Oleksandra Bakushina a Hanna Maslova sa spriatelili tesne po tom, ako Hanna ušla z Charkova počas vojny. Oleksandra si od nej objednala tortu pre syna, pretože počula, že je dobrá pekárka.
Torta ju preniesla do detstva na Ukrajine. „Bola to chuť, ktorú som už dlho necítila,“ spomína na začiatky ich priateľstva Oleksandra, ktorá žije na Slovensku už desať rokov. Hannin talent ju nadchol a rozhodla sa s ňou založiť biznis. Ako dizajnérka navrhla minimalistický interiér cukrárne Maslo.
Kým sa s dvoma cieľavedomými Ukrajinkami rozprávame o ich splnenom sne, z kuchyne sa šíri vôňa koláčov, pečie ich Hannina mama.
„Každý deň chceme ponúkať len pár druhov koláčikov. Dbáme na to, aby boli vždy čerstvé,“ vysvetľuje nadšene Oleksandra.
Aké boli začiatky vášho priateľstva?
Oleksandra: Po našom prvom stretnutí sme sa začali stretávať častejšie. Keďže máme deti v takmer rovnakom veku, trávili sme spolu veľa času na dlhých prechádzkach, ktoré nás postupne priviedli k priateľstvu. Spájajú nás podobné hodnoty a jednoducho – bolo to prirodzené spojenie, taký pravý „match“.
Niektorí ľudia tvrdia, že nie je dobrý nápad zakladať biznis s kamarátmi. Mali ste pred tým rešpekt?
Hanna: Naopak, ja si myslím, že biznis by sa mal robiť iba s priateľmi. S rodinou je to oveľa náročnejšie.
Oleksandra: Pre mňa je dôležité, že si vieme vždy úprimne povedať, čo si myslíme. Na začiatku sme si hneď jasne rozdelili úlohy a dohodli sa na princípoch spolupráce. Pevne veríme, že to bude fungovať.
V cukrárni nájdeš aj skvelú pavlovu tortu. (zdroj: Miklashevska Olga )Oleksandra, v Bratislave teraz žiješ desiaty rok. Prečo si sa rozhodla prísť študovať práve na Slovensko?
Oleksandra: Pôvodne som plánovala študovať v Taliansku, ale osud moje plány zmenil. Najskôr som prišla na Slovensko len na výlet a strávila som dlhší čas v Bratislave. Zaujímala ma Vysoká škola výtvarných umení – imponovala mi jej atmosféra a ľudia. Neskôr som úspešne zvládla prijímacie skúšky a vyštudovala priemyselný a experimentálny dizajn.
Ľahko si sa aklimatizovala?
Oleksandra: Môžem povedať len samé pozitívne veci. Stretla som skvelých Slovákov a Slovenky. Prebiehalo to naozaj hladko.
Vnímate ako Ukrajinky žijúce na Slovensku zmeny nálad v tunajšej spoločnosti?
Hanna: Úprimne, ani nemám veľmi čas nad tým premýšľať, pretože je tu pre mňa všetko nové a musím držať krok. Mám deti a za sebou veľa zmien, takže sa sústredím najmä na prítomnosť. S priateľom sa však občas rozprávame o tom, že ak by na Slovensku nastali ťažké časy, rada by som zostala a nejakým spôsobom prispela – napríklad pečením chleba pre ľudí. Už nebudem nikam utekať.
Oleksandra: V každodennom živote polarizáciu spoločnosti až tak nevnímam. Mám pocit, že sa jej venuje možno až priveľká pozornosť, hoci existujú aj iné dôležité témy, ako napríklad klimatická kríza, vojna či ekonomika.
Občas s humorom hovoríme, že chceme stihnúť nebyť v mínuse, než príde nejaká veľká kríza. Ale, samozrejme, niektoré politické udalosti nás znepokojujú, napríklad keď vidíme, s kým sa stretávajú naši predstavitelia. Stále však verím, že biznis si dokáže udržať určitú nezávislosť od politiky.
Vnímame, že ľudia majú rôzne názory, a občas sa stretneme aj s negatívnymi komentármi.
Čo vám vytýkali?
Oleksandra: Písali nám, že máme ísť späť na Ukrajinu, alebo že sme otvorili prevádzku len kvôli dávkam pre utečencov. Je škoda, že niektorí ľudia nechcú vidieť, že tu, naopak, vytvárame pracovné miesta, nakupujeme od Slovákov, platíme dane, ktoré prispievajú k rozvoju krajiny.
Okrem toho sa snažíme integrovať do spoločnosti, zapájame sa do rôznych miestnych aktivít, podporujeme slovenské produkty a služby, prispievame k rozmanitosti kultúrneho a spoločenského života. Veríme, že aj my môžeme byť prínosom pre Slovensko.
