Matúš Šutaj Eštok chcel zatočiť so štyrmi nespokojnými poslancami Hlasu na čele so Samuelom Migaľom.
Stretol sa s nimi, vypočul si, čo sa im nepáči, problém nijak nevyriešil, namiesto toho im ponúkol teplé miestečká v diplomacii a ministerstve, nech uvoľnia svoje miesta v parlamente, a keď ponuku neprijali, dvoch z nich zo strany vylúčil.
Šutaj Eštok Ficovi zúžil priestor na záchranu koalície. Ani premiér nechápe Čítajte Týmto krokom zaskočil aj premiéra Roberta Fica, ktorý mu na tlačovej konferencii odkázal, že po 33 rokoch v politike nechápe, čo to práve strana Hlas urobila. V relácii Sobotné dialógy v STVR cez víkend premiér skonštatoval, že ich v koalícii nie je sto, aby jedna zo strán vyhadzovala dvoch poslancov.
Získať moc je jedna vec, udržať si ju je už väčšie umenie.
Closer preto vybral päť kníh, ktoré by si Matúš Šutaj Eštok mal vo svojom voľnom čase prečítať. Tieto diela by mu mohli ponúknuť nový pohľad na to, ako pracovať s mocou, ako nevyvolať vzburu a ak už aj rebélii čelí, ako na ňu citlivo reagovať.
1. Vladár - Niccolò Machiavelli
(zdroj: Slovenské literárne centrum)Aká je hlavná úloha vladára? Zabezpečiť bezpečnosť a ochranu štátu, zamýšľa sa Niccolò Machiavelli vo svojej knihe Vladár, ktorá tvorí základ povinného čítania pre každého študenta politických vied. Nemali by ňou pohrdnúť ani politici.
Machiavelli vychádza z predpokladu, že každý človek túži po moci a neštíti sa preto páchať hriechy. Často skĺzava k morálne pochybným radám, ale minimálne tým človeka podnecuje k zamysleniu. Základom dobrého štátu musia byť podľa neho dobré zákony a dobré vojsko.
V knihe potenciálnym vladárom poskytuje návod na to, ako dobre vládnuť, ako zvládať konflikty a ako zvoliť správnu stratégiu vo vojne. Matúš Šutaj Eštok sa síce nenachádza vo vojne, ale zvádza súboj s rebelmi vo vlastnej strane. Nevyzerá to, že by v ňom mal prevahu.
Machiavelli konštatuje, že správny vladár musí vzbudzovať rešpekt a nesmie ľuďom siahať na majetok ani česť. Ak k tomu dôjde, je to začiatok jeho konca. Ak sa vladár stane nenávideným a opovrhovaným, ľud sa začne búriť. Alebo sa napríklad môžu začať búriť členovia strany Hlas, ktorým sa nepáči jej smerovanie.
2. Príručka diktátora - Bruce Bueno de Mesquita
(zdroj: Amazon)Získať moc nie je jednoduché, ale udržať sa pri moci je ešte oveľa komplikovanejšie. Takto sa na politiku pozerá politológ Bruce Bueno de Mesquita, ktorý v roku 2011 napísal príručku pre diktátorov. Niežeby chcel svet pretvoriť na sieť diktatúr, snažil sa len zanalyzovať to, ako využívame politickú moc.
V knihe vychádza z myšlienky, že každý politik, ktorému sa podarí získať moc, musí udržiavať spokojnosť medzi svojimi najbližšími spolupracovníkmi a členmi záujmových skupín, vďaka ktorým sa dostal k moci. Sú kľúčom k tomu, aby si moc udržal.
Popritom musí nájsť krehkú rovnováhu medzi tým, čo chce dosiahnuť on sám.
Politik musí jednotlivé kroky robiť strategicky a citlivo, nie "na hulváta", pretože najbližší spolupracovníci reagujú na kroky lídra rovnako citlivo, ako ich on sám vykonáva. Vedela by o tom zrejme rozprávať štvorica poslancov vedená Samuelom Migaľom.
Recept na úspech je podľa Buena de Mesquitu jasný - čím autoritárskejší prístup líder razí, tým ochotnejší je vynaložiť akékoľvek prostriedky štátu na to, aby si zabezpečil lojálnosť svojich spolupracovníkov.
Nehovoríme len o financiách, ale pokojne aj o postoch v diplomacii či pozíciách štátnych tajomníkov na ministerstvách, aby nespokojní spolupracovníci zmizli z parlamentu.
Udržiavať rovnováhu a lojálnosť je však hotové umenie, na ktoré nemá talent len tak hocikto. Ako konštatuje autor, moc nemusí ľudí korumpovať, a absolútna moc nemusí ľudí korumpovať absolútne - moc môže priťahovať aj tých, ktorí boli skorumpovaní - morálne, politicky či finančne - už dávno predtým.
