
Slovenská atestácia by sa v Amerike nerátala, ak by sme sa tam v budúcnosti chceli presťahovať, takže bolo najlepšie, aby sme odišli do USA a manžel si atestáciu urobil tam. Na Slovensku potom bude musieť spraviť rozdielovú skúšku, ale atestáciu by mu mali uznať.
Dnes má domovy na dvoch kontinentoch. (zdroj: Lucia Minarova Photography)Takže ste vopred vedeli, že do Ameriky neodchádzate navždy?
Vopred sme vedeli, že v Amerike budeme musieť zostať minimálne tri roky. Teraz sme tu dva roky a vieme, že minimálne ďalšie tri roky tu ešte zostaneme. Manžel si tu po skončení trojročného atestačného programu chce odpracovať aspoň nejaký čas, aby zužitkoval tunajšie možnosti.
Predsa len, lekári majú v Amerike lepšie podmienky ako na Slovensku. Ja dúfam, že sa potom zase vrátime na Slovensko, aj on je tomu otvorený, ale ešte sme sa nerozhodli na sto percent.
Hovoríš, že máte dva domovy, aj vaše rodiny sú kultúrne odlišné. Spôsobilo to vo vašom vzťahu niekedy nejaké komplikácie?
Kultúra nám sama o sebe nespôsobovala žiadne problémy. Tanzeel sa narodil v Amerike, je americký občan, jeho rodičia prišli z Bangladéša. Presťahovali sa odtiaľ, takže doma nemajú americkú kultúru, ale bangladéšsko-americkú kultúru.
Od začiatku som si s nimi bola oveľa bližšia, ako by sa dalo čakať. Bangladéšska kultúra dáva veľký dôraz na rolu rodiny, čo majú spoločné so Slovákmi. Aj naše rodiny si sadli.
Nemali nikdy problém s tým, že si manžel našiel biele dievča z Európy. A moja rodina to mala rovnako. Veľmi si cením, že prijali Tanzeela na základe toho, že som si ho vybrala. Bolo to jediné, na čom záležalo.
Zvykla si si už na život na Long Islande?
Keďže sme na to mali praktický dôvod, odchod na Long Island nebola až taká veľká dilema. Vedeli sme, že je to správna cesta na to, aby sme mohli byť v budúcnosti flexibilní. Aby sme mohli žiť tam, kde sa rozhodneme.
Sami ešte nevieme, ako to bude vyzerať. Keď sme sem prišli, mala som idealistické predstavy o tom, ako sa vrhnem naspäť do scenáristickej brandže, ale musela som aj ja urobiť kompromisy. Teraz pracujem v školskom systéme.
Ale rozhodne nie je ľahké presúvať sa medzi dvoma kontinentmi. Pre manžela bolo celkom náročné získať miesto lekára v atestačnom programe, ale nakoniec to dobre dopadlo. Dostal prácu blízko svojej rodiny, čo je veľké šťastie.
Ja som nechcela ísť do Ameriky bez toho, aby som mala vybavené všetky papiere, víza a povolenia. Vyše roka trvalo, kým som získala víza na zelenú kartu, prešla som si tým na Slovensku, lebo som sa nechcela dostať do situácie, že by mi povolenie na pobyt vypršalo, keď už budeme presťahovaní v Amerike.
Keď sa povie New York, veľa ľudí si predstaví Manhattan plný mrakodrapov. Long Island, kde žijete vy, je však tiež súčasťou New Yorku, ale tam to vyzerá inak.
Je to úplne iné, lebo my žijeme na predmestí. Dá sa to vzdialene prirovnať k Dunajskej Lužnej neďaleko Bratislavy, aj keď vyzerá to úplne inak po architektonickej stránke aj tým, ako fungujú služby. Žije sa tu veľmi pokojným životom.
Na druhej strane, vlakom sa z Long Islandu človek vie dostať do centra Manhattanu za 40 minút. V našej oblasti žije veľa ľudí, ktorí každý deň za prácou dochádzajú na Manhattan alebo do Brooklynu. Hovorí sa, že sú tu dobré štátne školy a je tu pokoj, preto sa sem sťahuje veľa rodín s deťmi.
Máte predstavu, k akému bývaniu by ste sa raz v USA chceli prepracovať?
Keďže deti nechceme šokovať ešte viac tým, že by sme sa presúvali v rámci USA, radi by sme raz mali vlastné bývanie niekde tu na Long Islande. Máme tu prevažne rodinné domčeky, takže by to bol nejaký rozumný rodinný domček.
