Marko Šarčevič vždy sníval o tom, že sa zo Slovenska odsťahuje do zahraničia. Nie, že by sa mu doma nepáčilo, chcel len na vlastné oči vidieť a vyskúšať, ako sa žije v cudzine. Pred pandémiou preto odišiel do Írska, kde vydržal tri roky.
Život v Írsku si pochvaľoval, ale ešte chcel vidieť svet. Keď zistil, že na Aljaške si môže prácou vo fabrike na spracovanie rýb zarobiť mesačne toľko peňazí, koľko časť Slovákov nezarobí za celý rok, rozhodnutie bolo jasné. Ide sa do USA.
Slovák žije v Paraguaji: Nesťahujú sa sem milionári, ale ľudia s naším priemerným platom Čítajte Napriek tomu, že práca v USA bola obrovská drina, ktorá si vyžadovala odrobiť aj 112 hodín za jediný týždeň, Markovi život v Amerike učaroval. Na ťažkú prácu si vraj človek zvykne, prvý týždeň si zvyká telo a druhý týždeň hlava.
Potom sa už stačí sústrediť len na to, ako kráľovsky človek zarába.
Čo ťa pred rokmi inšpirovalo prvýkrát odísť zo Slovenska?
Vždy som mal ambíciu odísť do zahraničia, ale nemal som odvahu. Moja bývalá priateľka dostala príležitosť ísť na Erasmus do Írska, tak som skončil v Írsku.
Rozmýšľali sme aj nad Holandskom či Nemeckom, ale nakoniec som bol rád, že sme si vybrali Írsko, lebo som mal aspoň základy angličtiny. Bolo mi však prakticky jedno, do ktorej krajiny sa nakoniec presťahujeme.
V akom období si vtedy odchádzal?
Mal som 23 rokov, na Slovensku som mal vždy dve práce a snažil som sa ušetriť čo najviac peňazí. Šetril som na byt, ktorý sa mi aj podarilo kúpiť, lebo som dostal hypotéku. Bývali sme v ňom len tri mesiace, kým sme odišli do Írska.
Mali ste vopred vybavené ubytovanie a prácu v Írsku?
Nemali sme vybavené vôbec nič. Ani ubytovanie, ani prácu a ja som nemal ani papiere. Priateľka šla študovať, takže s papiermi nemala problém, ale ja som si musel všetko zariadiť sám. Chvíľu sme bývali na Airbnb, pretože nájsť si bývanie v Írsku je celkom umenie.
Vtedy som sa pristihol pri myšlienke, že nemám prácu, nemám telefónne číslo, nemám kde bývať a ani poriadne neviem po anglicky. A navyše na mňa prší, keďže som v Írsku.
Z čoho si mal v Írsku na začiatku najväčší stres, keďže ste prišli s prázdnymi rukami?
V Írsku je extrémny problém s ubytovaním. Ceny sú vysoké, preto to ubytovanie je často hnusné a nedostupné. Keď som odchádzal, kamarát, ktorý vlastní dom, mi písal, že ráno dal inzerát a keď prišiel z práce, mal 60 záujemcov.
Tam to funguje tak, že obhliadky dáš na 12.00 h, ľudia prídu a stoja v rade. Žiadne dohadovanie termínov. V Dubline je to ešte horšie.
Marko počas svojho pobytu na Aljaške. (zdroj: archív respondenta)Očividne sa ti tam postupom času zapáčilo, keď si zostal tri roky.
Už keď sa mi podarilo nájsť prácu, tak som vedel, že budem chcieť zostať dlhšie. Bola to začiatočnícka práca s nízkym platom, pracoval som v kuchyni v druhom najväčšom írskom meste Cork City. Udržal ma tam kolektív, ktorý bol od prvého dňa skvelý.
Vydržal si celý čas v rovnakej práci?
V kuchyni som vydržal celé tri roky, čo takto spätne hodnotím ako chybu. Mohol som ísť za vyšším platom alebo inej práci, ale neurobil som to.
