Mesiac som sa rozprávala a písala si s mužmi, ktorí sú dlhodobo single. Každý príbeh som do výsledného textu dať nemohla, ale podarilo sa mi nazrieť hlbšie do toho, v čom je slobodný život pre mužov špecifický.
Muži, ktorí ženám klamú, majú oveľa väčší úspech. Rozprávali sme sa so single Slovákmi Čítajte Motiváciou k textu bola štúdia, o ktorej som písala v mojom newslettri o sexe a vzťahoch. Vraj slobodné ženy "dávajú" single life o dosť lepšie ako muži, spokojné sú nielen so životom ako takým, ale aj so svojou sexualitou a majú nižšiu túžbu nájsť si niekoho, než muži.
V kombinácii so správami o zhoršujúcom sa duševnom zdraví mužov mi to nedalo spať. Opýtal sa ich už niekto, ako sa majú, ale tak naozaj?
Skúsila som to, a prekvapili ma desiatky odpovedí v komentároch, správach aj inboxe. Tu je niekoľko myšlienok, ktoré som v rozhovoroch počula a rezonovali vo mne.
Ženy si môžu dovoliť byť vyberavé
Mnohí muži sú so svojou slobodou úplne vyrovnaní, vravia, že po zlých skúsenostiach zo zoznamiek radšej investovali čas do seba. Mnohí po láske túžia, no jednoducho sa im ju nepodarilo ešte nájsť alebo udržať.
Čo ma však prekvapilo je, že viaceré rozhovory sa venovali ženám.
Muži sa mi posťažovali na to, že hoci nároky žien stúpli, to, čo na revanš “ponúkajú”, na kvalite podľa nich nenabralo. Otvorene mi opisovali, ako cvičia, zarábajú aj upratujú, a nikto ich nechce, pritom ich príbuzné sú "rozmaznané bordelárky" a takýto problém nemajú.
Mnohí mali poruke aj štatistiky. O tom, ako je v zoznamkách viac mužov a žien a preto neprirodzene bojujú so stovkami záujemcov, nielen s niekoľkými, ako u zvierat. Aj o tom, ako už ženy majú dosť peňazí či slobôd, čo je síce pekné, ale mužov už preto nepotrebujú.
Niektorí preto na zoznamovanie úplne zanevreli.
Výčitky a pocity týchto mužov sú reálne a nie je dobré nad nimi len mávnuť rukou. Psychológ Justin Lehmiller, vedúci výskumník z Kinseyho inštitútu a odborník na ľudskú sexualitu pre magazín Stylist povedal, že mnohí muži sú zmätení zmiešanými signálmi o tom, ako pristupovať k zoznamovaniu.
Na jednej strane majú "socials" plné stereotypnej prezentácie maskulinity, na druhej strane počúvajú, že by mali byť aj zraniteľní a citliví.
Tieto hodnoty sa nemusia vylučovať, feminizmus slúži predsa aj mužom (a naopak, patriarchát im ubližuje). Ale to naša spoločnosť chlapcov neučí, a v dospelosti je to potom vidieť. Zmätok z toho, čo ženy priťahuje, by možno vyriešilo počúvanie žien, ale tam narážame na iný problém.
Ženy nie vždy hovoria to, čo si myslia. Ale je to inak, než to znie.
Nie všetci muži sú single dobrovoľne. Byť sám je pre muža náročnejšie Čítajte Ignorujú, neodpíšu, nechcú sa stretnúť
Takmer každý respondent mi hovoril aj o dvojznačných signáloch, ktoré od žien dostáva. Vnímajú záujem, ktorý však z večera do rána skončí, prípadne si výborne rozumejú v čete, ale k stretnutiu nedôjde.
Raní ich nečakané mlčanie po týždňoch skvelých rozhovorov a ubližujú im biele lži o tom, že potenciálna partnerka nechce vzťah, len aby ju o pár dní stretli ruka v ruke s iným.
A najviac sú zmätení z toho, keď sa ženy označia za feministky, ale chceli by zažiť aj tradičné prejavy romantiky, hovoria, že sú progresívne, a zároveň by chceli ostať doma s deťmi.
Muži jednoducho nevedia, ktorú definíciu maskulinity sa im "oplatí" naplniť a ťažko sa im hrá s nejasnými pravidlami. Tie podľa ich slov v posledných rokoch prepísali ženy.
Nepochybne to je širšia spoločenská téma. Vyzerá to tak, že nevieme rozbehnuté konverzácie slušne ukončiť a nevieme alebo nechceme priznať, ak sa nám niekto nepáči a už sa s ním nechceme stretávať.
Sčasti za to viním stále nedostatočne rozsiahlu kvalitnú vzťahovú a sexuálnu výchovu, ktorá by chlapcov aj dievčatá v týchto komunikačných schopnostiach precvičila.
Dokonca mi jeden respondent povedal, že by uvítal tréningové centrum, ktoré by pomohlo utiahnutejším povahám nabrať sebavedomie a zručnosti potrebné na flirtovanie a randenie.
Myseľ mi po týchto slovách okamžite skočila k Andrewovi Tateovi a jeho "akadémii". Takéto niečo máš na mysli? pýtala som sa respondenta s tým, že mi hlavou preleteli štúdie a prieskumy, ktoré ukazujú, ako práve osamelosť môže viesť na internete od rád na randenie k mizogýnii.
Nie, určite nie, nechcel by som niekoho takého extrémneho, reagoval bez zaváhania. Predstavoval si skôr niečo ako workshop, kde prichádzajú ženy aj muži a môžu si scenáre spolu precvičovať.
Nie všetky ženy sa však odmlčia alebo klamú preto, lebo nemajú zručnosť to urobiť s rešpektom voči mužovi. Niekedy my ženy nehovoríme pravdu, pretože si uvedomujeme, aké to je riskantné.
S nechcenými narážkami sa stretávame od raného veku, za odmietnutie nám hrozí fyzické násilie, a tak môže byť snaha uhrať to do stratena alebo klamstvo o nepripravenosti na vzťah strategickým krokom sebaobrany.
Úplne chápem, že toto mužovi, ktorý zažil viaceré odmietnutia za sebou, nenapadne. Naše reality často nie sú dostatočne prepletené, ukazuje sa to napríklad aj na reakciách na medializované brutálne násilie, ktoré vo väčšine prípadov verejne prejavia len ženy.
Predsa len, koľkí kamoši ti hovorili o tom, aká je Gisele Pelicot odvážna alebo prejavili znechutenie z európskych reportáží o Telegrame a Discorde, kde sa šíri porno-pomsta či rady na znásilnenie?
Pre porovnanie, ja som o týchto prípadoch hovorila minimálne s desiatkou žien. Úplne organicky, mimo práce.
A možno tu niekde vidím aj začiatok riešenia krízy osamelosti. V čase, keď nám algoritmy posilňujú akurát tak našu konfirmačnú zaujatosť, keď názory "z druhej strany" na sieťach už ani nevidíme, ak ich nevyhľadávame, a keď ešte aj po ulici chodíme s nosom v mobile, je ťažké budovať komunitu.
Výťahový krátky rozhovor, či s človekom v pokladni alebo kávička v práci nemusia predsa vždy viesť k filozofickým debatám alebo k manželstvu. Bude to znieť ako strašné klišé, ešte naň nie som dosť stará, ale neodpustím si to:
Nezanevrime na tieto drobné medziľudské spojenia. Aj to sa môže stať malým tréningovým centrom, rovnako ako tábory, workshopy, rôzne kluby či dokonca online fóra a hry.
