Klára Tihláriková sa počas prebiehajúcej vojny na Ukrajine rozhodla presťahovať do Kyjeva. Od vypuknutia konfliktu pomáhala ukrajinským utečencom na hraniciach, následne strávila dva roky v humanitárnom centre v Gabčíkove, kde sa starala o služby pre deti.
S príchodom novej vlády a zmenou postoja k Ukrajincom cítila, že najlepšie bude pomáhať ľuďom priamo na Ukrajine.
Dnes býva v centre Kyjeva, pracuje ako humanitárna pracovníčka a pravidelne cestuje na východ krajiny do miest Charkov či Izium, kde sa so svojimi kolegami snaží pomôcť ľuďom, ktorí tam napriek vojne zostali alebo museli zostať.
Rarach odišiel žiť na Madeiru: Byt v Bratislave sme predali a vymenili za apartmány, ktoré tu prenajímame Čítajte „Keď sa postupne zmenil postoj vlády voči Ukrajincom, cítila som, že miesto, kde budem schopná pomôcť oveľa viac, je práve na Ukrajine,“ hovorí.
Na odchod do Kyjeva mala aj osobný dôvod – jej priateľ pochádza z Ukrajiny a je členom ukrajinskej armády.
Klára sa napriek všetkým okolnostiam z Ukrajiny odísť nechystá. Naučila sa ukrajinsky aj rusky a chce zostať na mieste, kde vie byť čo najviac nápomocná.
Keď si sa rozhodla presťahovať do Kyjeva, predpokladám, že to v mnohých ľuďoch v tvojom okolí vyvolalo nechápavé reakcie.
Stretávam sa s tým stále. Menej medzi Slovákmi, pretože v mojom okolí mám prevažne ľudí, ktorým to už také zvláštne nepripadá.
Najväčší problém s tým však paradoxne majú Ukrajinci. Nevedia pochopiť, prečo by sa občan Európskej únie dobrovoľne presťahoval do Kyjeva. Nie sú s tým stotožnení, stále ich to prekvapuje.
Samozrejme, aj mne samej dlho trvalo rozhodnúť sa, nebolo to zo dňa na deň. Chcela som byť zodpovedná a neurobiť niečo, na čo by som nebola pripravená.
Dva roky sa v Gabčíkove starala o služby pre deti. (zdroj: archív respondentky)V Kyjeve dnes pôsobíš ako humanitárna pracovníčka. Bolo ťažké nájsť si tam prácu?
Dlho som poľovala na prácu, ktorá by mi vyhovovala. Na Ukrajine je rozsiahla sieť humanitárnych organizácií, takže v tejto oblasti je tu dostatočne veľa práce.
V takýchto medzinárodných organizáciách navyše existuje kvóta na medzinárodných a národných pracovníkov – cudzinci prinášajú know-how, ale národní pracovníci lepšie poznajú prostredie a miestne podmienky. Chcela som pridať ruku k dielu.
Po dlhom procese som si našla prácu v talianskej humanitárnej organizácii, ktorá má projekty po celom svete – od Ukrajiny cez Gazu až po Sudán. Nemôžem povedať jej meno, pretože som nestihla získať povolenie na jej propagáciu, ale ide o veľmi známu organizáciu.
Aká je tvoja náplň práce?
Som Protection Specialist. V preklade odborník na zabezpečenie ochrany ľudí zasiahnutých buď vojnovým konfliktom alebo humanitárnou katastrofou.
Zodpovedám za to, aby ľudia, ktorí boli vnútorne presídlení, alebo napríklad ľudia žijúci v blízkosti frontu, mali prístup k základným službám, k vzdelávaniu a boli dodržiavané ich ľudské práva.
Naša práca je vysoko reaktívna, reagujeme na miestne potreby. Teraz napríklad rekonštruujeme kryty v školách a škôlkach. Mali sme veľký projekt v Buči, ktorý sa zameriaval na psychologickú a sociálnu pomoc ľuďom po tom, ako bola deokupovaná a odišli z nej Rusi.
Projekty máme aj v Charkovskej a Doneckej oblasti, z Doneckej oblasti sme však minulý týždeň museli ľudí stiahnuť. Bezpečnostná situácia je taká zlá, že tam už nemôžeme mať pracovníkov.
Klára dnes žije v centre Kyjeva. (zdroj: archív respondentky)Keď sme si dohadovali dátum rozhovoru, museli sme ho o týždeň posunúť, pretože si šla na pracovnú cestu na východ Ukrajiny do oblastí, ktoré sú blízko frontovej línie. Čo dnes pre humanitárneho pracovníka znamená, keď sa musí vybrať na východ Ukrajiny?
