Marcela Mattová sa pred jedenástimi rokmi odsťahovala na Bali. Kým pre väčšinu ľudí je to exotický ostrov na druhom konci sveta, pre Marcelu je Bali domov, kde si medzičasom postavila nehnuteľnosť.
Slovenka žije v Egypte: Delegáti strašia turistov, aby nevychádzali z rezortov. Ide im o peniaze Čítajte V Európe by si život predstaviť nevedela. Ľudia zo Slovenska jej hovoria, ako obdivujú jej odvahu presťahovať sa na Bali. Ona zase obdivuje každého, kto dokáže fungovať v zhone a strese napríklad v Bratislave.
Napriek náporu turistov na Bali, ktorí spôsobujú zápchy trvajúce dlhé hodiny, si život na indonézskom ostrove pochvaľuje. Tvrdí, že má k dispozícii najkvalitnejšie jedlo na svete, krásne pláže a západy slnka. A človek občas podľa nej nepotrebuje nič viac.
Vyzerá dnes Bali rovnako ako v roku 2013, keď si sa tam presťahovala?
Áno aj nie. Ja sa momentálne nachádzam na severe ostrova v časti Pemuteran, ktorá podľa mňa vyzerá rovnako ako v roku 1987. Ale keď sa odtiaľto presunieš do turistických oblastí, je to neuveriteľný rozdiel.
Pamätáš si obdobie, keď na Bali začali prúdiť masy turistov a situácia na ostrove sa výraznejšie zmenila?
Podľa mňa sa všetko zmenilo, keď ľudia začali používať instagram. Keď som sem v roku 2013 prišla, instagram už existoval, ale vtedy to bolo len miesto, kde si ľudia pridávali napríklad fotky z cestovania.
Odkedy sa každý chce stať influencerom a chce mať fotky na najpopulárnejších miestach, muselo sa tomu prispôsobiť aj Bali. Začala sa vytrácať autentickosť a skutočné dobrodružstvo z toho, keď ľudia cestujú, lebo dnes na Bali často cestujú, aby sa mohli pochváliť na sociálnych sieťach, nie pre seba.
Aký to má zmysel, keď sa niekto vyvezie taxíkom takmer na vrchol sopky, len aby si tam spravil fotku a tvrdil, že si to poctivo vyšliapal a koľko ho to stálo síl?
To je na smiech. Videla som ľudí, ktorí sa dali vyviezť na vrchol, vysadli z taxíka, prezliekli sa do turistického oblečenia, obuli si turistické topánky a robili fotky.
Instagram Bali zmenil.
Ako?
Už tu máme instagramové bazény, instagramové jedlá, všetko je prispôsobené na to, aby to dobre vyzeralo na instagrame. Musí to byť fotogenické, inak o to turisti nemajú záujem.
Ale podľa mňa to nie je len negatívne. Neberme to len v zlom. Páči sa mi, že sa na Bali dbá na estetiku, pretože zrazu si obklopený nádhernými miestami, dizajnom, architektúrou.
Prináša to kvalitné jedlo, ktoré nie je pekné len na fotke. Úprimne, lepšie miesto pre milovníka jedla som ešte nevidela nikde na svete. Je tu veľká konkurencia, takže ak chceš preraziť, musíš ponúkať kvalitu za rozumnú cenu.
Je podľa teba masový turizmu na Bali dlhodobo neudržateľný?
Je pravda, že to začína byť neudržateľné. Keď prišiel covid, ostrov sa vyprázdnil a väčšina obyčajných turistov odišla. Medzinárodné letisko bolo dva roky zatvorené.
Vtedy sa spustil brutálny development. Na Bali sa vždy stavalo a budovalo, ale počas pandémie to celé vybuchlo. Každý chcel stavať apartmány a vily, skupovali sa pozemky, budovalo sa všetko nakope, len nech to rýchlo vyrastie a zarába.
V tom čase som žila najmä v mestečku Canggu, ktoré je epicentrom instagramových nadšencov. Videla som, ako sa mi ulice menia pred očami.
Podľa Marcely je Bali stále rajom na Zemi. (zdroj: archív respondentky)V minulosti si pre Forbes povedala, že už aj miestni obyvatelia pochopili, aký veľký biznis je turizmus. Našli Balijčania recept na to, ako na turistoch zarobiť?
