Z bývalej superstar Emmy Drobnej vyžaruje pokora, ktorú rýchlo prenáša aj do rozhovoru. Do redakcie prišla s pudlom Lala, ktorý ju verne nasleduje na každom kroku.
Vyrastala v Novom meste nad Váhom a k mestu má stále blízko. K hudbe sa dostala tak, že chodila s kamarátmi počúvať koncerty do skúšobní v garážach. "V Novom Meste sme mali veľa kvalitných kapiel, čo bolo super. Ja som sa však príliš hanbila, nechcela som sa v tom veku prejavovať," hovorí.
Presadiť sa v showbiznise bolo pre ňu miestami psychicky náročné. Keď vyhrala SuperStar, finálový večer preplakala.
"Celý čas som si uvedomovala, čo prichádza po šou. Že si tú výhru treba obhájiť, lebo to v podstate nič neznamená, " vysvetľuje.
Vyrastala si v Novom Meste nad Váhom. Začala si sa venovať hudbe už tam?
Až v šestnástich som si našla partiu ľudí, ktorí sa venovali hudbe. Chodili sme do "skúšobní" v garážach. Takže som hudbe bola blízko, ale príliš som sa hanbila, aby som sa v tom veku začala prejavovať. Sem-tam som si zaspievala, no bolo náročné ma prehovoriť.
Vždy si bola introvert?
Áno, no postupom času sa to zmenilo najmä pre moju prácu. Stále sú však dni, keď chcem byť jednoducho neviditeľná a nepotrebujem nikoho stretnúť. Nechcem, aby ma niekto spoznával alebo sa na mňa pozeral.
Takže to asi bolo o mojej povahe a o tom, že som spievanie vnímala ako niečo veľmi nedosiahnuteľné. Dokonca ani moja mama nevedela o tom, že spievam.
Kedy sa to dozvedela?
Keď som mala asi dvadsať. Dozvedela sa to ako posledná z mojich najbližších, skôr to vedeli moji kamoši.
Potom ma však začala veľmi podporovať a bola dôvodom, prečo som začala viac spievať. Sama chcela ísť na konzervatórium a venovať sa hudbe, no nestretla sa u rodičov s podporou. Asi preto to pri mne spravila inak.
Ja som svojím spôsobom rada, že som hudbe nedala celý život. Odmalička som sa venovala iným veciam, žila som v zahraničí a vyskúšala som si rôzne veci.
(zdroj: Jozef Jakubčo)V podcaste Zoznam:sa si spomínala, že tvoja sestra bola paradoxne tá, ktorá sa vždy viac prejavovala ako speváčka. Teraz sa venuje hudbe?
Vždy to ľudia brali tak, že Zuzka je tá, čo spieva. Ja som bola vždy viac utiahnutá. Študovala v Londýne, v Berlíne aj vo Francúzsku. Teraz sa venuje cirkusovému umeniu, má svoje rezidencie v rôznych kútoch sveta a veľa cestuje.
Umenie aj cestovanie teda máte v krvi. Ty si ako šestnásťročná odišla z Nového Mesta na dánsku školu.
Išlo o praktické umelecké školy, na ktorých som študovala módny dizajn. Dostala som sa tam v rámci programu pre mladé krajiny Európskej únie a mala som možnosť na týchto školách byť úplne zadarmo.
Prvý semester som bola v malom meste Ribe, neskôr som bývala v druhom najväčšom meste Aarhus. Sú tam ľudia z celého sveta vo veku od šestnásť do devätnásť rokov, väčšinu však tvoria Dáni.
Ani raz sa nestalo, že by sme sedeli za lavicou a zapisovali si veci do papierov. Mali sme predmety ako hudba, kreslenie, fotografia a všetko bolo zamerané na prax. Naučila som sa tam lepšie po anglicky a zistila som, čo ma baví.
Veľa mi dal aj prístup učiteľov, ktorí nás brali ako rovnocenných. Nebolo to ako na Slovensku, kde sa žiaci niekedy profesorov boja.
Vedela si si predstaviť v Dánsku zostať?
Určite. Vždy, keď idem do Dánska, tak som príjemne prekvapená, ako to tam funguje. Ľudia mi pripadajú uvoľnenejší. Napríklad to vidím na senioroch, ktorí sedia na kávičkách a vidno, že si život užívajú aj na staré kolená.
Po maturite na strednej škole v Novom Meste si sa rozhodla odísť do Londýna. Išla si tam však rovno pracovať, nie študovať. Uvažovala si vtedy aj nad školou?
