Sedíme na káve v štvorhviezdičkovom hoteli a cez okno pozorujeme strmé svahy plné snehu a lyžiarov. Sme v populárnom lyžiarskom rezorte s hromadou lanoviek a svahov určených pre úplných začiatočníkov aj profesionálov.
Na toto miesto sa každú zimu zbiehajú ľudia z celej Európy. Nie, nie sme v Tatrách ani v Alpách. V roku 1981 sa pritom na týchto svahoch konal Svetový pohár v alpskom lyžovaní.
Na nohách už máme obuté lyžiarky, ktoré sme si spolu s lyžami a prilbou požičali od v miestnej požičovni za 15 eur na celý deň.
"Platí sa teraz, čakám vás pred piatou," stručne nám vysvetlil zamestnanec požičovne. Nezdržiaval nás prednáškami o bezpečnosti. Výbavu máte, nezavadzajte, dovidenia.
Za miesto na zablatenom parkovisku hneď pod svahom si od nás pán vo vyšuchanej vetrovke vypýtal 7,5 eura. Žiadny lístok ako potvrdenie nám nedal. Keď som sa ho na to pýtal, len mávol rukou, usmial sa a odišiel.
Takto sa robí biznis na Balkáne.
Kam na lacný wellness na Slovensku. Najlacnejší vstup stojí iba 7,5 eura Čítajte "Máš pocit, že si práve teraz v Bulharsku? Lebo ja nie," hovorím priateľke, s ktorou sme sa na Valentína vybrali lyžovať do lyžiarskeho strediska Borovec. Od Sofie je vzdialené 78 kilometrov.
Bulharsko nemusí byť len o letnej dovolenke na Slnečnom pobreží s nádychom komunizmu. Dopočuli sme sa, že ponúka oveľa viac, tak sme to išli otestovať.
Chrám Alexandra Nevského v Sofii. (zdroj: Adam Novosad)Túlavé psy a konské záprahy
"Už sa teším na to, či mi to Bulharsko budete vedieť odprezentovať tak, že sa tam budem chcieť vybrať aj ja," smeje sa môj kamarát pred odchodom do Sofie. Nechápe, prečo by tam niekto šiel vo februári a čiastočne mu rozumiem.
Veľká časť ľudí má Bulharsko zafixované ako krajinu, kam zvykli chodiť na priemerný až podpriemerný all inclusive do hotela na pláži pokrytej riasami.
Medzi slovenskými turistami stráca popularitu. Zatiaľ čo v roku 2015 do Bulharska cez cestovné kancelárie vycestovalo 121-tisíc slovenských turistov, v roku 2023 to už bolo len 32-tisíc ľudí, ukazujú dáta Štatistického úradu. Ľudia dnes radšej chodia do Turecka, Grécka a Egypta.
Nám to však nevadilo. Neotesanosť Balkánu máme v obľube, a tak nás kombinácia lacných leteniek, dobrého gastra, bohatej histórie a lyžovania rýchlo presvedčila.
Ženský trh v Sofii. (zdroj: Adam Novosad)Po prílete a požičaní auta od "bulharskej národnej požičovne áut" Top Rent a Car sme si to naprieč predmestiami Sofie strihli do centra, kde stál náš hotel. Za prenájom auta na päť dní s plným poistením sme zaplatili 110 eur. Nie zlé.
"Na hlavnom ťahu do centra je nehoda, Google Mapy nás hádžu rýchlejšou cestou naokolo," hovorím priateľke, keď sme si sadli do auta. Alternatívnu trasu som bližšie neskúmal, neboli sme až tak ďaleko od centra. Chyba.
Odrazu sme sa ocitli vo štvrtiach, kde ulice lemovali schátrané domy a neomietnuté hrubé stavby, asfaltová cesta sa miestami strácala pod nánosmi blata a odpadkov a čerešničkou na torte boli obrovské túlavé psy.
A konské záprahy, ktorým treba dať prednosť.
Sofijská štvrť Christa Boteva patrí medzi chudobnejšie časti mesta. Naozaj dúfam, že takto nebude vyzerať celé mesto, hovoril som si v mysli. Neupokojil ma ani rýchly pohľad na navigáciu - od našej destinácie v centre sme sa nachádzali len 2,5 kilometra.
Najkrajší Kaufland na svete
Na všadeprítomné chátranie si človek v Sofii po chvíli zvykne. Novostavby sa striedajú so zanedbanými skeletmi budov, ktoré tam stoja bezo zmeny možno ešte od revolúcie v roku 1989.
Ak má človek šťastie, z okna svojho štvorhviezdičkového hotela bude mať prinajlepšom výhľad na štrkom vysypaný pozemok premenený na chaoticky organizované parkovisko. Ak šťastie nemá, tak ako my, môže sa pokochať pozemkom zasypaným odpadkami, kam ľudia chodia na malú potrebu.
"Teraz sa cez to okno nepozeraj, nejaký pán sa tam bol práve vycikať," hovorí mi priateľka, keď sa ubytujeme v našej izbe.
