Ružinovský domov seniorov sídli uprostred bratislavského sídliska vo vysokej dvanásťposchodovej budove. Na prvý pohľad vyzerá ako netradičná bytovka. Býva v nej viac ako dvesto seniorov.
Keď sa blížite k budove, prirodzene premýšľate, či to nebude pochmúrne miesto. Stereotyp o tom, že sa doň odkladajú starší ľudia, ktorí sa už o seba nevedia postarať, ovplyvnil aj nás.
Aj my sa podvedome tak trochu bojíme starnutia.
Po otvorení dverí nás však zaskočil ruch. Ľudia chodia hore-dole, chodbami sa ozýva veselý, ale aj trochu nervózny džavot. Každý chce stihnúť svoj predpoludňajší program, krúžok, debatu či cvičenie.
"Sme radi, že ste prišli. Čudovali sme sa, že sa o nás ešte vôbec niekto zaujíma," smiala sa skupinka seniorov, s ktorými sme sa usadili do knižnice.
Boli pripravení podeliť sa s nami o svoj pohľad na dnešnú spoločnosť a odkaz, ktorý by chceli poslať mladej generácii.
Tém bolo veľa. Niektorým sa ľahšie rozprávalo o spoločnosti a politike, iní sa s nami nadšene zarozprávali o randení v časoch dávno minulých. Konverzácia plynula prirodzene.
Pani Anna žije v domove viac ako dvadsať rokov. (zdroj: Closer)Koluje také prirovnanie, že seniori v domove dôchodcov pripomínajú mladých ľudí na študijnom pobyte Erasmus v zahraničí.
Ani jedna skupina nemá príliš veľa záväzkov a povinností, za to však majú veľa voľného času a veľkú chuť sa navzájom spoznávať. To, že sú často aj single, je už ďalší príbeh. V Ružinove sme sa miestami naozaj cítili ako na Erasme.
Nie všetci sa však po takomto Erasme vrátia domov, mnohí z nich zostávajú v domove natrvalo. Pani Anna Tulalová Mališová má 76 rokov a v domove už žije viac ako dvadsať rokov.
"Je o nás dobre postarané, mám vlastné bývanie a chutne nám varia. Keď si chcem navariť sama, tak si navarím sama to, na čo mám chuť. Nemám sa na čo sťažovať," vysvetľuje, keď sa jej na úvod pýtame, či je v domove spokojná.
Do Bratislavy ju zo Zvolena zlákal druhý manžel, ale konštatuje, že si hlavné mesto zamilovala a už by sa nikam vracať nechcela. K srdcu jej prirástla miestna komunita seniorov.
Vysvetľuje nám, že seniori spolu v domove trávia tak veľa času, až medzi nimi prirodzene vznikne puto. Nikto však nikoho do socializácie netlačí, účasť na drvivej väčšine aktivít je dobrovoľná.
Neutekajte do cudziny
Mladú generáciu hnevá, v akom stave im starší zanechali krajinu, a trochu im závidia dostupné bývanie. Obľúbeným argumentom je, že za minulého režimu dostávali byty od štátu alebo podniku za podpis a "tri fazuľky". Žiadne nedosiahnuteľné hypotéky.
Fráza "zlatý socializmus" padla viackrát, ani zďaleka však nie tak nekriticky, ako by si človek pred príchodom do domova seniorov mohol myslieť.
"Každý za socializmu musel pracovať, oproti dnešku nebolo v takom zlom stave ani vtedajšie zdravotníctvo. Ľudia si boli bližší," hovorí Anna.
Utláčanie a perzekúcia nepohodlných ľudí zo strany režimu im však boli proti srsti.
Filmový režisér Eduard Grečner má 93 rokov. Presnejšie 93 a pol roka, ako nás neskôr poopravil. V čase svojej najväčšej slávy natočil filmy ako Drak sa vracia či Nylonový mesiac. Všetci v domove ho familiárne volajú "pán režisér".
Do komunistickej strany nikdy nevstúpil. Veľakrát mu členstvo ponúkali, potom ho doň chceli dotlačiť, ale neustúpil.
Keď sme diskutovali o výhodách a nevýhodách socializmu, padla otázka, či to má dnešná mládež ťažšie ako kedysi oni. Všetci pritakali.
Pán Eduard nechce, aby mladí ľudia utekali do cudziny. (zdroj: Closer)"Bolo by dobré, ak by mladí ľudia na Slovensku zostali a neutekali do cudziny, lebo tu budú chýbať. Keď chcú odísť, znamená to, že sú kritickí a kritických ľudí je málo. Ešte stonásobok kritických ľudí a nech si vytvoria svoju spoločnosť, potom sa im možno podarí dosiahnuť ozajstnú demokraciu," konštatuje pán Eduard.
Zatiaľ je to od revolúcie podľa neho len taká hra na demokraciu.
Niektorým sa o hrozbách demokracie debatovať nechcelo, radšej sa rozhovorili o spomienkach z mladosti.
Z náruče do náruče
Keď sme sa pani Ľudmily spýtali na jej prvé rande, rozsvietila sa jej tvár.
"Ako gymnazistka som mala trojročnú vážnu známosť. Bol to medik, na čo som bola hrdá. Bolo to však veľmi cnostné, netrúfol si ma ani chytiť za ruku. Dnes to je iné, mladí ľudia už ani nerandia, ale idú rovno do postele," smeje sa 95-ročná Ľudmila Kamenická, keď komentuje, ako sa postupom času vyvíjalo randenie.
Pani Ľudmila vyštudovala farmáciu a celý život sa živila ako farmaceutka.
"Ja som svojmu priateľovi nedovolila ma ani pobozkať, pretože som si ako mladá myslela, že bozkávaním môžem otehotnieť," dodáva s úsmevom Anna Tulalová Mališová.
Randenie sa síce zmenilo, ale mladí ľudia sú vo svojej podstate stále rovnakí ako pred desaťročiami. Mení sa len prostredie, okolnosti a výchova. "Morálka? Morálka sa nemení, morálku si vždy každý zariadi podľa seba," smeje sa pani Anna.
Pani Ľudmila si zaspomínala na prechádzky po korze. (zdroj: Closer)S mnohými názormi starších na súčasné randenie sa mladý človek nedokáže stotožniť. Keď 95-ročná pani Ľudmila začala polemizovať nad zoznamovaním sa cez apky ako Tinder, len sme sa pousmiali. "Dnešná mládež len chodí z náruče do náruče, to sa mi nepáči," zverila sa nám.
Rozumeli sme tomu. Tesne predtým nám rozprávala, ako sa za mladých čias chodila prechádzať po bratislavskom korze a ledva sa s priateľom držali za ruky. Musí to byť pre ňu ťažko predstaviteľné, že sa dnes človek vyberie na rande s úplne cudzím človekom, ktorého práve spoznal cez aplikáciu v mobile.
Napriek rozpačitej reakcii mladú generáciu neodsúdila. Bola zvedavá a chcela si vypočuť, ako to dnes chodí. Veľa sa pýtala ona nás, nielen my jej. Uznala, že časy sa zmenili a už dávno na ne nestíha reagovať, ani sa im prispôsobiť.
Tak trochu sme čakali, že to bude viac o kritizovaní mladých ľudí za všetko, čo sa vymyká z normálu, na ktorý boli seniori v mladosti zvyknutí. Napokon sme dostali opak - partiu seniorov, ktorí neprišli rozdávať rozumy, ale dozvedieť sa čo najviac o tom, ako dnes žije mladá generácia.
