Motokárový pretekár Jakub Gašparovič dosahuje výsledky, aké sa ešte žiadnemu slovenskému jazdcovi nepodarili. Je štvornásobným majstrom Slovenska, minulý rok zaknihoval víťazstvo na pretekoch seriálu FIA Karting Academy Trophy a postupne si ho začali všímať významné mená zo sveta motoršportu.
Slovenka sa presťahovala na Bali: Dokázala som tu postaviť dom, ktorý mi dnes zarába na živobytie Čítajte Svoju kariéru však nemôže rozvíjať tak, ako by si predstavoval. Ani on, ani jeho rodina na to nemajú dostatok peňazí.
Náklady na pretekanie bez dopravy, ubytovania či stravy sa minulý rok vyšplhali na 38 500 eur. Jakub síce je slovenský reprezentant a robí dobré meno krajine, ale štát mu v minulej sezóne prispel len dvetisíc eurami.
Aj keby tento rok mohol jazdiť pre popredné motokárové tímy sveta, nemá si to ako zaplatiť, a tak stále nevie, čo s ním bude.
O kariére motokárového jazdca sme sa rozprávali nielen so samotným Jakubom, ale aj s jeho otcom Milanom, ktorý s ním cestuje na takmer každého preteky.
Milan, keď sme sa dohadovali na rozhovore, rovno ste mi povedali, že ste nečakali, že budeme mať záujem pozhovárať sa o Jakubovej motokárovej kariére. Prečo?
Milan: Ťažko povedať, prečo to tak je. Možno sa stačí zamyslieť nad tým, či ste niekedy videli preteky motokár v televízii, alebo či sa o nich hovorilo v športových novinách. Žiadne reportáže neexistujú.
Viackrát sme skúšali na preteky zavolať slovenské televízie, ale buď nebol záujem, alebo si od nás vypýtali peniaze za platenú reportáž. To si nemôžeme dovoliť. Snažíme sa preto Jakuba dostať do povedomia verejnosti tak, ako to len ide.
Mnohí motokáry poznajú len z krytých hál, kde za 10-minútovú jazdu človek zaplatí 15 eur. Je to pomerne drahé, a preto si idú zajazdiť raz za rok.
Milan: Je to tak, keď sa povedia motokáry, ľuďom napadne halový karting. Rodinka príde, zaplatí pár eur za pár minút jazdy a odchádza. My však robíme profesionálny karting na vonkajších okruhoch, pri ktorom motokáry vyzerajú inak, ako sme bežne zvyknutí z haly. Aj spôsob jazdy je rozdielny.
Jakub: Keď som začínal s motokárami, v škole si mysleli, že len sedím, krútim volantom a pridávam plyn. Kým to moji kamoši nevyskúšali, nerozumeli, čo na tom môže byť také náročné. Potom si boli zajazdiť v hale a zistili, že po pár minútach už cítili ruky aj nohy a prestávali vládať.
Keď sa motokára v hale rozbehne, ide okolo 50 kilometrov za hodinu, zatiaľ čo ja na okruhu jazdím aj rýchlosťami okolo 120 kilometrov za hodinu. Trať môže byť navyše suchá aj mokrá, čo jazdu komplikuje.
Motokáry ťa od začiatku chytili za srdce?
Jakub: Hrával som futbal, venoval som sa aj plávaniu, ale odkedy som skúsil halový karting, zapáčilo sa mi to. Vtedy som mal okolo sedem rokov. Chcel som sa zlepšovať, investoval som čas do prípravy a vybral som sa na prvé preteky.
Nanešťastie, prvé preteky sa mi nepodarili a skončil som predposledný. V druhom závode som však suverénne vyhral a videl som, že mám potenciál.
Keď si začínal pretekať profesionálne, mal si za volantom strach?
Jakub: Teraz už strach nemám, ale prvé štyri roky som mával obrovský stres pred štartom. Vedel som sa vystresovať aj vtedy, keď na mňa niekto tlačil zozadu. Zmenilo sa to, keď som absolvoval viac veľkých zahraničných závodov, stres pomaly zmizol a už sa ani nebojím.
Jakub si svoje ďalšie kroky predstavuje vo formule 4. (zdroj: archív respondenta)Milan, hovorili ste, že keď Jakub začínal, na okruhu jazdil hrozne pomaly a dostal od vás ultimátum.
Milan: Dedko brával Jakuba na trať, kde najskôr jazdil v požičanej motokáre, v teplákoch a normálnych teniskách. Spočiatku si to užíval, ale len tak pomaly krúžil po trati. Trať, kde priemerný jazdec dokázal kolo zajazdiť za minútu, Kubko jazdil dve a pol minúty.
Tak sme si ho doma po pár tréningoch posadili a povedali mu, že motokáry nestoja päť korún a keď chce krúžiť po trati, môžeme ísť do haly a nemusíme cestovať hodinu zo Stupavy na trať, kde za tréning platíme trénerke. Buď sa posnaží, alebo to zabalíme.
Keď si potom sadol naspäť do motokáry, odrazu jazdil časy okolo jednej minúty a 19 sekúnd. Neustále zrýchľoval, tak sme ho po lete poslali rovno na prvé preteky.
Vyplatilo sa, že ste to s Jakubovou kariérou nevzdali?
Milan: Veľkú úlohu v tom zohral a stále zohráva dedko. Spočiatku sa Jakubovi venoval takmer výhradne on. Ja som mal vtedy inú prácu a nemohol som s ním každý deň chodiť na trať. Denne vtedy jazdil stovky kôl. Dedko s trénerkou sa postavili pred zákrutu a vysvetľovali mu, ako zvládnuť nájazd do zákruty a kde začať brzdiť.
Zabralo to, lebo keď Jakubovi začala prvá sezóna, v prvých pretekoch nadelil jazdcovi na druhom mieste v kvalifikácii až päť sekúnd na kolo. Vyhral všetky jazdy.
Dedko mi potom volal, že tam ostatní nevedeli pochopiť, ako môže úplný nováčik dávať dole skúsenejších chalanov. Všetci si mysleli, že podvádzame. Po každej jazde nám nechali rozobrať motor do poslednej skrutky, ale samozrejme nenašli nič.
Koľko peňazí a času musí mať rodič, ktorému dieťa povie, že by sa chcelo profesionálne venovať kartingu?
