Lucia Gavenčiaková sa zo Žiliny presťahovala na Kapverdské ostrovy. Hovorí, že práca sprievodkyne si ju vybrala sama. Začala k nej inklinovať už v minikluboch počas dovoleniek s rodičmi.
Nakoniec má v 28 rokoch precestovaných 45 krajín sveta. Nateraz zakotvila v Afrike, kde sa vraj cíti bezpečnejšie než na Slovensku.
"Veľmi často sa stretávam s tým, že sa ma ľudia pýtajú, či sa nebojím cestovať sama. Paradoxne však tieto poznámky prichádzajú od ľudí, ktorí v danej krajine nikdy neboli alebo necestujú veľa," vysvetľuje.
Pred rozhovorom ma požiadala, aby sme sa stretli "niekde vnútri". Na Slovensku je už na ňu totiž príliš zima.
"Na Kapverdách mi dáva energiu počasie. Jednoducho už k životu potrebujem oceán, slnko a teplo," hovorí.
Aj preto sa rozhodla dať pred piatimi rokmi výpoveď a odísť z práce v politickom marketingu do neznáma. Ako sama hovorí, na plnenie snov netreba čakať do dôchodku.
Vždy si vedela, že nechceš mať klasický 9-5 život?
Popravde som k tomu nikdy neinklinovala. Vždy som sa snažila hľadať prácu, ktorú by som mohla robiť z domu. Od detstva sme s rodičmi chodili na dovolenky do rôznych svetových destinácií a práve tam ma začala fascinovať práca animátorov. Hovorila som si, že to musí byť práca snov. Keď som už vyrástla z miniklubov, vyskúšala som si ju.
Už na strednej škole si rozmýšľala o tom, ako sa dostať do zahraničia?
Áno, veľmi som chcela odísť. Videla som, že kamaráti študovali v Londýne či v Dánsku. Na to sa ma naši spýtali, kto mi to bude platiť.
Rozhodla som sa pre Brno, čo bola nakoniec lepšia voľba, lebo som mala z Česka možnosť vycestovať do zahraničia prostredníctvom Erasmu. To bolo nakoniec aj ekonomicky výhodnejšie než štúdium v Dánsku či v Anglicku.
Bola si na troch erasmoch – v nórskom Bergene, Austrálii a Portugalsku. Kde si sa cítila najlepšie?
V Portugalsku nastal asi zlom, keď som si povedala, že sa na Slovensko nechcem vrátiť. V krajinách, ktoré sú v blízkosti oceánu, pre mňa čas plynie oveľa pomalšie. Do veľkej miery si aktivity plánuješ napríklad podľa počasia.
Začneš vnímať pobyt v prírode ako prioritu a prestane ťa zaujímať všetko ostatné. Miestni ľudia tiež oveľa viac dbajú na work-life-balance.
Vnímaš teraz cestovanie inak, keď sa ním živíš?
To rozhodne nie, ale možno mi to už pripadá "normálnejšie" než väčšine ľudí. Najmä tým, že cestujem väčšinou veľmi nízkonákladovo, spím v hosteloch a stretávam tam podobných nomádov, ktorí každý týždeň precestujú inú krajinu.
Ja osobne si cestovanie vážim oveľa viac, odkedy pracujem.
Zatiaľ to vnímam asi podobne. Priznám sa, že na Kapverdách rozmýšľam po troch rokoch o tom, že by som chcela znovu niečo nové. S priateľom uvažujeme nad inými ostrovmi.
Na druhej strane je pre mňa dôležité, že mám už na tomto mieste vybudovaný kolektív ľudí. Lebo z veľkej časti je to o nich.
Platí podľa teba, že čím je človek starší, tým náročnejšie je budovať si komunitu?
Na Slovensku sa s týmto stotožňujem. No v zahraničí sa mi to zdá paradoxne oveľa jednoduchšie. Keď som na Kapverdy prišla v 25 rokoch, extrémne rýchlo som si vytvorila priateľstvá.
Bolo to však aj vďaka mojej kamarátke Janke, ktorá tam žije už osem rokov a celé mi to tam predstavila. Práve vďaka nej som spoznala veľmi veľa ľudí. Postupom času som si prostredníctvom práce v hoteli našla mnoho ďalších kamarátov.
Je to však aj tým, že som sa vďaka cestovaniu otvorila ľuďom. Môj frajer sa na tom vždy smeje, pretože on je z nás dvoch ten väčší extrovert. Obrazne povedané, ja klopem, on hovorí.
No cestovanie ma naozaj donútilo sa s ľuďmi rozprávať. Nakoniec som zistila, že to nie je až taká veda, ako sa introvertovi na prvý pohľad môže zdať.
Teraz sa po príchode do hostela vždy so všetkými zoznámim. Často sa tam spontánne vytvorí skupina ľudí, s ktorými spoločne cestujeme ďalšie dni.
