Ticho je vyhľadávanou komoditou a sme zaň ochotní priplatiť si. Nepotrebujeme pritom veľa, stačí nám základné vybavenie, posteľ a výhľad. Často oželieme elektrinu, postačí oheň a bez veľkých rečí si zvykneme aj na obmedzené množstvo pitnej vody a vonkajší záchod.
Pochopili to mnohí sprostredkovatelia ubytovaní, možno preto v poslednom čase na Slovensku rastú tiny houses ako huby po daždi.
Aj Adam Kmeť špekuloval nad malým domčekom, chatkou či kontajnerovým domom, v ktorom môže tráviť čas s rodinou, prípadne ho prenajímať. Pozemok v Turčianskom Jasene má v dlhodobom prenájme a tak chcel objekt, ktorý by mohol byť mobilný.
Postupne sa rodila myšlienka ubytovania, ktoré keď slušne vyčerpá všetky tromfy okolia, môže dvihnúť kotvy a presťahovať sa, kam len chce.
Okolie ubytovania je v každej sezóne iné. (zdroj: Archív Adama Kmeťa)Inšpirovaný írskymi kočmi
"Človek potrebuje mať veľký počiatočný kapitál, vlastnú pôdu. Musí to byť minimálne pozemok vhodný na rekreačné výstavby, a to všetko bolo nad môj vtedajší kapitál," rozpráva Adam o začiatkoch.
Dostupné mobilné stavby ho veľmi nezaujali. V predstavách videl obytné kočovné vozy Írov, ktorí sa vybrali osídľovať Ameriku. V jednom voze spali, v ňom aj na jeho bokoch mali povešaný celý majetok. Históriu spojenú s osídľovaním Ameriky má aj v rodokmeni, keďže jeho dedo dávno, rovnako ako mnohí Slováci, chodieval do Chicaga či Clevelandu za robotou.
"To ma nadchlo, najmä tá myšlienka spojená s kočovaním, kočovným životom ľudí, ktorí sú zase spojení s koňmi rovnako, ako som s koňmi spojený ja," vraví Adam, ktorý patrí už do šiestej generácie farmárov v Turci. Vyštudoval pedagogiku, bol tanečníkom a dnes sa živí povozníctvom. Stará sa o kone a organizuje rôzne aktivity s nimi spojené pod značkou Kone Kmeť.
"Naša rodina má zázemie, sú farmári, ale ja nič vlastné nemám, raz som tam a raz inde a tak to vlastne odzrkadľuje môj život," hovorí a dodáva, že s tým je spojený aj názov Kočovný Wagón.
Vagón alebo teda skôr maringotku zohnal cez inzerát. Bola v nálezovom stave, čo mu vyhovovalo, pretože ju aj tak nakoniec celú prerobil.
Odstrojili ju, ostala len konštrukcia. Urobili novú podlahu, strechu, steny, izoláciu aj drevený obklad. Dorobili terasu aj toaletu. Traktor ju nakoniec previezol už hotovú na miesto, kde sa nachádza teraz, v katastri obce Turčianske Jaseno.
Nerobili žiadne terénne úpravy, aj terasa je ukotvená len pomocou zemných vrutov, ktoré sa dajú ľahko vybrať.
Aké je počasie, taká je nálada
Adam má v dlhodobom prenájme celú lúku okolo Wagóna. Okolitý priestor využíva a na lúke vyrába kvalitné seno. Keď sa raz Wagón pohne ďalej, terén jednoducho upraví a môže sa tam pásť dobytok, prípadne kosiť.
"Určite pri nápade zohrala úlohu udržateľnosť," rozpráva. Nepovažuje sa za aktivistu ani sa nijakým spôsobom neangažuje, spolieha sa na prirodzený farmársky rozum.
"Aj vzťah k tomu, čo máme, je partnerský, naše zvieratá sú naši partneri. Staráme sa o ne najlepšie, ako vieme, aby aj ony dali nám najlepší produkt. A aby to celé bolo dôstojné a pokiaľ možno pre nich pohodlné. Zostali sme spojení s prírodou a snažíme sa ju na našej úrovni chrániť, pretože do budúcna s ňou rátame," hovorí.
Je presvedčený o tom, že vždy máme na výber a jednou z možností je menej zasahovať do svojho okolia. Môže to ísť na úkor komfortu, ale keď si na to zvykneš, je to jednoduchšie.
"Veľa materiálov, ktoré som na výstavbu použil, sú recyklované. Interiér je vybudovaný zo starých nábytkov, ktoré sme mali na farme. A vo Wagóne používame slovenskú prírodnú kozmetiku Malinna," hovorí.
Kedy sa Wagón pohne ďalej, ešte nevie povedať. Riadia sa vonkajšími podmienkami a pocitom, ktorý im vagón dáva. Momentálne je podľa jeho slov v prijatí u domácich obyvateľov aj u vedenia obce. A samozrejme, aj u návštevníkov.
"Také aké je počasie, taká je aj nálada toho miesta, a tým že tam nie je elektrina, nie je tam voda, nie je tam vonkajší stimul, tak ľudia hľadajú stimuly v sebe, a pravdepodobne ich nachádzajú, pretože sa vracajú."
Adam Kmeť sa venuje povozníctvu. (zdroj: Archív Adama Kmeťa)Za ticho si dnes radi priplatíme
Zatiaľ, čo mnohí si miniatúrne ubytovania pochvaľujú, nájdu sa aj takí, ktorým sa zdá trojciferná suma za noc privysoká. Argumentujú nedostatkom vybavenosti, keďže v mnohých podobných tiny housoch chýba elektrina, internet, netečie voda, prípadne doň musíš šliapať od auta pešo.
Cieľovka tohto typu ubytovaní však na cenu nepozerá. Bez väčšieho rozmýšľania môžeme povedať, že nejeden mileniál s manažérskym džobom z mesta sa rád vyberie na tiché miesto bez pípania notifikácií.
Aj Kočovný Wagón stojí na noc v priemere 109 eur, Adam tvrdí, že pri nastavení ceny sa zamýšľal nad tým, aký typ človeka tam pôjde.
Chodievajú tam dievčatá, ktoré so synom familiárne nazývajú "bambuľky" a ktoré tam oslavujú rozlúčky so slobodou, tehotenstvá či promócie. Chodievajú tam aj rodiny s deťmi, páriky, ale najmä jednotlivci, ktorí túžia po tichu a tme.
"Sú to väčšinou ľudia pracujúci v manažmente alebo v kreatívnej sfére. Ľudia, ktorí majú pretlak komunikácie, rozhodovania aj podnetov zvonka. V tom vagóne nemajú veľmi o čom rozhodovať. Nerozhodnú ani o tom, či pôjde teplá, alebo studená voda," tvrdí a dodáva, že signál tam síce je, ale väčšina si aj tak zapína letový režim.
Cenu nastavil vyššie ako priemer aj pre udržateľnosť a kontrolu nadmerného hluku.
"Môj primárny cieľ nie je to, aby som vyťažil každý víkend a každú noc v týždni. Cieľom je, aby prišli tí, čo chcú, aby si to mohli užiť, aby to nebolo zhumpľované, aby som sa stíhal o to starať a servisovať to," dodáva na záver.
