Vierka Šidová sa ako malá bála nahlas povedať, že by chcela byť pilotkou. Dnes lieta pre Wizz Air už druhý rok.
Tridsaťročná Zvolenčanka si vzťah k lietaniu vybudovala v Očovej. Rodičia ju každý rok brávali na letecké dni. Nálepky stíhačiek MIG si lepila po detskej izbe.
Často sa však stretávala s reakciami, že ako dievča sa nemá čo stať pilotkou. Sama seba presvedčila, že praktickejšie bude ísť študovať informatiku. No nedalo jej to.
Aby sa stala komerčnou pilotkou, musela nalietať stovky hodín a učiť sa na skúšky tisíce otázok. Rozhodla sa, že rodičov presvedčí, že to s lietaním myslí vážne.
S lietaním si začala počas vysokej školy?
Nastúpila som na Fakultu elektrotechniky a informatiky. Videla som bilbord o tom, že ako študentka FEI môžeš dostať štipendium vyše 1000 eur. Po nástupe som však pochopila, že to nebude také ľahké.
Dostalo ho asi osem ľudí z tristo. Celý prvý semester a skúškové som sedela v Bratislave v intráku, chodila som opravovať všetky predmety z béčka na áčko. To mnohí spolužiaci absolútne nechápali.
Našťastie sa mi to však podarilo a dostala som to štipendium. Nakoniec som úspešne dokončila aj inžinierske štúdium aplikovanej informatiky v odbore bezpečnosti informačných systémov.
Lietanie dnes už nevníma ako prácu. (zdroj: archív respondentky Vierky)Koľko si mala rokov, keď si s lietaním začala?
Kurz na vetrone som si začala robiť ako 19-ročná. Cestovala som na víkendy z Bratislavy do Očovej, aby som mohla byť na letisku.
Lietanie na vetroňoch je závislé od viacerých vecí, najmä od meteorologických podmienok, no musíš mať aj ľudí na zemi. Často sa teda stávalo, že ak nebolo vhodné počasie, jednoducho sme nemohli letieť.
Dlho ti trvalo, kým si sa naučila lietať na vetroňoch?
Nakoniec som kurz neukončila, pretože po skončení sezóny som si rovno začala robiť PPL (licenciu na súkromného pilota - Private Pilot Licence) v leteckej škole v Žiline. Keďže nemôžeš robiť dva letecké kurzy naraz, vetrone som musela prerušiť.
Každý víkend som preto cestovala do Žiliny. Na absolvovanie tohto kurzu treba prejsť teoretickými skúškami na dopravnom úrade. Tie mali vtedy okolo 2500 otázok a boli v slovenčine. Praktická časť pozostáva zo 45 hodín. Výcvik som lietala na Cessne 152, ktorá je doteraz mojou srdcovkou.
Aký bol ďalší krok?
Štyridsaťpäť hodín som nalietala za pár mesiacov, no ak som chcela pokračovať vo výcviku na komerčného pilota, potrebovala som dokopy 200 hodín. Keď sa mi to podarilo, pokračovala som v ďalších moduloch výcviku v leteckej škole Seagle v Trenčíne.
Musela si pri komerčnom pilotovi opäť podstúpiť aj teoretickú časť?
Áno, musela som si urobiť teoretickú skúšku na dopravného pilota. Testy boli zo 14 predmetov ako meteorológia, aerodynamika či letecké zákony. Išlo o vyše 15 000 otázok v angličtine. Myslím, že sa to dá pokojne porovnať so štúdiom na vysokej škole.
Znie to ako naozaj náročná cesta. Mala si počas vysokej školy aj voľný čas?
Áno, no vždy som ho chcela tráviť lietaním. Asi znie hrozne, že som sa stále učila, no keď sa učíš niečo, čo ťa baví, nevnímaš to tak. Pamätám si, ako som si tie otázky prechádzala a bola som z nich nadšená. Nebolo to také týranie ako pri štúdiu informatiky, ktoré ma až tak nebavilo.
Koľko ťa to stálo?
Popravde, nikdy som to celé nespočítala do konkrétnej sumy, asi zo strachu. Ale približne to bolo okolo 60-tisíc eur, kým som sa dostala do pozície, aby som si mohla poslať prihlášku do leteckej spoločnosti.
Pamätáš si, keď si prvýkrát riadila lietadlo? Aký to bol pocit?
Je to taká vtipná príhoda, lebo som sa k riadeniu lietadla dostala ešte na výmennom pobyte v Amerike. Bola som v hostiteľskej rodine, kde ich strýko vlastnil malé dvojmotorové lietadielko. Pýtal sa ma, či by som s ním nechcela preletieť z Delaware až do New Yorku. Bola som nadšená.
Bolo to prvýkrát, čo som sedela v malom lietadle. Počas letu ma nechal pilotovať pri klesaní. Začala som teda s lietadlom klesať, no išlo to strašne ťažko. Už som nevládala, no bolo mi trápne povedať, že na to potrebujem viac sily. Takže som čušala. On to prebral a s lietadlom pristál.
Vtedy som sa začala veľmi spochybňovať, či som na riadenie lietadiel vôbec dostatočne silná. Neskôr, keď som začala lietať, pochopila som, že lietadlá sa dajú vyvažovať, aby v riadení neboli žiadne sily a ja som to mala v Amerike iba zle vyvážené. Keďže som sa však hanbila niečo povedať, netušila som to.
Minulý rok som išla naspäť do Ameriky na sestrinu svadbu a tam som sa bavila so strýkom o tom, že už lietam dopravné lietadlá. Bol na mňa pyšný.
Keď si skončila letecký kurz, bola si rozhodnutá pre Wizzair?