Ísť na východ Ukrajiny v tomto bode znamená zmieriť sa s tým, že sa môže stať hocičo. Najviac aktivít máme v Charkovskej oblasti. V mestách Charkov a Izium máme dve najväčšie centrá podpory.
Očarilo ma tam, ako neuveriteľne nezlomná je Ukrajina. Všetko všade funguje. Teraz nemám na mysli Pokrovsk, kde prebiehajú aktívne boje a nefunguje tam už nič, ale v mestách ako Charkov či Izium fungujú služby aj štátne inštitúcie. Často na diaľku a problematicky, ale fungujú aj napriek vojne.
Je šialené prejsť sa zničeným centrom Charkova. Z historického centra nezostala takmer žiadna budova, ktorá by nebola zničená alebo poškodená. Sirény varujúce pred ruskými útokmi tam znejú 20 hodín do dňa. Je to smutný pohľad.
Tvoj priateľ je členom ukrajinskej armády, ty pracovne cestuješ do Charkova či Iziumu. Ako to obidvaja prežívate, máte o seba strach?
Máme strach. Môj priateľ pochádza z Donbasu, z mesta Kramatorsk. Je to jedno z posledných miest, ktoré ešte zostali ako-tak celé. On sám narukoval do armády už v roku 2014, dnes má 31 rokov. Tretinu života prežil ako vojak.
Po desiatich rokoch v armáde vníma život a smrť úplne inak ako bežný človek. Momentálne robí inštruktora, školí vojakov na východe Ukrajiny pri Pokrovsku, kde prebiehajú aktívne boje. Neustále sa oňho bojím.
On nie je stotožnený s mojím cestovaním do Charkova či Iziumu. Nikto z môjho okolia s tým nie je stotožnený. Keď Rusi vypália raketu, trvá 40 sekúnd, kým tam doletí. Človek tam nemá takmer žiadnu šancu zareagovať.
Slovák žije v Španielsku: V Indii som mohol žiť ako "maharadža" a mať personál, no chýbala mi Európa Čítajte Sú ešte ľudia, ktorí zostali žiť na východe Ukrajiny, radi z toho, keď za nimi prídu humanitárni pracovníci?
Veľa ľudí už od humanitárnych organizácií nemá veľké očakávania. Prešli tri roky, vojna sa stále neskončila. Väčšina ľudí, ktorá zostala žiť v oblastiach pri fronte, sú starší ľudia a dôchodcovia. Väčšina z nich má 50 a viac rokov.
Ocitli sa v neriešiteľnej situácii, pretože pred vojnou veľká časť z nich pracovala v poľnohospodárstve. Boli farmármi, tak si zarábali na život. Rusi to dobre vedeli, a tak v týchto oblastiach pri odchode zamínovali všetko, čo mohli, aby Ukrajinci nemohli pracovať. Zobrali im živobytie.
Čo od humanitárnych pracovníkov očakávajú?
V súčasnosti sme v situácii, keď väčšina ľudí potrebuje najmä materiálnu pomoc, často si nemôžu dovoliť ani lieky.
Ukrajinský sociálny systém nie je veľmi silný, dôchodky sú veľmi nízke. Dôchodcovia často dostanú okolo 100 eur mesačne, prídavky pre vnútorne presídlených ľudí sú okolo 50 eur na mesiac.
Okrem toho im poskytujeme psychologickú podporu, ktorá je vyhľadávaná hlavne v deokupovaných zónach, odkiaľ odišli Rusi. Ľuďom sa to ťažko spracováva. Napríklad dedina Savyntsi to veľmi schytala. Najskôr bola okupovaná Rusmi, ale hneď vedľa nich bola frontová línia.
Nielenže ich tyranizovali Rusi, ale ešte ich aj ostreľovali Ukrajinci. Rusi po odchode začali dedinu ostreľovať spoza novej frontovej línie. Je to pre seniorov nekonečný cyklus, hlavne pre babičky, ktoré už žijú samé bez manželov.
Vytvorili si tam preto seniorské kluby, kde niečo vyrábajú alebo sa len tak rozprávajú a pomáhajú jeden druhému. Sú radi, keď majú možnosť pozhovárať sa so psychológom.
Od začiatku vojny pomáhala na hraniciach. (zdroj: archív respondentky)Ako dnes vyzerá bežný život v Kyjeve? Veľa sa o tom narozprávalo, premiér Fico dokonca minulý rok tvrdil, že v Kyjeve nie je žiadna vojna, ale sám sa tam nikdy nebol pozrieť.
Kyjev je krásne a obrovské mesto, v ktorom stále žije 3,7 milióna ľudí. A to je iba oficiálna štatistika.
Žije sa tu náročne. Napriek vojne však všetko funguje na sto percent, vlaky jazdia načas, metro jazdí nonstop a služby často fungujú oveľa lepšie ako na Slovensku.