Ako ste sa spoznali s priateľom?
Priateľ je Španiel, spoznali sme sa priamo na Kapverdách vďaka mojej práci. Tiež pracuje v turizme. Tým, že som študovala španielske bilingválne gymnázium, španielsku kultúru som už dobre poznala. Najmä ich "mañana".
A ako sa mañana prejavuje v praxi?
To si človek začne uvedomovať, až keď je s niekým takým vo vzťahu. Že všetko stačí robiť zajtra, netreba sa stresovať ani ponáhľať. A to všetko zapadá do konceptu pomalého života na ostrovoch.
Lucia si obľúbila surfovanie. (zdroj: archív respondentky)Popri štúdiu v Brne si pracovala v politickom marketingu. Dva roky si pre nemenovanú politickú stranu robila sociálne siete a copywriting. Prečo si sa rozhodla dať výpoveď?
Robila som pre nich počas parlamentných aj prezidentských volieb. Pracovali sme veľa, každý robil, čo vedel. Tá práca ma bavila, lebo bola veľmi dynamická a rôznorodá. Tiež je skvelé, koľko kontaktov mi to dalo.
Zároveň mi však to prostredie pripadalo dosť stresujúce. Na Slovensku sa razí filozofia, že oddych je len pre slabochov. Pociťovala som to aj v študentských komunitách v Čechách či na Slovensku. Tlak na to, že neustále musíme niečo robiť a nemôžeme sa zastaviť, inak nič neznamenáme. To ma vyčerpávalo. Keď si to teraz porovnám s prímorským work-life-balance, nechápem, ako som to vtedy zvládala.
Keď prišiel covid, rozhodla som sa od všetkého upustiť a dala som výpoveď. Zároveň bol pre mňa kľúčový február 2020, keď mi zomrela veľmi blízka osoba.
Začala som si uvedomovať, že všetky cestovateľské sny odkladám. Všetci mi len hovorili, ako veľa mám pracovať a budovať si budúcnosť.
No uvedomila som si, že nechcem odkladať sny do dôchodku, pretože vlastne neviem, či sa ho dožijem alebo či v starobe budem vládať cestovať. Život je veľmi krehký.
Tak si sa rozhodla odísť na Kapverdy.
Počas covidu som začala robiť pre jednu slovenskú cestovnú kanceláriu. Práve tá má vyslala na Kapverdy, o ktorých som už dlho snívala.
Keď som tam prišla, strašne sa rozpršalo a pršalo týždeň v kuse. Povedala som si, že som tu prvý- aj poslednýkrát.
V tom čase stále hľadali ľudí, ktorí by pre tú cestovnú agentúru na Kapverdách pracovali full-time. Zostávali mi ešte dva semestre školy, no nakoniec som si povedala, že diplomovku môžem napísať aj tam. Začala som robiť animátorku a sprievodkyňu.
Aké to bolo, začať tam naplno žiť?
Bolo to veľmi jednoduché najmä preto, že som tam mala skvelý tím. Boli sme tam štyri ženy, ktoré takto pracovali. Neskutočne sme si sadli a celý ten čas sme trávili spolu. Vytvorili sme si týmto spôsobom komunitu.
Ako Kapverďania vnímajú turistov či cudzincov, ktorí žijú na ostrove?
Kapverdy sú turizmu extrémne otvorené. V porovnaní s inými destináciami ako Kanárske ostrovy sú však stále málo turistické. Do veľkej miery z turizmu žijú. Ich obyvatelia sú zvyknutí si turistov ctiť a byť im veľmi nápomocní. Takže aj mňa všetci veľmi dobre prijali.
Teraz sa venuješ už len sprevádzaniu a tvorbe obsahu na voľnej nohe. Ako vyzerá tvoj bežný deň?
Tým, že Kapverdy sú relatívne malé ostrovy, sprevádzanie nezaberie toľko času. Začíname o ôsmej ráno, keď vyzdvihnem ľudí v hoteli a na pol dňa ich beriem na Boa Vistu.
Do jednej či druhej som s danou skupinou a ukazujem im ostrovy. Sprevádzam vždy Slovákov a Čechov. Poobede sa väčšinou venujem spracovávaniu našich zážitkov na sociálne siete, aby sme túto destináciu trochu viac spropagovali.
Musím povedať, že som mala na hostí vždy šťastie. Stretávala som ľudí, ktorí boli usmievaví a komunikatívni, pýtali sa veľa otázok. Väčšinou je to mix ľudí. Chodievajú sem rodiny s malými deťmi a tínedžermi, mladé páry, ale aj starší ľudia.
Si spokojná s platom?
Áno, som spokojná. Prácu mám do veľkej miery flexibilnú a viem si prispôsobiť moju agendu, podľa čoho sa potom pohybuje moje platové ohodnotenie. Viem z platu pokryť bežné výdavky aj si niečo odložiť.
