Jan Karel zachraňuje ľuďom životy už takmer desať rokov. Tridsaťjedenročný Lipták býva v malej dedinke Ľubeľa uprostred liptovskej prírody. Popri záchranke pracuje ako fitnestréner. Je to preňho psychohygiena.
"Ako tréner by som zarobil výrazne viac než na záchranke," vysvetľuje. Keď sa ho pýtame, či je podľa neho práca záchranárov na Slovensku dostatočne ocenená, odpovedá protiotázkou.
"Koľko by si zaplatila človeku, ktorý ti práve zachránil život?"
Dodáva, že veľmi veľa záchranárov má druhú prácu alebo berú nadčasy, aby si zarobili.
Miluje liptovskú prírodu a svoj región považuje za najkrajší na Slovensku. "Chcem tu zostať žiť. Myslím si, že tu človek dokáže byť spokojnejší než v Bratislave," hovorí rozhodne.
Rozhovor je súčasťou pripravovanej série Zostali sme doma. Closer sa v nej rozpráva s mladými ľuďmi, ktorí sa rozhodli žiť v menších regiónoch a neutiekli za lepším životom do veľkých miest či do zahraničia. Ak chceš byť súčasťou série a porozprávať o svojom živote v regióne, ozvi sa na kamila.sebestova@petitpress.sk.
Jan pôsobí ako záchranár na stanici v Bešeňovej. (zdroj: archív Jana Karela)Na Liptove pracuješ ako záchranár už desiaty rok. Ako si sa dostal k práci v záchrannej službe?
Logicky to vyplynulo z toho, že som bol na strednej zdravotníckej škole. Zvažoval som rádiologickú techniku, no nakoniec sa mi záchranárstvo zdalo ako najlepšia voľba.
Chcel som prácu, kde nebudem robiť niečo rutinné na jednom oddelení v nemocnici. Práca na oddelení je o tom, že je to rutina. Na záchranke ma zaujalo, že chodíš stále na iné miesta.
Po škole som začal v nemocnici v Liptovskom Mikuláši na urgente prvého typu. Prešiel som do Ružomberka na internú jednotku intenzívnej starostlivosti, internú pohotovosť a urgent druhého typu. Posledných päť rokov pracujem na záchranke. Baví ma to a sadla mi aj stanica v Bešeňovej, kde pôsobím.
Čo máš na tejto práci rád?
Záchranár je po lekárovi jediná profesia, kde priamo zodpovedáš za pacienta, vyšetruješ ho a stanovuješ mu pracovnú diagnózu. To ma na tom baví. V nemocnici robí záchranár pod lekárom, je to viac asistenčná robota.
Boli aj momenty, keď si si povedal, že by si rád robil niečo úplne iné?
Keď som začal svoju prvú prácu v mikulášskej nemocnici na áre, chcel som odtiaľ doslova ujsť. To oddelenie bolo ako umieračik, mali sme tam 80-ročných ľudí, za ktorých dýchali prístroje a tlak im držal noradrenalín.
Bolo to dosť demotivujúce. Chvalabohu som sa po polroku odtiaľ dostal na urgent prvého typu.
Čo je pre teba osobne najnáročnejšie?
Práca s ľuďmi. Musíš si určiť hranice a povedať si, že hoci cítiš voči pacientovi empatiu, nepripustíš si to. Ak by som sa nad tým príliš zamýšľal, vyhorel by som z toho.
Na Slovensku psychologická podpora zdravotníkov prakticky neexistuje. Človek sa o svoje psychické zdravie musí starať sám. Niektoré výjazdy sú naozaj náročné.
Spomínaš si na nejaký konkrétny výjazd, ktorý ti dal zabrať?
Jeden 13-ročný chlapec raz zavolal záchranku svojej matke. Bola už dva týždne v alkoholickom ťahu. Nezaslúžil si byť v tom prostredí ani vidieť ten obraz. Našťastie mal starkú, s ktorou mohol zostať.
To bol pre mňa silný moment. Prial by som kompetentným ľuďom, čo riadia tento štát z Bratislavy, aby to zažili. Aspoň by sa dostali do kontaktu s realitou.
Koľko výjazdov denne absolvuješ?
Vždy to závisí od konkrétneho dňa. Niekedy sú niektorí operátori trošku alibistickejší a pošlú viac záchraniek aj na prípady, ktoré by sa dali riešiť mimo záchranky.
Často je to však skôr o ľuďoch, ktorí im narozprávajú veci, aby im vyslali záchranku.
Sú dni, keď máme maximálne tri výjazdy, no potom sú dni, keď robíme od pol siedmej do pol deviatej večer.
Máš pocit, že je vaša práca dostatočne ocenená?
Na toto vždy dávam protiotázku. Koľko by si chcela, aby zarábal človek, ktorý ti má zachrániť život? Človek, ktorý dostal infarkt alebo nedýcha, by asi chcel, aby ten odborník, ktorý ho príde zachrániť, zarábal dostatočne veľa.