Náš krásny a dokonalé čistý hotel dopláca na Sofiu a jej obyvateľov. Opustený Caffé bar Venezia oproti hotelu si už našiel nových zákazníkov - ľudí bez domova. Neodradilo nás to.
Sofia má históriu, ktorá siaha sedem tisíc rokov do minulosti. Kedysi bola významnou provinciou Rímskej ríše, neskôr 400 rokov mesto ovládala Osmanská ríša. Túto rozmanitosť podčiarkuje "trojuholník náboženskej tolerancie", kde v rozmedzí troch ulíc narazíš na židovskú synagógu, pravoslávny kostol aj mešitu.
Úsmevný prvok tohto trojuholníka dotvára jeho centrálny bod - Kaufland. Nemecký reťazec vzal do rúk historickú budovu mestskej tržnice a premenil ju na azda najkrajší Kaufland, aký sme kedy videli. Znie to smiešne, ale oplatí sa vidieť.
Mestská tržnica alias prerobený Kaufland. (zdroj: Adam Novosad)V Sofii okrem toho môžeš robiť všetko, čo ti len napadne. A väčšinou za nižšiu, alebo oveľa nižšiu cenu ako na Slovensku. Korčuľovanie na klzisku pod holým nebom? Nech sa páči, bude to 8 eur aj s požičaním korčúľ.
Fancy koktejl z 12-ročnej bulharskej slivovice v hidden bare? Bude to 7 eur, pane. Pol kila jahôd na trhovisku Ženský trh v centre Sofie? Jedno euro. Pozor, 250-gramové 82-percentné maslo však stálo 4,5 eura. Asi majú radšej olivový olej.
Uznávam, cenami v Sofii sme sa nechali uniesť. Keď som na internete vyčítal, že si človek môže ísť zastrieľať na miestnu sídliskovú strelnicu, neváhal som.
Rezervácia strelnice cez Whatsapp síce bola kostrbatá, ale keď sme dorazili, všetko platilo. Nevadilo, že nám prostredie pripomínalo okraj Petržalky. "Daj mu headshot, vystrieľaj mu na tvári úsmev, poď, poď, poď," povzbudzoval nás bulharský inštruktor pri streľbe na terč v tvare postavy človeka.
Vyzeral ako typický strelecký inštruktor z akčných filmov. Na sebe mal rifle, sveter s golierom, na hlave žiadne vlasy a za opaskom zastrčenú pištoľ.
"Nechcete si zastrieľať aj zo samopalu?" pýtal sa nás s úsmevom, no úctivo sme odmietli. Stačilo nám 100 výstrelov z pištole, za ktoré sme zaplatili 25 eur na osobu.
Neprišli sme šetriť
Čo robiť v Sofii? Čo najrýchlejšie odísť. Tak znela na internetových fórach najčastejšia odpoveď miestnych obyvateľov na otázky turistov prichádzajúcich do bulharského hlavného mesta.
Nemyslím si, že je to také zlé. V Sofii dokážeš bez problémov stráviť celý víkend, záleží len na tom, aké aktivity ťa bavia a čo chceš na výlete robiť.
Ak chceš lyžovať, ako my, treba sa vybrať na juh. Nad Sofiou sa síce týči pohorie Vitoša s najvyšším vrchom atakujúcim 2300 metrov, ale naše lyžiarske schopnosti sme tam vybaliť nechceli.
Ženský trh v Sofii. (zdroj: Adam Novosad)"Je to krásny kopec, škoda, že lyžiarske stredisko tam prevádzkujú úplní idioti," prečítali sme si v recenziách a pobrali sme sa ďalej. Zakotvili sme v horskej osade Panichishte nad kúpeľným mestečkom Sapareva Banya.
Okrem toho, že miestny supermarket tam mal väčší výber hotových jedál ako väčšina reštaurácií na Slovensku a ponúkal aj dubajskú čokoládu, sa tam neoplatí zostávať. Mesto síce má pár pekných hotelov, ale inak ako vyzerá posledná dedina pánu Bohu za chrbtom, kde čas zastal v 80. rokoch. Depresívne.
V nadmorskej výške 1350 metrov nad morom, v osade Panichishte, to už bola iná pesnička. Unavení z kráčania a presúvania sme sa v štvorhviezdičkovom hoteli vrhli do wellness centra s bazénom so slanou vodou a tromi saunami, odkiaľ sme si to po dvoch hodinách namierili na večeru.
"Máme celý chlieb, veľa syra, zeleninu a salámu. Ak by hotelová reštaurácia bola príliš drahá, tak sa proste navečeriame na izbe," hovorili sme si s priateľkou.
Do Bulharska sme síce nešli šetriť, ale načo míňať na predraženú večeru v hoteli, keď sme si jedlo nakúpili v supermarkete? Chlieb aj syr však nakoniec zostali nedotknuté. Ceny v reštaurácii boli viac ako priaznivé.
Dopriali sme si. Cícerové guličky ako predjedlo, cestoviny a fašírky ako hlavné jedlá a malinový koláč ako dezert. Zapíjali sme to bulharským pivom.