Nerozmýšľala som vtedy nad vysokou. Chcela som spoznať zase ďalšie veľkomesto a nových ľudí. Asi tam bola skôr veľká túžba po osamostatnení sa. Chcela som si dokázať, že to zvládnem v skorom veku.
Nevybrala si si ľahkú výzvu. Londýn je jedno z najdrahších miest v Európe, pre devätnásťročné dievča to muselo byť náročné.
Áno, bola som do toho londýnskeho sveta hodená. No myslím, že som na to bola pripravená. Dodnes je to miesto, kde sa cítim ako doma. Páči sa mi, že ľudia neriešia maličkosti a sú otvorenejší.
Aké bolo pracovať v londýnskom pube?
Každý deň sme robili niečo iné, postupom času som sa dostala aj na streetfood market. Tam som pôsobila ako sous-chef. Naučila som sa, ako pracovať v kuchyni, na bare či na pľaci.
Bolo to fakt zaujímavé a veľakrát veľmi náročné. Klobúk dole pred všetkými, čo dokážu mať pri tej práci úsmev na tvári. Ja som ho už veľakrát nemala, po dvanástich hodinách práce som toho mala celkom dosť.
Tiež som sa často stretávala s opitými zákazníkmi, ktorí vedeli byť nepríjemní. Stávalo sa, že ľudia si predo mnou zapálili cigaretu a pýtali sa ma, čo spravím, keď neodídu.
Venovala si sa v Anglicku aj hudbe?
Jedine v karaoke baroch. Po práci sme si tam zašli s kamošmi a už ma tam poznali. Keď mi hovorili, že dobre spievam, bola som najšťastnejšia na svete. No stále som to nebrala tak, že budem raz spievať profesionálne.
Z Londýna si išla rovno na casting do SuperStar. Neprihlásila si sa tam sama.
Tu zaúradovala mama. Ja som to od začiatku bojkotovala, no povedala mi jednu vetu, ktorú by som možno rada zopakovala dnes ľuďom, ktorí si až tak neveria. Predstav si, že budeš mať raz 60 rokov a budeš robiť robotu, ktorá ťa nebaví. Pozrieš sa spätne a povieš si – mohla som to vyskúšať.
Nemala som jej na to čo odpovedať, takže som jednoducho išla. Zdráhala som sa najmä preto, že to bol pre mňa príliš komerčný projekt.
Keď sa na to spätne pozrieš, išla by si znova?
Áno. Bola to pre mňa celkom zmena po tom, čo som v Londýne tvrdo pracovala dvanásť hodín denne. Zrazu som bola niekde, kde sa o mňa starali, v hoteli sme mali každý deň upratané izby a jediné, čo bolo treba, bolo spievať.
A to ma bavilo. Stretla som sa tam aj so skvelou partiou ľudí.
Čo počas show si najviac prežívala?
Najsilnejšie boli vystúpenia, ktoré sa natáčali naživo. Vždy som mala pocit, že som na pódiu dvanásť sekúnd a nie tri minúty. Mala som veľký stres, ubehlo to dosť rýchlo. Stále som sa snažila myslieť na to, že chcem podať čo najlepší výkon.
Celý čas som si uvedomovala, čo prichádza po show. Že si tú výhru treba obhájiť, lebo to v podstate nič neznamená. Tá robota začína až po Superstar, pretože sa človek musí nejako zaradiť a presadiť sa. To je to najnáročnejšie obdobie. Pochopiť, že to bola päťminútová sláva a teraz je to na ňom.
(zdroj: Jozef Jakubčo)Pomohla SuperStar spevákom sa uplatniť?
Myslím, že áno, no je tam viac vecí, ktoré ten človek musí v sebe mať. Okrem toho, že vie spievať, musí aj niečo vyžarovať. A mať v sebe aj veľký kus ľudskosti. Aby si nemyslel, že je neprekonateľný a držal sa na zemi.
Hovoríš, že si myslela najmä na to, že chceš podať čo najlepší výkon. Ako si sa vyrovnávala s týmto tlakom?
Počas celého finálového večera som plakala pred režisérom a hovorila som mu, že to nechcem. Keď sa to už celé skončilo a mala som výsledky, začala som sa báť, čo príde.
Mala som však naozaj šťastie, že ma oslovili ľudia, ktorí tomuto biznisu rozumejú a vedeli ma správne nasmerovať. V konečnom dôsledku mám pocit, že to dopadlo celé dobre.