Ukrajinci sú výmyselníci, ak niečo vedia robiť, tak je to biznis. A ešte bojovať, to im ide veľmi dobre.
Cez deň je život fajn, ale Rusi v poslednom období experimentovali s novými balistickými raketami, ktoré boli ohrozením aj počas dňa.
Noci sú však šialene ťažké. Každú noc sem letia desiatky dronov, pomedzi to lietajú rôzne balistické rakety a riadené strely, takže celú noc nespíme. Aj ak v noci nechodíme do krytov, každú druhú hodinu ťa zobudia zvuky zostrelených dronov a rakiet. Práve zvuky sú na tom najstrašidelnejšie.
Dokáže si na to človek vôbec zvyknúť?
Keď zostrelia dron, je to zvuk, ako keby ti raketa vybuchla niekde pri hlave. Hrozný.
Problémom je aj to, že keď sa dron alebo raketu podarí zostreliť, aj tak musí niekam dopadnúť. Často padne na nejakú budovu a ty sa len modlíš, aby nepadla do tvojej izby.
Už som sa prichytila pri tom, že keď bolo tieto zvuky počuť príliš blízko, začala som rozmýšľať, aké pyžamo mám oblečené. Keby mi raketa padla do izby, nechcem predsa, aby ma z postele ťahali v nejakom hroznom oblečení.
Keď si sa sťahovala do Kyjeva, mala si presné požiadavky, ktoré mal tvoj budúci byt spĺňať?
Bezpečnostné pravidlá pre humanitárnych pracovníkov sú jednoznačné. Buď môžeš bývať v guest house, kde bývajú všetci, alebo si môžeš nájsť vlastné bývanie na konkrétnych uliciach. Ide o ulice, kde štatisticky existuje menšia pravdepodobnosť dopadu rakety. Bývať musíš výlučne na prvom alebo druhom poschodí.
Keďže mám psa, chcela som bývať vo vlastnom byte. Dostala som okruh vhodných ulíc a pustila som sa do hľadania.
Slovenka sa presťahovala na Bali: Dokázala som tu postaviť dom, ktorý mi dnes zarába na živobytie Čítajte Bolo ťažké nájsť si byt?
Je to veľmi ťažké. Človek si to neuvedomí, ale musela som nájsť výlučne taký byt, ktorý napríklad nemá elektrickú dosku na varenie, lebo keď na dlhší čas nie je elektrina, tak si nenavaríš.
Na Ukrajine je okrem toho veľmi populárne podlahové kúrenie namiesto radiátorov, ale tomu sa musíš tiež vyhnúť. Ak nejde elektrina a ty nemáš radiátor, tak zamrzneš.
Byt by ani nemal byť orientovaný na „balistickú“ svetovú stranu, z ktorej lietajú rakety.
V Užhorode, ktorý leží hneď pri hranici so Slovenskom, sú už vraj ceny nehnuteľností vyššie ako v Kyjeve. Aké tam máš životné náklady?
Na ukrajinské pomery je všade draho. V Kyjeve platím za zrekonštruovaný dvojizbový byt v centre mesta, v ktorom som prvá nájomníčka, 700 dolárov mesačne. To je za dvojizbový byt prakticky bratislavská cena. Jasné, dá sa nájsť aj lacnejšie bývanie, ale potom musíš robiť kompromisy.
Ľuďom však mám za zlé to, aké astronomické ceny si pýtajú v mestách, ktoré sú na východe krajiny. Napríklad mesto Pavlohrad, ktoré sa od frontu nachádza niekoľko desiatok kilometrov, a evakuuje sa tam celý Pokrovsk a ľudia tam zostávajú žiť, má neuveriteľne vysoké ceny bývania.
Na Nový rok som bola v Pavlohrade za mojím priateľom a zistila som, že ceny bytov sú tam niekedy ešte vyššie ako v Kyjeve. Dopyt je obrovský, výstavba žiadna, a tak si nájomcovia pýtajú od svojich ľudí šialené peniaze.
Užhorod je samostatná kapitola, tam sú už slovenské ceny. Jednoducho si platíš za bezpečnosť, mesto leží hneď pri hranici s Európskou úniou a ešte tam nikdy nič nedopadlo, žiadna raketa ani dron, takže ceny stúpli.
Za posledné roky sa naučila po ukrajinsky aj rusky. (zdroj: archív respondentky)Zažívaš aj momenty, keď myšlienky na vojnu na chvíľu vypustíš z hlavy?
Vypustiť sa to nedá ani na chvíľu, vojna si ťa stále nájde. Všade v Kyjeve je veľa plagátov a bilbordov, cez ktoré armáda hľadá nových vojakov. Po meste sa neustále pohybujú vojaci.
Kyjev a okolie je do istej miery stále zamínované, takže keď chcem ísť na prechádzku so psom niekde do okrajovej časti, musím si dobre premyslieť, kam sa vyberiem.