Hanna, pre teba bola situácia s príchodom na Slovensko zložitejšia. Z Charkova si ušla po vypuknutí vojny s dvoma deťmi a s tvojou mamou. Ako si si tu zvykla?
Hanna: Od prvého dňa na Slovensku som mala šťastie stretnúť skvelých ľudí, ktorí mi veľmi pomohli a podporili ma. V tej situácii som nemala ani čas zastaviť sa a premýšľať, pretože mám rodinu.
Hneď po príchode som sa sústredila na to, aby som sa postavila na nohy, a začala som sa venovať pečeniu. Začala som hľadať klientov a veľmi mi v tom pomohli moji sledovatelia na instagrame, ktorí ma podporovali, zdieľali moje produkty a šírili o mne slovo.
Pamätám si, že jedna žena mi poslala mixér ako darček, čo ma úplne dojalo. Človek, ktorý nás prijal ako utečencov, si odo mňa objednal prvú tortu. Bol to pre mňa veľký krok, ktorý ma povzbudil pokračovať. Tieto malé gestá a podpora od neznámych ľudí ma neskutočne motivovali.
Hanna v Charkove vlastnila kaviareň Butter. (zdroj: Instagram/hanna_maslova)Akú cukráreň si mala v Charkove?
Hanna: Naša pekáreň spojená s kaviarňou sa volala Butter, podľa môjho mena, Hanna Maslova. Keď sme sa rozhodli otvoriť novú kaviareň, zvolili sme názov Maslo, pretože sme si mysleli, že Slováci lepšie prijmú názov v ich jazyku, a tiež preto, že maslo je jednou z hlavných ingrediencií našich koláčov.
Butter sme prevádzkovali spolu s mojou mamou a bol to veľmi populárny podnik. Bola to naozaj srdcovka, no žiaľ, už neexistuje. Po príchode na Slovensko som sa snažila priniesť so sebou tie isté recepty, ktoré som používala na Ukrajine. Chuť sa nezmenila, pretože stále pečieme podľa tých istých receptov a robíme to my, tí istí ľudia.
V našej kaviarni sme ponúkali koláče, ktoré možno na Slovensku nie sú až tak bežné, ale stali sa obľúbenými. Zamerali sme sa na to, aby sme zachovali pôvodnú chuť a kvalitu.
Od malička si sa venovala cukrárstvu?
Hanna: Nie, dlho som sa venovala iným veciam, ktoré nemali s pečením nič spoločné. Prvým podnikaním bolo, že sme šili detské stany. Ale raz potreboval môj starší syn tortu a nám s mamou sa ju podarilo spraviť. Časom začali od nás objednávať torty kamaráti, potom známi, a tak vznikol náš rodinný biznis.
Je to aj tým, že mama študovala architektúru a má „inžinierske“ myslenie. K receptom pristupuje skôr matematicky, vie veľmi dobre premýšľať nad každým detailom a vytvárať nové receptúry. Tento prístup nám pomáha pri vytváraní niečoho naozaj jedinečného.
Okrem ukrajinských tradičných dezertov ako torta Napoleon ponúkate napríklad aj francúzske koláče.
Hanna: Áno, napríklad Choux alebo Canelé.
Pečiete priamo v prevádzke?
Oleksandra: Áno, výroba prebieha priamo tu v kaviarni. Nemáme veľkú vitrínu, ponúkame len päť či šesť druhov koláčov, a to aj kvôli tomu, aby sa všetko stihlo zjesť. Každý deň chceme mať čerstvé dezerty. Snažíme sa vyhnúť tomu, aby nám neostali produkty, ktoré by sa „nevyužili“. Koláče sú vždy čerstvé, a keďže sa odnikiaľ nevozia, naši zákazníci si ich môžu vychutnať rovno „z pece“. Máme aj niekoľko bezlepkových dezertov.
Okrem toho robíme aj torty na zákazku. Spojili sme sa s pražiarňou Good Times Coffee Roastery, čo bolo veľmi milé, pretože sa nám ozvali ako prví a povedali, že ich zaujal náš koncept. S ich kávou sme veľmi spokojné, rovnako aj s ich ľudským prístupom.
Vaša prevádzka je na Mickieviczovej, v širšom centre Bratislavy. Len v tomto okolí je veľmi veľa pekární či kaviarní. Nebáli ste sa otvoriť ďalšiu gastro prevádzku v tak konkurenčnom prostredí?
Oleksandra: Keď som ochutnala tortu od Hanny, ničoho som sa nebála. Vedela som, že to, čo robíme, má kvalitné základy. Áno, je pravda, že v Bratislave je veľa gastro prevádzok.
Napríklad Specialty Coffee je tu fenomén, takých kaviarní sú tu desiatky. Ale zároveň som verila, že aj my si nájdeme svojich ľudí a prídeme im na chuť. Je to vlastne len dobré, keď vzniká množstvo kvalitných miest – každý prinesie niečo nové a zaujímavé, čo obohatí celkovú atmosféru mesta.