Keď mi v kuchyni v hoteli ponúkali, aby som sa stal napríklad vedúcim pomocníkov v kuchyni, zvažoval som to, ale človek dostane o 50 centov viac na hodinu a kopu stresu navyše. Povedal som si, že to mi za to nestojí. V tom čase som sa už začal zaujímať o programovanie a brigádoval v účtovníckej firme.
Tvoja vtedajšia priateľka sa potom rozhodla vrátiť domov?
Moja priateľka si nakoniec život v zahraničí rozmyslela, lebo zistila, že to nie je pre ňu. Vzťah sme ukončili, ona sa vrátila domov a potom prišiel covid, ktorý sa mi podarilo prečkať v Írsku. Celý čas som pracoval, takže som bol spokojný.
Aký to bol pocit, keď si v Írsku odrazu zostal sám bez priateľky?
Nemyslím si, že to bolo ťažké. Vedel som lepšie po anglicky, pretože som pracoval hlavne s Írmi. Je to trochu iné, rozprávať sa s Írom po anglicky ako rozprávať sa po anglicky s cudzincami.
Mal som super spolubývajúcich a motivovali ma ešte aj oni. Inšpirovali ma, aby som začal programovať. Bol to pre mňa game changer. V Írsku som videl ľudí vzdelávať sa, pred prácou aj po práci. Videl som, že sa dá robiť niečo viac, ako len ísť do práce a potom doma pozerať televízor, ako to robí veľa ľudí na Slovensku.
Marko si prácu v USA pochvaľuje. (zdroj: archív respondenta)Hovoríš, že za príplatok 50 centov na hodinu si nechcel hromadu zodpovednosti navyše. Aké boli v tom čase výplaty v gastre v Írsku?
Minimálna mzda bola okolo 10,5 eura. Tým, že si chudobný, respektíve nie si, ale robíš za minimálku, tak máš nízke dane. Nezdaniteľná suma bola vtedy okolo 11-tisíc eur, takže na daniach som nemusel zaplatiť až tak veľa.
Nakoniec si sa vrátil na Slovensko aj ty. Neľutuješ tento krok?
Beriem to ako najlepšiu skúsenosť, akú som kedy v živote mal. Na mojom prvom pohovore som nerozumel nič, môj šéf bol Brit a ja som mu len dookola opakoval áno, áno, áno. Napriek tomu mi dal prácu.
Začal som programovať, začal som sa učiť po nemecky a stretol som kopu ľudí, s ktorými som zostal v kontakte dodnes. Bolo to super.
Ešte predtým, ako si sa vrátil na Slovensko, si z Írska rovno odišiel pracovať do USA. Prečo tvoje kroky smerovali práve za oceán?
Chvíľu som sa hľadal. Robil som na polovičný úväzok v účtovníckej firme, lebo môj spolubývajúci bol audítor a občas potreboval pomoc. Potom som začal programovať a musel som si vybrať, či sa chcem naplno venovať účtovníctvu, alebo programovaniu.
Rozmýšľal som, či prídem naspäť na Slovensko, alebo do Česka, ale v tom čase šiel môj bratanec kupovať auto do Rakúska. Ja som polovičný Čiernohorec, môj otec je z Čiernej Hory. Bratanec vtedy šiel zo Srbska do Rakúska po auto.
Zastavil sa u nás na návštevu a odrazu mi volal môj otec, že Dejan chodí robiť do Ameriky a zarobí tam desaťtisíc dolárov mesačne. Smial som sa, lebo som si myslel, že obaja prihodili k reálnemu platu pár tisíc navyše. Tak som sa s ním skontaktoval a zaujala ma príležitosť ísť pracovať na Aljašku.
Bratanec mal s prácou v USA bohaté skúsenosti?
On tam bol už osem- či deväťkrát.
Vedel si vopred o tom, čo by mala byť tvoja náplň práce na Aljaške?