Veľa z nich zarobilo, ale veľa z nich nikdy nezarobí, lebo nemá potrebu klamať a podvádzať. Ak vieš, kde hľadať, stále nájdeš to klasické Bali s rovnakými cenami ako pred 12 rokmi, rovnakým servisom aj mindsetom obsluhy.
Balijčania to v sebe skrátka majú. V regióne Badung, kde sa nachádza aj mestečko Canggu, sa podľa mňa vytvára obrovský tlak na lokálnych obyvateľov. Dlho zbierali ryžu a lovili ryby, ale odrazu aj oni chcú mať všetko to pekné, čo vidia u turistov.
Chcú mať drahé kabelky, oblečenie, autá. Vzniká tam nevraživosť. Občas sa mi už stane, že po mne niekto z Balijčanov zakričí, keď mu nechtiac vojdem do cesty, ale kedysi by sa len zasmiali. Myslím si, že sa im mení stresový level, ktorý ovplyvňuje správanie - dalo by sa povedať, že to odkukali od cudzincov.
Žiješ tam 12 rokov, vnímajú ťa stále ako cudzinku?
Základným platidlom na Bali je úsmev. Keď si normálny človek, ktorý sa vie asimilovať, je prívetivý a správa sa s rešpektom, nikto nemá dôvod ťa neprijať. Samozrejme, nikdy ma nebudú brať ako Balijčanku, to ani nie som. Ale rozprávam po indonézsky, čo mi veľmi pomáha, hneď som im viac sympatická.
V posledných rokoch na Bali prišlo veľa turistov z postsovietskych krajín - z Ruska či z Ukrajiny. Tunajší obyvatelia začali vnímať, že tento typ turistov sa k nim často nemá problém správať arogantne či povýšenecky. Na Bali si veľa Rusov otvára vlastné školy, podniky a ruské komunity sa stali nepreniknuteľnými.
Vytrácajú sa z miest, kde sa sústredia turisti, tradičné balijské prvky?
Niektoré časti stratili svoje pôvodné čaro, ale väčšinou sa pomiešala klasická balijská architektúra, dizajn a zvyky s tým, čo priniesli cudzinci. Balijčania nikdy nezanevrú na svoju kultúru - typické chrámiky ani ceremónie z ulíc nezmizli.
Aj Canggu, ktoré je prepchaté turistami, je podľa mňa stále fajn miesto. Má krásne pláže, na ktorých milujem pozorovať západ slnka. Lenže daň za to sú masy turistov, nekonečné zápchy a zanedbaná infraštruktúra. Neviem, kde končia peniaze, ktoré indonézska vláda plánovala investovať do infraštruktúry na Bali, ale určite nie tam, kde mali skončiť.
Inak sa nedá vysvetliť, že človeku trvá tri hodiny prejsť 25-kilometrovú trasu z letiska. Nedeje sa to zriedka, deje sa to stále, nepretržite sú tam zápchy. Človek sa musí psychicky pripraviť na to, keď sa chce vybrať do Canggu.
Začiatkom tohto roka bolo na instagrame mnoho videí balijských pláží zaplavených odpadkami. Bojuje s tým ostrov často?
Áno, Bali s odpadkami bojuje a je to príšerné. Ale bolo to tu vždy. To nie je vec, ktorá sa objavila v posledných rokoch. Mám pocit, že keď som prišla do Indonézie, bolo to tu ešte špinavšie a postupne sa to zlepšuje. Vzniklo veľa organizácií, ktoré čistia pláže, zbierajú plasty a skrášľujú okolie.
Tento rok Bali zasiahlo neskutočne silné obdobie dažďov, a tak sa do mora vyplavuje ešte viac odpadkov, ktoré voda stiahne z dediniek na ostrove, prípadne z okolitých ostrovov. Nestíha sa to čistiť.
Na Bali si pred pár rokmi postavila vlastný dom. (zdroj: archív respondentky)Zachytila si, že situácia sa dostala do bodu, keď známi cestovní sprievodcovia turistom odporúčajú, aby sa v roku 2025 výletu na Bali vyhli a neprispievali tak k masovému turizmu?