Tie fašírky stoja sedem eur, nebudeme jesť pečivo na izbe, keď tu majú také ceny.
Bazén vo wellness centre v horskom hoteli. (zdroj: Adam Novosad)Borovec je peklíčko
Bulhari síce oslavujú Valentína, ale 14. februára sa pridáva aj Deň svätého Trifona, ktorý bol patrónom vinohradníkov. Každý príčetný turista by si možno vopred pozrel sviatky pripadajúce na víkend s lyžovačkou. My sme to neurobili.
Lyžiarske stredisko Borovec praskalo vo švíkoch. Za poldňový lístok od 12:00 do 16:30 sme zaplatili v prepočte 35 eur a s priateľkou sme sa navzájom tľapkali po pleciach, ako sme to dobre vymysleli. Od parkoviska to totiž ešte nevyzeralo na takú zúfalú plnku.
Keď sme do požičovne lyží SanSki nabehli o 11:15 bez rezervácie, po prvých 30 sekundách sme už mali odskúšané lyžiarky, po minúte sme mali upravené viazanie a keď sme po dvoch minútach vychádzali von, naše lyže už boli pripravené na stojane pred požičovňou. Biznis musí fičať.
Z rozsiahleho rezortu sme boli nadšení, no po prvej polhodinke sa nálada zmenila.
"Nechápem, ako tu môže byť toľko ľudí. Odkiaľ sa tu berie toľko Britov?" pýtala sa ma priateľka, keď sme kľučkovali cez tridsiatu skupinku úplných začiatočníkov motajúcich sa po svahoch.
"You are not committed enough," kričal na svojich učňov frustrovaný lyžiarsky inštruktor so silným bulharským prízvukom.
Lyžiarske stredisko Borovec bolo peklíčko. Fantastické svahy aj snehové podmienky zatienili masy ľudí, ktoré v človeku neustále vyvolávali stres.
Výhľad na svahy lyžiarskeho strediska Borovec. (zdroj: Adam Novosad)Nechceli sme zmrzačiť žiadneho britského adolescenta pred nami, ale ani sme sa nechceli nechať dokaličiť temperamentným bulharským snowboardistom, ktorý svoju rýchlosť rozhodne neprispôsobil stavu a povahe zjazdovky.
Zrejme by stačilo, keby sme sa do Borovca nevybrali v nedeľu. Stredisko inak ponúka naozaj skvelé podmienky na lyžovanie, z vrcholu lanovky Sitnyakovo môžeš niekoľko kilometrov zjazdoviek zlyžovať až na samotný koniec svahu. Nádhera.
V bufete na zjazdovke, ktorý zohrieval plameň z krbu, sme si dali slepačí vývar. "Chicken noodle soup, please," vypýtali sme si od čašníčky na odporúčanie partie Britov, ku ktorým sme si prisadli.
"We have chicken, no noodle," odvetila nám.
Nevadí, doneste. A aj tak prišiel vývar s rezancami, stál päť eur.
Atraktívna ošarpanosť
"Keď sme pristáli, vonku bolo 11 stupňov, teraz je nula a začína husto snežiť," zahlásil som priateľke tesne pred odchodom z nášho horského hotela.
V posledný deň výletu sme mali v pláne ísť znovu lyžovať, ale nechceli sme utrápiť našu požičanú Toyotu Corollu v snehovej búrke, ani testovať, na čo všetko sa vzťahuje plné poistenie. Vybrali sme sa preto naspäť do Sofie, ktorá napodiv mala stále čo ponúknuť.
Cez noc hlavné mesto zasypalo 20 až 30 centimetrov snehu, a tak návšteva Národného múzea histórie so vzhľadom vystrihnutý z katalógu socialistických stavieb prišla vhod.
Po rýchlej bulharskej káve do plastového pohárika z bufetu sme si šli pozrieť 65-tisíc exponátov z každého kúta a obdobia bulharskej histórie. "Vystavených máme len 10 percent exponátov z našej zbierky," dozvedeli sme sa od najochotnejších zamestnankýň múzea, aké sme kedy stretli.
Národné historické múzeum v Sofii. (zdroj: Adam Novosad)Návrat do centra Sofie nám s výdatnou snehovou pokrývkou pripadal ako návrat do úplne iného mesta. Sneh nezasypal len ulice, ale aj sofijské nedokonalosti. Zasypal rozbité chodníky, chátrajúce budovy, prasknuté okná a ošumelé fasády.
Prechádzka popri Chráme svätého Alexandra Nevského v našich očiach Sofiu odrazu premenila na škandinávsku metropolu. Možno za to môže veľa žltých a červenkastých fasád.
"Keď sa teraz pozerám okolo seba, so snehom to tu vyzerá ako niekde v Kodani," smial som sa pred odchodom na letisko.
Sofia je drsná, neotesaná a všetko tam akosi zároveň funguje aj nefunguje. A za tým ľudia cestujú po celom svete.