3. Mäkká sila: Spôsoby, ako uspieť v svetovej politike - Joseph Nye
(zdroj: Amazon)Politika je o diskusii, kompromisoch, ale niekedy sa nevyhýba ani násiliu. Tvrdej a drsnej sile. Neštíti sa jej ani časť slovenských politikov.
Málokto z nich si spomenie na profesora politických vied Josepha Nyea, ktorý koncom 80. rokov zaviedol pojem "mäkká sila". Ide o protipól "tvrdej sily", pomocou ktorej sa štáty snažia prinútiť ostatných, aby robili to, čo chcú.
Svoj význam však má aj "mäkká sila". Na to, aby s tebou niekto súhlasil, ho najskôr nemusíš zbiť, alebo ho vojensky napadnúť, alebo ho nechať sledovať príslušníkmi tajnej služby len preto, že sa im nepáči, ako vedieš politickú stranu.
"Mäkká sila" stavia do popredia schopnosť prilákať ostatných na základe atraktívneho správania a schopnosti presviedčať a argumentovať. Tento koncept sa dá okrem štátov aplikovať aj na jednotlivých politikov.
Namiesto nátlaku, vyhrážok a narušovania osobnej integrity a bezpečnosti si môže politik napríklad so svojimi názorovými oponentmi, a to najmä v prípade, ak ide o členov rovnakej strany, sadnúť za stôl, odprezentovať im svoju víziu a presvedčiť ich o tom, že stojí za to.
Keď ich namiesto toho vyrazí zo strany, nevysiela tým verejnosti signál, že má všetko pod kontrolou. Práve naopak, vysiela signál, že si svoje konanie ani nevie obhájiť.
4. 48 zákonov moci - Robert Greene
(zdroj: Amazon)Na to, aby sa človek naučil zaobchádzať s mocou, nemusí siahnuť len po klasických dielach zo staroveku či stredoveku. Spisovateľ Robert Greene to v roku 2000 urobil za nás, keď sa vrhol na rekapitulácia posledných troch tisícročí s cieľom zistiť, ako získať moc. Moc nad ľuďmi, politickú moc, absolútnu moc.
Nejde o politologický traktát, ale o sondu do psychológie vládcov z histórie, ktorá by sa dala označiť za knihu z kategórie self-help diel určených na osobnostný rozvoj. Alebo skôr opak, ak by si sa rozhodol inšpirovať morálne pochybnými stratégiami Alžbety I., Henryho Kissingera či Ľudovíta XIV, ktorí vedeli, ako narábať s mocou a neštítili sa ničoho.
Po prečítaní knihy môžeš nadobudnúť dojem, že ťa chcel autor naučiť, ako ľudí efektívnejšie manipulovať aj za cenu prekročenia hraníc zákonnosti a morálky, ale pravdou je, že Robert Greene nikoho na nič nenabáda.
Čitateľovi chce na základe historických príkladov ukázať, ako sa nenechať zmanipulovať, ako zvládať krízové situácie, nad ktorými strácaš kontrolu, alebo to, ako úspešne zvládnuť vzburu zo strany svojich najbližších.
A nie, najlepším riešením vždy nemusí byť vylúčenie dvoch zo štyroch rebelujúcich poslancov zo strany v čase, keď vláda v parlamente stráca už aj tak krehkú väčšinu. Raz darmo, rozdeľuj a panuj neplatí na každého.
5. Leviathan - Thomas Hobbes
(zdroj: Amazon)Filozof Thomas Hobbes nedokázal vystáť prirodzený stav človeka. Nedokázal akceptovať nekompromisnú realitu anglickej občianskej vojny, ktorú prežil na vlastnej koži. Vtedy si uvedomil, že človek sa musí v prirodzenom stave neustále obávať násilnej smrti.
Svet podľa Hobbesa potreboval spoločenskú zmluvu, ktorá by zamedzila opakujúcim sa konfliktom, bojom a vojnám. A bol preto ochotný obetovať aj vlastnú slobodu a ponechať riadenie spoločnosti na centrálnu autoritu. Iba silná vláda dokáže zamedziť neustálej vojne každého proti každému.
Filozof v diele Leviathan diskutuje o ideálnych spôsoboch vládnutia, spoločenskej štruktúre a narábaní s mocou. Zakaždým došiel k jednému záveru - vláda alebo vládca strácajú legitimitu v momente, keď už viac nedokážu zabezpečiť mier v krajine a obranu štátu.
Iba v takomto prípad je podľa neho prípustné vzbúriť sa. Kým sa človek nemusí báť o vlastné bezpečie, zdravie a život, a vláda mu nenarúša osobnú integritu, mal by byť vďačný za to, že ho nikto len tak nemláti a nevydiera. Ak to neplatí, spoločenská zmluva padá.
Kontrolu štátu pomocou moci Hobbes ilustruje pomocou biblického morského monštra, ktorého chápadlá siahajú všade - v súdobom príklade možno aj na ministerstvo vnútra, policajnú inšpekciu či tajnú službu, ktorá sa na povel poneviera okolo názorovo nepohodlných osôb.