Nie je to práca, kde žiješ z výplaty do výplaty. Možno nezarobím toľko ako na Slovensku, no pre mňa je dôležitá práve rovnováha medzi prácou a súkromným životom.
Ceny sa na Kapverdách sa však dosť približujú Európe. Boa Vista a Sal sa stávajú veľmi turistickými oblasťami a výdavky sa začínajú podobať našim. Napríklad dvojizbový byt na Kapverdách ma vyjde 500 či 600 eur. Potraviny sú drahšie než na Slovensku, pretože je všetko importované.
Na druhej strane sa tam pestuje exotické ovocie, ktoré je šťavnaté a chutí úplne inak než tu. Takže to je lacnejšie.
Komunikuješ s miestnymi v angličtine?
V angličtine aj v portugalčine. Veľa miestnych vie po anglicky najmä preto, že je to národ, ktorý veľa migroval. Hovorí sa, že pol milióna až milión Kapverďanov žije v zahraničí.
Je to najmä pre zlú ekonomickú situáciu. Odkedy sa tam prestala ťažiť soľ, začali Kapverdy veľmi chudobnieť. Stále je to však jedna z bohatších krajín Afriky. To práve súvisí s tým, že Kapverďania za prácou cestovali a majú rodinu v Európe či v Amerike.
Sú na Kapverdách štvrte, ktorým je lepšie sa vyhnúť?
Kriminalita je nízka, väčšinu ostrovov som prešla sama. Podľa mňa je dôležité tieto miesta neškatuľkovať.
Stretávaš sa s otázkami, či sa ako žena nebojíš sama cestovať?
Veľmi často. Paradoxom je, že mi to vždy hovoria ľudia, ktorí v danej krajine nikdy neboli alebo cestujú len zriedka.
Väčšinou im odpovedám, že som sa, vďakabohu, zatiaľ nedostala do situácie, keď by som sa necítila v bezpečí. Čo je aj pravda.
Áno, v Afrike sa stretneš často s tým, že na teba niekto píska na ulici. Mám však pocit, že pri tom to väčšinou ostane. Keď toho človeka ignoruješ, aj on odignoruje teba. Väčšinu času mám slúchadlá, takže si takéto veci veľmi nevšímam. Paradoxne sa na afrických Kapverdách cítim bezpečnejšie než na Slovensku.
Prečo?
Veľa ľudí považuje Slovensko za bezpečnú krajinu. No zamyslime sa nad tým, že niekto tu zastrelil dvoch ľudí, opitý človek vrazil do zastávky a nejaký muž niekoho napadol preto, že hovoril po maďarsky. Tak neviem, či mi Slovensko vlastne pripadá bezpečné.
Keď porovnáš atmosféru v spoločnosti tu a na Kapverdách, v čom vidíš najväčšie rozdiely?
Nechcem, aby to vyznelo zle. Sama mám vyštudovanú politológiu, takže si uvedomujem, aká je politika dôležitá. No mám pocit, že vždy keď sem prídem, zapnem si rádio alebo si hocičo prečítam, všade sa rieši politika.
Na Kapverdách sa ľudia angažujú, chodia voliť, rozprávajú sa o politike, no nerobia z toho hlavnú tému všetkých debát. Podobne to bolo aj na Zanzibare či v Kostarike. Mám pocit, že ľudia v týchto krajinách sú tolerantnejší a nemajú potrebu spoločnosť polarizovať. Vedia lepšie prijať iný názor.
Vedela by si si v tomto bode predstaviť, že sa vrátiš?
Nie, no nie je to až tak o mentalite Slovákov. Pre mňa sú to skôr praktické dôvody. Mám rada teplo, slnko, oceán a surfovanie. Milujem tráviť deň na pláži. Nemám rada, keď sú okolo mňa opadané stromy a sivéé budovy. Nevplýva to na mňa psychicky dobre. Počasie na Kapverdách mi dodáva energiu.
Ako často chodievaš na Slovensko?
Teraz som tu po štyroch mesiacoch, takže asi v takýchto intervaloch. Vždy sa stretávam s rodinou aj s kamošmi v Žiline. Mám pocit, že každý z nás už je na úplne inej vlne. Niektorí kamaráti si budujú dom, ďalší už majú deti. Veľmi sme sa zmenili, no myslím si, že každý z nás si našiel to, čo ho momentálne baví.
Ja osobne necítim nijaký tlak na to, že by som sa mala usadiť. Nikdy mi nikto nepovedal, že sa teší na vnúčatá alebo že by som už mala ostať na jednom mieste. Rodičom to bolo viac-menej jedno. No ja som zároveň dosť tvrdohlavá, takže by som ich aj tak neposlúchla.