Ťažké sú aj také zážitky, keď sa spúšťaš na eskalátoroch do metra a dole vidíš čakať mobilizačnú políciu TCK. Zrazu ti pred nosom prebehne utekajúci mladý muž, ktorého naháňa niekoľko vojakov, pretože sa vyhýba mobilizácii. Často musia mužov doslova uniesť a vziať do armády.
Niekedy sa TCK k týmto mužom správa dosť brutálne. Veľa z jej členov je bývalých veteránov, takže zažili hrôzy vojny a majú svoj prídel bolesti, ktorý môže určovať to, ako sa správajú k ľuďom, ktorých musia chytať. Vznikajú tak konflikty a tenzie v spoločnosti.
Sú chvíle, keď potrebuješ pomoc ty?
Samozrejme, ale mám na to naučené mechanizmy, vďaka ktorým to zvládam. Veľakrát sa však aj ja dostanem do situácií, keď si musím ísť trochu poplakať na záchod. Neviem, či poznám niekoho, kto by bol úplne obrnený, a ani to podľa mňa nie je zdravé.
Chcem rozumne a udržateľne pomáhať ľuďom. Nemám syndróm toho, že musím zachrániť celý svet. Musím si byť vedomá toho, že som vysoko zraniteľná žena, na ktorú to má celé vplyv.
Máme povinné psychologické testy a sedenia. Na začiatku sme hlavne na hraniciach často videli ľudí, ktorí išli pomáhať, ale nedali sa zastaviť. My sme niektorých dobrovoľníkov nevedeli zastaviť a presvedčiť, aby si oddýchli.
Niektorí potom utečencom viac škodili ako pomáhali. Nič nie je horšie ako vyhorený a nezodpovedný humanitárny pracovník, ktorý sám seba nevie udržať na uzde.
Vzťah amerického prezidenta Donalda Trumpa s Ukrajinou je chaotický, s Rusmi rokuje o mieri, na stole je aj dohoda s Kyjevom o ťažbe vzácnych kovov výmenou za podporu vo vojne. Nenadobudli podľa teba Ukrajinci v posledných týždňoch pocit, že ich západný svet necháva napospas Rusku?
Je to len môj čisto subjektívny pocit, ale myslím si, že bežní Ukrajinci sa vo vojne vždy cítili sami. Obyčajný človek až tak nevníma zbrane, ktoré dostávajú zo zahraničia.
To najboľavejšie si z toho boja odnesú Ukrajinci. Neprišlo im na pomoc žiadne hmatateľné vojsko, ktoré by niekto videl a cítil. Na fronte nezomiera okrem dobrovoľníkov zo zahraničia nikto iný, len Ukrajinci.
To, čo prináša Donald Trump, nebolo podľa mňa pre Ukrajincov veľkým prekvapením, skôr ďalším sklamaním.
Aký výsledok konfliktu by si si želala?
Želám si, aby sa vojna skončila, ale chcela by som, aby sa skončila spravodlivo pre Ukrajinu. Obávam sa, že to sa zrejme neudeje. Som skeptická, nemyslím si, že Putin je racionálny a predvídateľný hráč, ktorý bude dodržiavať pravidlá.
V humanitárnej komunite sa najviac diskutuje o troch možných scenároch. Buď sa predĺži status quo a bude sa dlhodobo bojovať, alebo dôjde k výraznej eskalácii, keď USA stiahnu svoju podporu Ukrajiny a Rusko sa možno pokúsi obsadiť viac územia.
Najviac sa však obávam tretej možnosti - prímeria, ktoré bude nestabilné. Rusko sa potom môže snažiť všelijakými spôsobmi destabilizovať Ukrajinu politicky a ekonomicky a prímerie neustále porušovať.
Želám si, aby sa utrpenie pre tento vyčerpaný národ už skončilo.
Chystáš sa dlhodobo zostať žiť v Kyjeve?
Je to otázne, pretože sa dejú nepredvídateľné veci. Napríklad to, že Trump zastavil financovanie humanitárnych organizácií cez USAID.
Ale nechystám sa svoje pôsobenie na Ukrajine ukončiť, stálo ma to už príliš veľa. Naučila som sa po ukrajinsky a po rusky. Teraz to musím zužitkovať a pomáhať tam, kde cítim, že moja pomoc má zmysel.
Vojna na Ukrajine
- Najnovšie správy o vojne na Ukrajine
- Minúta po minúte: Ukrajina vs. Rusko online
- Volodymyr Zelenskyj: Profil a životopis
- Mýty a klamstvá o vojne na Ukrajine
- Tri roky vojny v grafoch, mapách a na satelitných záberoch
- Ako vyzeral tretí rok vojny proti Ukrajine