Pred svetoznámym mostom Brooklyn Bridge. (zdroj: archív respondentky)Vnímaš sa dnes v Amerike ešte ako imigrantka, ktorá tam prišla žiť z cudziny?
Myslím si, že identita Slovenky u mňa vždy bude dôležitá, ale určite sa chcem uchádzať aj o americké občianstvo. Zaujímam sa o to, čo sa deje v tejto krajine, čo sa deje v škole, kam chodia moje deti. Keď mi napríklad vadí, že sa v škole nerecykluje, snažím sa nájsť cesty, ako to zmeniť.
Chcela by som patriť na obidve miesta. Necítim od ľudí, že by ma brali ako outsidera, väčšinou si práveže myslia, že tu žijem už dlhšie.
Čo na Trumpovu protiimigračnú rétoriku hovoria Tanzeelovi rodičia, ktorí do USA prišli za lepším životom z Bangladéša?
Veľa sa o tom rozprávame. V okruhu rodinných známych sú aj ľudia, ktorí volili súčasnú administratívu. Tí pritom v 80. rokoch prišli z Bangladéša do USA, takže si zažili život aj tam, aj tu, a majú za sebou aj celý migračný a integračný proces. Je to fascinujúci fenomén - Trumpa volilo relatívne veľa amerických imigrantov.
Dokáže ťa rétorika, ktorú šíri Trump, ľudsky nahnevať?
Raz sa mi stalo, že vo mne vyvolala silné emócie konverzácia cudzích ľudí o Ukrajine. Telefonovala som a vedľa mňa sa starší pán rozprával so ženou v stredných rokoch - imigrantkou - o tom, aké hrozné bolo, že Zelenskyj nemal v Bielom dome na sebe oblek. Muž žartoval o tom, že ukrajinský prezident nemá peniaze na poriadny oblek.
To mi zdvihlo tlak. Som zo Slovenska, nachádzame sa hneď vedľa Ukrajiny a keď sa začala vojna, ešte som žila v Bratislave. Pamätám si deň, keď som z rádia počula informáciu o začatí ruských útokov. Teraz niektorí naznačujú, že vojnu vyprovokovali Ukrajinci. A bežní ľudia to ďalej opakujú.
Vidím však aj veľa reakcií od Američanov, ktorí sa za svoju krajinu v podobných chvíľach až hanbia. Ukrajina má podporu veľkej časti americkej spoločnosti.
Stíhaš vôbec pozorovať to, čo sa medzičasom deje na Slovensku?
Striedajú sa mi obdobia, kedy stíham sledovať dianie viac a menej. V poslednej dobe sa snažím sledovať Slovensko viac. Vidím, že sú tam nejaké paralely s Amerikou. Keď sa ma rodina pýta na to, ako vnímame to, čo sa deje na Slovensku, tak len konštatujeme, že situácia nie je ružová ani tam, ani tam.
Minule ma aspoň potešilo, že Slovensko nezablokovalo závery Európskej rady ohľadom Ukrajiny spolu s Maďarskom. Deje sa toho však veľa, čo by sme radi zmenili. Na druhej strane, Slováci by sa od Američanov mohli trochu priučiť hrdosti na vlastnú krajinu.
Ako by to podľa teba mohlo vyzerať?
Sme veľmi opatrní, keď máme o Slovensku hovoriť pozitívne, radi sa sťažujeme. Američania sú na na svoju krajinu hrdí. Každé ráno deti v škole prisahajú vernosť americkej vlajke, zatiaľ čo sa držia za srdce. Nehovorím, že sa mi to nezdá trochu prehnané, ale očividne to buduje identitu.
Nenakazili ťa už Američania do nejakej miery svojou národnou hrdosť, len voči Slovensku?
Mám pocit, že vždy som mala Slovensko rada, ale v Amerike sa to ešte posilnilo. Posilnilo sa to dokonca aj v mojich deťoch. Môj starší syn má vždy bližšie k identite krajiny, od ktorej je geograficky vzdialenejší.
Keď sme bývali v Bratislave, bol viac Američan a stále sa pýtal, kedy tam pôjdeme. Keď sme prišli do USA, úplne otočil a teraz všade hovorí, že je Slovák a stále sa pýta, kedy pôjdeme naspäť do Bratislavy.