Spomínaš, že si skôr introvertná povaha. Nebolo ťažké musieť sa po show snažiť presadiť a zúčastňovať sa na rôznych reláciách?
Bolo to pre mňa náročné. Keď som prišla z nejakých akcií domov, často som nevedela spať a prehrávala som si každý jeden rozhovor v hlave. Mala som pochybnosti, či som reagovala dobre, alebo som náhodou niekoho neurazila. To bola veľká zbytočnosť.
Dnes mám už v takýchto veciach lepšie nastavené hranice. Keď skončíme nejaké natáčanie alebo rozhovor, v tom momente to pre mňa hasne a pozerám sa už len dopredu.
Cítila si okrem tlaku na výkon aj tlak na svoj výzor?
Určite je na ženy vyvíjaný väčší tlak. Tiež si ho vyvíjame my v hlave, pretože nechceme od ľudí na sociálnych sieťach počúvať o tom, ako vyzeráme. Ja robím chybu v tom, že si komentáre čítam.
Vrchol je, že sú často od žien. Treba si vždy uvedomiť, že problém je skôr v danom človeku, ktorý komentár napíše, no aj tak to zabolí. Ja mám niekedy pocit, že hocičo by som spravila, ľuďom by to prekážalo.
Vždy sa nájde niečo nové ako zle spravená cestička vo vlasoch alebo veľké uši. Je dôležité si to nevšímať, no vždy ma zarazí, prečo si to robia navzájom ženy.
Sú súčasťou toho balíčka dokonalosti u speváčok aj vymakané sociálne siete?
Áno, dnes zohrávajú veľkú rolu úspechu. Osobne mi je to ľúto, lebo sa stráca prirodzenosť a tajomno umelcov. Ja by som napríklad nechcela, aby moje obľúbené speváčky dávali na verejnosť príliš veľa zo svojho osobného života.
Chcem vnímať ich hudbu. Súkromie má zostať súkromím. Aj keď chápem, že sa na svojich fanúšikov treba nejakým spôsobom napojiť, no mám pocit, že na sociálnych sieťach teraz prebieha skôr boj o ich priazeň.
Nedávno s tebou na instagrame zverejnil fotku český športovec Tomáš Macháč. V bulvári sa potom roztrhlo vrece s komentárom tvojho vzhľadu, prirovnávali ťa najmä k jeho ex. Ako sa voči takýmto veciam obrníš?
Tieto články som nečítala. Stále mám pocit, že ľudia, ktorí to prečítajú či okomentujú tvoria malé percento. Nestretávam sa s nimi na ulici, nikto na mňa nekričí a mám pocit, že vídam skôr príjemných ľudí.
Všimla som si napríklad, že o mne píšu, že striedam partnerov. Ja som mala dva vzťahy za život. Naozaj si nemyslím, že to je veľké číslo.
Do vzťahu idem vtedy, keď naozaj mám pocit, že to má zmysel. To, že to niekedy nevyjde, je úplne normálne. Nebudem pretrvávať v hocijakom vzťahu, či už kamarátskom alebo partnerskom, keď sa v ňom necítim dobre.
V rozhovoroch si spomínala, že stále rozmýšľaš nad vysokou školou. Čo by si študovala?
Mám to stále niekde v hlave. Láka ma fashion design, no nemyslím si, že mi na to úplne treba vysokú školu. V tomto biznise mám kopu kamarátov a veľakrát sme už rozmýšľali, že by sme niečo spoločne navrhli.
No, ak by som si mala teraz vybrať, tak by to bola psychológia. Chcela by som sa v nej orientovať.
Na Slovensku sa zvyšuje počet mladých ľudí s duševnými problémami, ako to vnímaš?
Vôbec sa tomu nečudujem. Žijeme v ultra rýchlom svete, ktorý sa mení z hodiny na hodinu a cítime potrebu stále udržiavať tempo. Sama som si prešla všelijakými vecami. Vždy ma vie zaraziť, že od starších ľudí neprichádza pochopenie.
Ja často spomínam úzkosti, ktoré som mala. Keď hovorím o tom, že som chodila na terapiu, niektorí ľudia si myslia, že sa sťažujem. Opak je pravda, ja sa terapiou pýšim. A veľmi by som ju odporučila všetkým, ktorí v sebe riešia nejaké problémy alebo by lepšie chceli pochopiť svoje návyky, reakcie či myšlienky.
Viacero ľudí stresuje aj neistá politická situácia.
Čo sa týka politiky, snažím sa nemať z toho úplnú depku. Nepomáha to. Čo nám zostáva, je držať si palce a dúfať, že sa to stabilizuje.