Na jednej strane je mi to ľúto, lebo aj ja pracujem s turistami a som závislá od toho, aby sem ľudia chodili. Úprimne, ja ľuďom tiež odporúčam konkrétne miesta, kde sa tomuto masovému turistickému cirkusu na Bali dokážu vyhnúť.
Je škoda celé Bali hádzať do jedného vreca. Stále sa na ostrove dajú nájsť miesta, ktoré vieš objavovať autenticky a v typickej balijskej kráse a jemnosti. Skrátka nesmieš chodiť na miesta, na ktoré si sa pozeral na instagrame, to je chyba.
Na Bali všetci veria na karmu. A ja si myslím, že masový turizmus je tak trochou karmickou odpoveďou na to, že vláda do Bali poriadne dlhé roky neinvestovala, len si pýtala peniaze za víza, peniaze za hento a tamto, a zrazu zistila, že to ostrov nedokáže zvládnuť. Celá Indonézia je podľa mňa tak 25 rokov pozadu oproti vyspelému svetu, mám pocit, že si tu žijeme v našich 90. rokoch.
O Bali od cestovných kancelárií a travel blogerov neustále počúvame, že je to raj na zemi. Stalo sa v posledných desiatich rokoch z ostrova miesto, kde sa sústredia rôzne stereotypické postavičky? Zo sociálnych sietí môže mať človek pocit, že tam všetci len jedia poké bowls a cvičia jogu.
Na Bali je všetko o stereotypoch. Sama sa občas prefackám, ako viem na prvý pohľad súdiť ľudí, ale snažím sa tomu vyvarovať. Za posledných dvanásť rokov sa veľakrát pomenili trendy, takže tu vidím rôzne typy ľudí.
Sú tu jogíni, surferi, cryptobros, ktorí zbohatli na kryptomenách, developeri, digitálni nomádi. Novou kategóriou sú ľudia, ktorí cvičia reformer pilates.
Dnes je Bali plné dievčat v krátkych športových legínsach a crop topoch.
Nebolo pôvodným zámerom každého z nich byť jedinečný?
Veľa ľudí tu vyzerá rovnako. Vidím to na dievčatách, ktoré si pomaly v 15 rokoch dajú napichať pery a spraviť silikónové prsia. Všetky chcú vyzerať rovnako. Ale podľa mňa to je vekom. Keď som bola mladá, aj moja mama mi hovorila, že vyzerám rovnako ako všetky moje kamarátky.
Keď som prišla na Bali, aj ja som si prešla fázou, keď som nasledovala trendy. Je to primerané veku, človek sa v postpubertálnom období hľadá, nevie sa autenticky odlíšiť a trvá mu, kým príde na to, kým chce byť. Na tom nie je nič zlé.
Nápor turistov na Bali je podľa Marcely naozaj obrovský. (zdroj: archív respondentky)Dlhé roky sa venuješ práci sprievodkyne. Zostala si pri tom aj po pandémii?
Po pandémii som sa vrátila k turizmu. Keď na Bali prichádzajú turisti, ktorým viem pomôcť, rada im pomôžem. Momentálne mám nový osobný koníček, chodím sa plaviť na plachetnici. Snažím sa pracovať čo najmenej a čo najviac času tráviť na mori.
Čo ťa teda živí?
Mám dom, ktorý som si postavila na Bali, ktorý mi generuje veľmi slušnú výplatu. V praxi to znamená, že nemusím pracovať, robím len vtedy, keď sa mi to hodí alebo keď sa mi cnie za robotou.
To znie ako vysnívaný život mnohých ľudí. Takže aj ty si sa na Bali stala minideveloperkou, ktorá sa rozhodla stavať dom?
Áno, dalo by sa to tak povedať. Zobrala som ryžové políčko, ktoré sa mi podarilo premeniť na dom.
Je to veľmi náročný proces. Ten proces, samozrejme, stál zato, ale mala som šťastie, že som dom začala stavať v čase, keď boli ceny pozemkov ešte diametrálne odlišné. Vtedy to pre mňa bolo dostupné, teraz by som to sama finančne nezvládla.
Chcela som žiť v peknom dome, ale nepripadalo mi rozumné míňať 20-tisíc eur ročne na nájom nejakej peknej vily. Povedala som si, že si dom radšej môžem postaviť.
Do akej miery bolo možné postaviť dom svojpomocne a ako sa to odvtedy zmenilo?
