Podľa výskumu Inštitútu pre výskum práce a rodiny z roku 2022 sa so sexuálnym obťažovaním stretli viac ako dve tretiny všetkých žien na Slovensku. Napriek tomu, že o téme v posledných rokoch vzniklo množstvo textov a zverejnených bolo veľa príbehov, situácia sa nezlepšuje.
Mnohé z incidentov sa odohrajú na verejných priestranstvách pred zrakom okolia. Svedkovia obťažovania však často mlčia.
Chytil ju za prsia v autobuse a všetci boli ticho. Príbehy žien, ktoré zažili sexuálne obťažovanie Čítajte Podľa psychologičky Renáty Kočišovovej sa reakcie okolia dajú vysvetliť rôzne, napríklad aj narastajúcou ľahostajnosťou v spoločnosti. Tá môže súvisieť s našou mentalitou aj výchovou istej generácie.
Prečo ľudia často ignorujú sexuálne obťažovanie, ktoré sa odohráva v ich bezprostrednej blízkosti?
Môžu mať strach z agresora, pretože nevedia, čo môže ten človek v danom momente urobiť. Okrem toho sa však ľudia všeobecne boja prejaviť a upozorniť na seba. Keď sa ozvú, aj oni sa stávajú centrom pozornosti. Ten problém vidím aj v rôznych pracovných skupinách. Mnoho z nich sa hanbí.
Ďalšia možnosť je, že situáciu podcenia a môžu si myslieť, že ak žena na agresora reaguje, postará sa sama o seba. No a potom, ľudia sú jednoducho k sebe čoraz viac ľahostajní. Sú skôr zameraní na seba a majú pocit, že utrpenie cudzieho človeka sa ich netýka.
Môže to byť špecifikum slovenskej mentality? Podľa minuloročného prieskumu agentúry 2muse si napríklad 19 percent Slovákov myslí, že žena by mala strpieť fyzické útoky od partnera na týždennej báze. Rôzne iné prieskumy dokazujú, že ľudia mlčia, aj keď vedia, že sa niečo deje.
Môže to súvisieť s tým, ako sme boli vychovávaní v minulosti: nevyčnievaj z radu, buď skromný. Ozvať sa proti autorite bolo považované za drzosť. Mnohé z toho dodnes pretrváva.
Keď mi klienti rozprávajú, ako boli vedení v rodine, bolo to všetko, len nie rešpektujúci prístup. Tento trend výchovy sa u nás začal meniť až po revolúcii, keď sme sa viac otvorili svetu. Sú to však princípy, ktoré sú v nás zakorenené s dlhou zotrvačnosťou.
To, že sa nestaráme do životov iných, súvisí aj so stratou komunitného spôsobu života v mestách. Bývanie v činžiakoch sa vyznačuje anonymitou, nevytvára podmienky na zoznamovanie a stretávanie sa. Takýto trend je v západných krajinách možno ešte výraznejší.
Ako by sme mali reagovať, keď vidíme, že dochádza k fyzickému či psychickému obťažovaniu v našej blízkosti na verejnom priestranstve?
Je dobré zareagovať nepriamym spôsobom. Ak sa z pozície ženy snažím pomôcť inej žene, môžem skúsiť odviesť pozornosť páchateľa. Napríklad sa tej obeti prihovorím a poviem jej, nech si sadne v autobuse ku mne.
Ak naberiem odvahu, môžem predátora konfrontovať tak, že mu nahlas poviem "Prestaňte". Nie útočným spôsobom, no asertívne. Aby vedel, že ho vidí aj niekto iný a naráža na odpor.
Dve naše respondentky, ktoré zažili sexuálne obťažovanie na pracovisku, sa nestretli u nadriadených či kolegov s pochopením. Jednu čakal dokonca disciplinárny trest za to, že sa bránila. Ako sa malo vedenie zachovať?
Áno, tie dôvody, ktoré uvádzali zamestnávatelia či kolegovia týchto dievčat, boli úplne pomýlené. Firemná kultúra nemôže byť nad pravidlami morálky.
Zamestnankyňa musí byť chránená. Jej nadriadený mal zakročiť a rázne požiadať mužov, aby s tým prestali. Dať jej najavo, že to považuje za neprípustné a najmä ju podporiť a vyjadriť empatiu. Práve preto, že pre ňu samotnú je tá situácia najhoršia. Bolo kľúčové, aby sa v tom momente necítila sama.