Chodí k vám viac slovenských či ukrajinských zákazníkov?
Hanna: Je to mix. Najskôr to bolo približne vyrovnané, ale teraz je tu viac Slovákov ako Ukrajincov. Je skvelé, že už máme čoraz viac stálych zákazníkov, ktorí sa sem pravidelne vracajú. To je pre nás veľmi dôležité, pretože to znamená, že sa nám podarilo vytvoriť miesto, kde sa ľudia cítia dobre a radi sa sem vracajú.
Oleksandra: Na začiatku sme žartovali a špekulovali nad tým, že budeme musieť vymyslieť náš vlastný punčový rez, aby sme zaujali Slovákov. Všimli sme si, že tento zákusok zbožňujú. Veľmi sa tešíme, že nakoniec prichádzajú napriek tomu, že punčový rez stále nemáme.
Ľudia z gastro sektoru často hovoria, že zima je najťažšie obdobie na otvorenie novej prevádzky.
Oleksandra: No, v skutočnosti sme chceli otvoriť skôr, ale stále sme narážali na rôzne problémy. Najmä administratívne a legislatívne komplikácie, keďže zamestnávame viacero Ukrajiniek, čo v našom prípade vytváralo zložitejší proces v oblasti pracovných povolení a registrácie zamestnancov.
Celý tento proces nám trval asi sedem mesiacov, kým sme všetko vybavili a konečne otvorili. Aj keď to nebolo jednoduché, tešíme sa, že sme to zvládli.
Spoliehali sme sa aj na to, že Hannu veľa ľudí pozná aj z instagramu, kde sledujú jej prácu. Okrem toho sme vedeli, že v zimnom období je v našej lokalite málo miest, kde si matky môžu vychutnať kávu a ich deti sa zároveň môžu zabaviť v detskom kútiku.
V čom bol hlavný problém?
Oleksandra: Hlavný problém bol, že sme nemali prístup k dostupným informáciám, takže som často po nociach čítala články na podnikateľ.sk alebo sme sa radili s ľuďmi, ktorí už majú skúsenosti v podobnom biznise.
Spolupracujeme s rôznymi firmami, ktoré nám pomáhajú s právnymi a administratívnymi záležitosťami. Problém je však v tom, že každá firma sa zameriava len na určitú oblasť a na iné veci musíš hľadať inú agentúru.
Keby bolo niekde jasne uvedené, čo všetko treba splniť, určite by sme to zvládli oveľa skôr. Samozrejme, chceli sme nastaviť všetko tak, aby nedošlo k nepríjemnej situácii alebo kontrole. Tento problém rieši mnoho ľudí v gastre. Často sa o mnohých veciach dozvedáme až počas samotného procesu.
Zamestnávate len Ukrajinky?
Oleksandra: Hľadáme jednoducho profesionálov a je jedno, odkiaľ sú. No tým, že sa už navzájom v rámci ukrajinskej komunity poznáme, tu pracuje veľa Ukrajiniek.
Niektorí ľudia vám v recenziách vytýkajú vysoké ceny. Ako to vnímate?
Oleksandra: Všetko to súvisí s tým, že zdraželi ingrediencie. A keď nakupujete od poctivých dodávateľov, platíte aj za kvalitu surovín. Momentálne sa zmenila aj DPH, a nezabúdajme na náklady za právne a administratívne služby, ktoré sú nevyhnutné, aby klient na konci dostal kvalitný produkt.
Samozrejme, je potrebné mať aj rezervu v rozpočte na nečakané situácie. Samozrejme tu je dôležitá aj mzda pre zamestnancov, aby pracovali s radosťou a chceli rásť spolu s nami. To si mnohí neuvedomujú. Ja osobne chodím do podnikov s veľkou úctou, pretože rozumiem tomu, aké náročné to celé je.
Hanna: A samozrejme, nezanedbateľná je aj cena energií. Účty za elektrinu sú napríklad niekoľkonásobne vyššie než v domácnosti.
(zdroj: Miklashevska Olga )Máte nejaký konkrétny finančný cieľ, ktorý by ste chceli tento rok dosiahnuť?
Oleksandra: Radšej nič neočakávame a jednoducho stále pracujeme. Náš biznis je založený na intuícii. Moje životné krédo je, že ak do niečoho vložím energiu, určite sa mi to vráti.
Tento princíp sa osvedčil v každom projekte, na ktorom som pracovala, a verím, že bude platiť aj tu. Sme otvorené kritike, berieme si z nej ponaučenie a neustále sa snažíme zlepšovať to, čo je v našich silách. Každý krok, každý deň nás posúva ďalej a to je to, čo nás motivuje.