Urobila som to na vlastnú päsť, lebo som mala limitovaný rozpočet. Keďže som maturovala z fyziky, uvedomila som si, že som celkom technicky aj logicky zručná. Nie som síce žiadny stavbár, ale takéto výzvy ma vždy bavili.
Chvalabohu mám veľa priateľov, ktorí mi vedeli pomôcť. V čase, keď som dom stavala, sme stavali viacerí kamaráti naraz, a tak sme si pomáhali navzájom. Dávali sme si tipy na dodávateľov, odporúčania na dobrých stavbárov.
Ja som nemala žiadneho architekta ani statika, dokonca som nemala ani návrh pôdorysu. Len som vzala milimetrový papier vo formáte A3 a ceruzkou si to celé nakreslila. Na Bali je tento freestyle stále možný.
Nemala si problém s úradmi a byrokraciou?
Vtedy to nebolo také komplikované, pretože úrady fungovali offline. Dohodla som sa s jednou realitnou agentkou, ktorá všetko spracovala a vybavila na úradoch. Odvtedy sa však pravidlá zmenili, systém funguje online a je centralizovaný, takže to treba riešiť oveľa komplikovanejšou cestou.
Spôsob života na Bali výrazne ovplyvňuje Instagram. (zdroj: archív respondentky)Prenajímaš svoj dom krátkodobo turistom alebo na dlhšie obdobia?
Prenajímam ho dlhodobo, pretože nechcem mať starosti s turistami. Väčšinou dom prenajmem na pol roka alebo minimálne na tri mesiace, záleží na tom, ako sa to hodí mne v rámci cestovania.
Keď som na cestách, prenajímam ho, ale keď v ňom potrebujem bývať, tak si ho nechám pre seba, premaľujem ho, nastavím filtre, zbrúsim bazén a pripravím na ďalší prenájom.
Veľa travel blogerov stále na sociálnych sieťach tvorí obsah o tom, aké lacné ubytovanie, jedlo a aktivity sú na Bali, tak nech sa ľudia zo Západu zbalia a prídu si to všetko užiť. Mala si v úvode života na Bali takúto fázu aj ty?
Každý bol v tom bode. Nebola som až taký nadšenec Bali, že by som to cítila potrebu to neustále hlásať na internete, ale ak niekto takúto potrebu má, tak to chápem. Bali je naozaj čarovné.
Časom to každého prejde. Človek sa upokojí, zžije s Bali a keď začne vnímať dennú realitu života na ostrove, nie len pozlátku z instagramu, tak si postupne prestane fotiť každú peknú bránu a vilu, v ktorej prespal.
Dnes si už za 20 eur žiadnu vilu neprenajmeš, maximálne si za to môžeš dovoliť izbičku v odľahlej oblasti. Síce s peknou záhradou a bazénom, ale určite nie celú vilu. Ceny išli hore, dnes hocijaká vila stojí 100 eur na noc a viac.
Keby si niekoho inšpirovala a chcel sa na Bali presťahovať, vedel by si tam nájsť prácu, aj keby nebol digitálny nomád a nemohol pracovať na diaľku?
Je to zložité. Balijčania nechcú, aby u nich pracovali cudzinci. Keď sprevádzam turistov na Bali, vždy si zaplatím lokálneho sprievodcu, aby som bola krytá. Neexistuje legálna cesta, ako by som mohla sprevádzať len ja sama. Preto mám lokálnych partnerov a považujem to za fér.
Na Bali existuje pravidlo, že aj keď dostaneš pracovné víza, nemáš čo pracovať. Ja by som si nemala sama kosiť svoj trávnik, nemala by som si ani upratovať dom. Na všetko si máš najať lokálnych ľudí a takýmto spôsobom im rozdávať prácu.
Indonézia má 280 miliónov obyvateľov, je to štvrtá najväčšia ekonomika sveta. Oni nepotrebujú Ďura z Trebišova, aby prišiel na Bali a otvoril si tam kaviareň.
Prečo by mali malým podnikateľom dovoliť, aby miestnym kradli biznis? Oni chcú veľkých podnikateľov a investorov. Ak chceš podnikať v malom, dá sa to, ale treba si to odmakať a stojí to veľa peňazí.