Chodíš na protesty proti ministerke kultúry Martine Šimkovičovej?
Keď som v Bratislave, na protesty chodím. Aj s mojou mamou, ktorá sem vždy na ne pricestuje. Je dlhodobou tvorkyňou môjho chápania sveta a myslím si, že v tomto smere ma vždy viedla dobre.
Mám však pocit, že po týchto protestoch najviac hejtu zažívajú práve herci. Ako keby mohli za to, ako to celé funguje.
Patríš k umelcom, ktorí sa neboja na sociálnych sieťach vyjadriť svoj názor?
Keď vyjde nejaká správa, s ktorou sa stotožňujem, reagujem na ňu. Nechce sa mi však natáčať samu seba a vyjadrovať sa takýmto spôsobom.
Podobné videá natočil napríklad Rytmus či Dominika Cibulková, ktorí podporili prezidenta Petra Pellegriniho. Ako si to vtedy vnímala?
Vnímam to tak, že každý má právo sa vyjadriť. Jediné, čo mi na tom prekážalo, je, že o niektorých týchto ľuďoch viem, že nesledujú politiku. Sami túto informáciu zverejnili. A zrazu zverejnili videá o politike, kde hovorili o tom, ako sledovali politickú diskusiu. A na základe tej jednej diskusie už vedia, koho budú voliť a mali by to teda vedieť aj ich followeri.
Ležalo mi to v žalúdku, lebo som považovala za zvláštne, že ľudia, ktorí dlhodobo nesledujú politiku, zrazu cítia potrebu zverejniť svoj názor. Žiaľ, ich followeri to asi takto nevnímali.
Rozhodla si sa podporiť pred prezidentskými voľbami Ivana Korčoka a spievala si na jeho mítingu. Prišli ti aj ponuky z iných strán?
Áno, prišli mi ponuky z "opačnej strany", a odmietla som ich. Vystupovala by som len pre ľudí, s ktorými som stotožnená.
Bola by si ochotná spolupracovať s hudobníkmi z iného názorového spektra?
Ak by išlo o radikálne rozdiely, s ktorými absolútne nerezonujem a viem, že ten človek ich zastáva, tak určite nie.
Ak by si si mohla vybrať kohokoľvek z našich či svetových končín, s kým by si chcela spolupracovať?
Odmalička som veľmi rada počúvala Janu Kirschnerovú. Takže z našich končín by to bola ona. Raz sme sa o tom aj bavili, ale neviem, či si to pamätá. Vo všeobecnosti by som chcela mať viac spoluprác so ženskými speváčkami.
Ak by som si však mohla vybrať úplne z celého sveta, chcela by som raz spolupracovať s belgickým hudobníkom Stromae.
Prvé dva albumy si vydala v angličtine. Súvisí to aj so životom v Londýne?
Určite to bude aj tým. No ja som celý život počúvala najmä zahraničnú tvorbu. Oveľa jednoduchšie sa mi opisovali veci v angličtine, pripadalo mi to v niečom menej klišé. Aj keď si teraz niektoré skladby vypočujem, neviem, či je to úplne pravda.
Keď som písala o svojich pocitoch a živote, asi som mala svojím spôsobom pocit, že mi je menej rozumieť. Že nebudem taká zraniteľná. Teraz sa to úplne otočilo. Pri tomto albume, čo pripravujem, ma skôr baví písať v slovenčine.
Ako tvoríš texty?
Niekedy to prichádza úplne spontánne. Mám veľa textov a niektoré mám naozaj len v šuplíku, lebo sa mi zdajú katastrofálne. Použiteľný je možno jeden z desiatich. Inokedy napríklad párujem texty, ktoré som spravila v podobnom období.
Kedysi som veľmi trvala na tom, že budem všetko písať ja. Bola som na to hrdá. Teraz som pochopila, že úplne najviac mi vyhovuje, keď to píšem s niekým. Aj na pripravovanom albume spolupracujem s textármi.
Tvoj nový album by mal vyjsť v marci. V čom bude iný?
Myslím si, že najväčšia zmena bude v téme mojich textov. Chcela som v nich hovoriť viac o úzkostiach alebo o tom, že sa niekedy stretávame s nesprávnymi ľuďmi, ktorí nás chcú nejakým spôsobom dávať dole.
Dlho som sa týmto témam v hlave venovala a snažila som sa im pochopiť. Aj preto sa dostali do mojich skladieb. Nie je to však celé o psychickom prežívaní, sú tam aj viac ľahšie skladby.
